Nadlice nedávajú zabudnúť na hudobného skladateľa Dezidera Kardoša, prvého riaditeľa Slovenskej filharmónie, jedného z predsedov Zväzu slovenských skladateľov a pedagóga na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktorého možno označiť za jedného zo zakladateľov a najvýznamnejších predstaviteľov novodobého slovenského symfonizmu. Narodil sa 23. decembra 1914, a tak podujatie, v ktorom si ho pripomínajú, ale na ktorom zároveň predstavujú aj ďalších predstaviteľov rôznych typov umenia, preto býva spojené aj s oslavou Vianoc. Inak to nebolo ani na sklonku vlaňajška, keď sa Nadličanom predstavili aj talentovaní žiaci Konzervatória D. Kardoša v Topoľčanoch, huslista Michal Petrík a trúbkar Marcel Flóro. Úspech tak ako tradične, aj tentoraz zožal známy umelecký dychový súbor Nadličanka založená pred 127 rokmi, ktorá slávnostné podujatie nielen otvorila slávnostnými fanfárami, ale prezentovala sa aj zmesou vianočných kolied. Moderátorkou a srdcom slávnostného stretnutia v rímskokatolíckom Kostole nepoškvrneného počatia Panny Márie bola aj tentoraz dcéra skladateľa Daniela Kardošová. Ako klavírna umelkyňa účinkovala aj sólisticky a sprevádza aj pozvaných spevákov. V minulosti to boli sólisti Opery SND Anna Starostová, Elena Holičková, Ľudmila Hudecová. Tento rok pozvala D. Kardošová Ľubomíra Kizeka, člena filharmonického zboru, ktorý sa predstavil aj ako recitátor. Repertoár koncertu, na ktorom sa zúčastnil aj starosta obce Peter Dubravický, tvorili najmä klavírne a vokálne diela Dezidera Kardoša, ktoré sa tešia veľkej obľube Nadličanov. Svojou aktivitou takto rok čo rok spomínajú na rodáka, ktorý sa po skončení štúdia stal vedúcim hudobného oddelenia Slovenského rozhlasu v Prešove a neskôr, v roku 1945, vedúcim hudobného odboru Československého rozhlasu v Košiciach. Práve tam sa venoval štúdiu východoslovenskej ľudovej piesne, ktorú využíval ako zdroj inšpirácie vo svojej tvorbe. Okrem jeho diel však podujatie na jeho počesť obohatili a úspech zožali aj skladby svetoznámych skladateľov Henryho Purcella či Johanna Sebastiana Bacha. A aj autentické zvukové nahrávky, ktoré vznikli na besedách so skladateľom v 80. rokoch minulého storočia. Po desiatkach koncertov pre mládež v rôznych mestách Slovenska na nich D. Kardoš dostával množstvo otázok a v odpovediach na ne si zaspomínal aj na svojho otca Rudolfa Kardoša, ktorý ako absolvent učiteľského ústavu vedel hrať na klavíri, na husliach, na organe, spieval, dirigoval, inštrumentoval, ba aj maľoval a prvý objavil talent svojho syna Dezidera. Ten sa v ukážkach vyznáva aj zo svojho vrúcneho vzťahu k svojim učiteľom, k profesorovi Alexandrovi Moyzesovi na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a k profesorovi Vítězslavovi Novákovi na Majstrovskej škole Pražského konzervatória. Hudobné skvosty striedali básne Pavla Horova a Júliusa Lenka, ktoré pripomenuli spoluprácu a priateľstvo D. Kardoša so slovenskými básnikmi. Inšpirovali ho verše Maše Haľamovej, Valentína Beniaka, Jána Brezinu, Márie Rázusovej Martákovej, Andreja Plávku, Milana Lajčiaka, Pavla Koyša, Miroslava Válka a Pavla Horova. Napríklad vo finálnej časti – Epilógu Kardošovej 7. symfónie sú zhudobnené úryvky z básnickej zbierky P. Horova Balada o sne. Jej prvá nahrávka vznikla pod taktovkou Ladislava Slováka. Na podujatí oboznámil Nadličanov so svojím umením aj akademický maliar Tomáša Krčméry a zaspomínal si na špičkových grafikov – Vincenta Hložníka, Albína Brunovského a Oresta Dubaya. Hovoril však aj o svojej rozsiahlej tvorbe, rôznych technikách, inšpiráciách, medzi ktorými je aj mnoho biblických príbehov. V čase skomercionalizovanej kultúry aj „kultúry“ bývajú takéto podujatia veľmi vítaným osviežením nielen preto, že v našej pamäti udržiavajú tých, ktorí v slovenskej kultúre naozaj niečo znamenali, ale aj preto, že umožňujú ponor do viacerých druhov umenia. Autorka je publicistka
