Ad: Csáky chce do vlády cez Brusel (Braňo Ondruš) Slovo 42/2008 Dôrazne odmietame informácie uvedené v príspevku uverejnenom v periodiku Slovo č. 44/2008 pod názvom Ad: Csáky chce do vlády cez Brusel (Braňo Ondruš) Slovo 42/2008. Spoločnosť SLOVNAFT, a. s. vykonáva svoju činnosť striktne v súlade s platnými zákonmi. Slovnaft dôrazne odmieta, že by niekoho podplácal, či už v súvislosti s voľbou školy alebo v inej oblasti. Takéto správanie sa nijakým spôsobom nezlučuje s hodnotami a princípmi správania spoločnosti, zakotvenými okrem iného aj v Etickom kódexe Skupiny Slovnaft. Rovnako je nepravdivé tvrdenie, že Slovnaft by mal byť zakladateľom nejakej nadácie. Rovnako nie je pravdivá ani informácia, že z dvoch percent asignovanej dane z príjmov by Slovnaft venoval prostriedky len jednej neziskovej organizácii, ako ani to, že by tieto prostriedky, alebo hoci len ich časť, boli určené na podplácanie rodičov, aby dali svoje deti do škôl s vyučovacím jazykom maďarským či na podplácanie kohokoľvek iného. Spoločnosť Slovnaft každoročne venuje dve percentá z dane viacerým subjektom. Takto napríklad v uplynulých rokoch venovala z dvoch percent prostriedky Nadácii pre rozvoj Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU, Transparency International, Maltézskej pomoci, Lige proti rakovine, Stredoeurópskej nadácii a pod., ktoré tak mohli uskutočniť množstvo kvalitných verejnoprospešných projektov. Kristína Félová Riaditeľka Podnikovej komunikácie SLOVNAFT, a. s. Ad: Oslobodenie bolí (Slavoj Žižek) Slovo 44/2008 Zaujali ma myšlienky o tolerancii. Hosť tu uvádza príklady, o ktorých človek bežne nerozmýšľa alebo o nich nevie. Potom chápeme, ako je možné, že je vo svete toľko násilia a zároveň toľko „tolerančných patentov“. Je zaujímavé, ako manipulačne si vždy všetci vynucujú „moju“ toleranciu voči „tvojej“ arogantnosti. Všimnime si, že „moja“ tolerancia sa vždy požaduje, ak sa JA ohradím voči nejakej TVOJEJ akcii alebo voči situácii, do ktorej sa môže človek dostať nevinne, na popud druhého – toho, kto potom vyžaduje toleranciu. Aktér, ktorý zapríčinil „moju“ reakciu potom verejne požaduje, aby som toleroval jeho akciu, i keď by to malo byť na môj úkor. Pred pár rokmi bolo normálne, že fajčiar, ktorý si zapálil cigaretu v plnom kupé, frflal, nech zatvoria to okno, že odtiaľ mu fúka za krk. Ak mu by mu niekto bol tú cigaretu zobral a zahasil , fajčiar mal právo brániť sa, pretože sa to pokladalo za osobný útok. A ako sa dnes aktuálne vníma „pokrivená nutnosť tolerancie“? Napríklad, veľmi hlučný občan, viditeľne rómskeho etnika, sa v autobuse (nechtiac?) obtiera o spolucestujúcich. Niekto zo „strážcov tolerancie“ nespokojne tská, ak sa ľudia ošívajú, mračia sa, držia si kabelky, ohradzujú sa. „Strážca tolerancie“ sa mení na rozhorčeného občana, až keď zistí, že jeho peňaženka a mobil odcestovali spolu s vystupujúcim hlučným pasažierom. Peter Zajac-Vanka
