Nechcem byť uštipačný, ale si možno jeden z najstarších debutujúcich básnikov na Slovensku (aj keď označenie debut nemám rád). Je tvoja zbierka pod názvom Báseň ak báseň naozaj tvojím debutom? – Nejde o debut v pravom slova zmysle, skôr by som to nazval trojknihou a výberom z tvorby súčasne. Nakoniec, všetky texty vyšli časopisecky v rozpätí asi dvadsiatich rokov. Nejde o debut v pravom slova zmysle aj preto, že už na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sme chceli spolu s Milošom Žiakom vydať zbierku Dvojzáprah. Po tom, ako sme boli odmietnutí vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde nám text vrátil Ľubomír Feldek, nám túto zbierku v podobe samizdatu vydal Ivan Hoffman. Niektoré zo Žiakových textov sa potom ocitli v jeho debute Oheň až požiar. V zbierke Báseň ako báseň sa z Dvojzáprahu nenachádza ani jeden môj raný text. Z dnešného pohľadu si myslím, že Dvojzáprah celkom nezodpovedal nášmu osobnostnému, autorskému ani tematickému zameraniu. Aj keď nám Mihálik na strane jednej zabránil, aby sme s Dvojzáprahom debutovali, na druhej strane si myslím, že to bolo na prospech veci. Nepokúšal si sa po neúspešnom pokuse o vydanie Dvojzáprahu v oficiálnom vydavateľstve o vlastnú básnickú zbierku? – Texty, ktoré som písal v sedemdesiatych rokoch – boli to najmä texty sonetového charakteru – som vytvoril v kratšom časovom rozpätí týždňov až mesiacov. Neskôr sa proces vzniku formálne sa zjednocujúcich textov spomaľoval. Nemal som teda v konkrétnom čase ešte dostatočné množstvo textov, aby som mohol vydať vlastnú ucelenú básnickú zbierku a nemal som ani predstavu o tom, ako by takáto kniha mohla vyzerať. V zbierke Báseň ako báseň sú texty aj z tohto obdobia? – Áno, napríklad báseň Pieseň o spaní vznikla okolo roku 1981. Text tejto básne kongeniálne zhudobnila slovenská šansoniérka Zuza Lysonková-Hubová. Posledný text zbierky Báseň ako báseň je z deväťdesiatych rokov. Je venovaný pamiatke Ruda Slobodu, pričom je spievateľný na rytmický pôdorys jednej z piesní Hany Hegerovej. Po smrti Ruda Slobodu sa mi ozývala stále táto melódia ako utkvelá predstava osnovy vhodnej na zaplátanie diery v svete, ktorú tu po sebe zanechal. Spomínam si, ako si v deväťdesiatych rokoch chcel rozdávať svoje básničky vo forme samostatných grafických listov, z ktorých by si potom ich majitelia mohli poskladať „svoju“ zbierku. Nešlo z tvojej strany o prejav nedôvery voči knihe ako artefaktu? – Text je podľa mňa iba návodom na predstavu a kniha je iba ekonomickým riešením vo vzťahu k materiálu, je médiom lebo pozostáva zo strán, ktoré sa obracajú. Preto som chcel vytvoriť „knihu“, ktorá by mala podobu voľných grafických listov. Čitateľ by si potom z nich vybral to, čo mu konvenuje, pretože samotný proces čítania je vlastne výberovou záležitosťou. Text môže vznikať ako výtvarný prejav a môže byť i samostatne predávaný. Kedy dozrel čas na knihu? – Rozhodla o tom obida (podľa slovníka archaizmov nešťastie, obtiaž, mrzutosť), na ktorú som narazil v troch slovenských úsloviach, získanie finančnej podpory od Fedora Gála a vydavateľská prax. Už samotný názov tvojej zbierky konotuje predstavu, že jej obsahom nie je „hotová poézia“, ale je skôr o možnostiach, akým spôsobom možno poéziu písať, resp. čo predchádza básni, ktorá má ešte len nadobudnúť svoj konkrétny tvar a formu. Hovoríš o tom aj v jednom verši, keď svetlo „opakuje – že by chcelo – tvar…“ Kým prvé básne zbierky majú ešte tradičnú lyrickú formu, postupne smeruješ k sémantickému minimalizmu a k bližšie nedefinovateľnému fonetickému chaosu. Čiže všetko sa u teba odohráva na úrovni jazyka, jeho elementárnej znakovosti, zvukovosti a hudobnosti. Niektoré z tvojich básní majú tiež kaligramickú formu, sú vizuálnou poéziou, alebo pripomínajú rozličné dadaisticko-lettristické koláže. – Je to aj preto, že od svojich textov som časom nadobudol kritický odstup a takúto možnosť chcem ponúknuť aj čitateľovi, ktorý ich buď prijme alebo odmietne. V procese spomaľovania písania sa mi text začal rozkladať, pričom text je ďalej len akýmsi návodom na čítanie, teda samotný text má vznikať až v procese čítania. Ak totiž vzniká nejaká predstava, potom má, myslím si, rovnako charakter ako hudobnej, tak aj výtvarnej formy, nie je to teda chápanie autorstva ako subjektu, ale práve tej predstavy, ktorá sa pýta na seba ako je možná. Čiže predstava nie je to, čo len vzniká vo vedomí, ale človek samotný je predstavou, pričom je priamo zviazaný s procesom jej vzniku. Moja zbierka je pokusom vyjadriť autorstvo netradičným spôsobom, ktoré má mať iný význam, ako sa mu bežne pripisuje jednoduchým menom a priezviskom autora. Na druhej strane chcem vyjadriť hlbšiu súvislosť medzi textom a autorom, autor má byť len sprostredkovateľom pri tvorbe textu. Obrazne hovorím, keď dopíšem nejakú báseň, že mi odkiaľsi prišiel fax a niekto je jeho odosielateľom, pričom ja som iba zaznamenávateľom. Má to niečo spoločné s podvedomím alebo nevedomím? – Neviem, či sa to tak dá povedať, všetko sú to len slová… Prázdno a biele miesta nie sú u teba prítomné len na úrovni textu, ale sú súčasťou aj samotnej architektúry knihy, čo je napríklad umocnené spôsobom kladenia listov, ktoré treba, ako tomu bývalo pri starých vydaniach kníh, rozrezávať a vzájomne oddeľovať. Miesto textu sa však objavia iba prázdne strany. Osobitnú pozornosť si zaslúžia aj ilustrácie – piktogramy od Stana Černého. Do akej miery si spolupracoval na grafickom riešení a celkovom dizajne knihy? – Pôvodne mal knihu ilustrovať František Guldan, no potom, ako sme sa nedohodli, oslovil som Stana Černého, ktorý má rovnaký zmysel pre znakotvorbu. Okrem Stana Černého je v knihe prítomný aj vklad Ľudmily Piatkovej, ktorá jej formou zalomenia a rytmiky vnútorného usporiadania dodala definitívny tvar. Aj napriek tomu, že Báseň ako báseň vyšla v týchto dňoch, básnicky celkom nepatríš do obdobia deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Začal si tvoriť už oveľa skôr – v sedemdesiatych rokoch – a ak to tak môžem povedať, patríš medzi adeptov „Mihálikovej básnickej školy“. – Nepovedal by som, že celkom patrím do Mihálikovej „tvorivej liahne“. V porovnaní s inými adeptmi sme spolu s Milošom Žiakom patrili medzi atypické zjavy. Neprijímali sme celkom bez výhrad Mihálikov spôsob práce s mladými autormi. Pripomenul by som známe fakty – Mihálik nebol len zostavovateľom prílohy Nového slova, ale bol tiež posudzovateľom, korektorom a cenzorom, pričom priamo zasahoval do textov jednotlivých autorov. Tiež treba povedať, že to bolo väčšinou s ich súhlasom a myslím si, že málokto mal odvahu tomuto „národnému umelcovi“ vtedy vzdorovať. Mnohé z toho, o čom hovoríš je aj obsahom nedávno vydanej Žiakovej knihy Mrzáci studenej vojny, v ktorej je autobiograficky zaznamenané práve toto obdobie. Okrem iného ma zaujal fakt, že si jednou z kľúčových postáv tejto autobiografie, mal som niekedy pocit, akoby vaše osudy boli v tom období vzájomne prepojené. Čo všetko to v tebe evokuje? – Na strane jednej treba oceniť Žiakovu snahu o detailný rozbor redaktorskej a editorskej práce okolo prílohy Nového slova – popis rozličných foriem Mihálikovej politickej a ideologickej manipulácie. Na strane druhej však Mihálikovi treba priznať aj určité „pedagogické zásluhy“, myslené bez irónie. Mnohí autori, ktorí pochádzajú – s úvodzovkami alebo bez úvodzoviek – z tejto tvorivej dielne, dodnes pracujú či už v oblasti osvety, v knižniciach a niektorí sa etablovali aj ako básnici, ktorí tvoria do dnešných dní. Vojtech Mihálik trval na tom, aby sme ako adepti poézie zvládli viazaný verš, ale učil nás tiež, čo je dialektika a spoločenská objednávka. Nebolo to v skutočnosti navzdory Mihálikovi, že niektorí celkom nepodľahli ideologickému tlaku a išli vlastnou tvorivou cestou? – Väčšina z tých, ktorí v tom čase bez výhrad prijali Mihálikove podmienky, sa aj dočkali knižiek a neskôr nemali problémy s publikovaním a autorským zaradením. Inú skupinu tvorili autori, ktorí začali ako nádejní básnici publikovať v Novom slove mladých, no neskôr išli svojou vlastnou cestou – tu by som spomenul Daniela Heviera. Svoj vlastný autorský hlas si zachoval Alojz Nociar, ktorý pôsobil ako psychológ a dnes je spisovateľ a prekladateľ. Iní predsa len pristúpili na určitý kompromis, tu by som však len opakoval to, čo už na základe svojich osobných skúseností opísal Miloš Žiak v spomínanej knihe. Ťažko mi je dnes sa konkrétne vyjadrovať k nejakým menám, ktoré by predstavovali určitý stupeň autorskej zrelosti. Treba však povedať, že príloha Nového slova nebola náhradou za ideologicky zlikvidovanú Mladú tvorbu, ktorej zánikom bola prerušená prirodzená kontinuita. Myslím si, že obdobie medzi osamelými bežcami a barbarskou generáciou nie je celkom literárnohistoricky zmapované, a nie sú teda oddelení autori, ktorí vďaka Mihálikovmu pôsobeniu sú iba súčasťou dobového koloritu a tí, ktorí napriek ideologickému tlaku reprezentujú aj keď okyptenú, ale predsa len určitú literárnu kontinuitu. K Vojtechovi Mihálikovi máš teda ambivalentný vzťah. – Bol som mu na pohrebe a ako učiteľa ho aj uznávam. Keby nebolo Vojtecha Mihálika, nikdy by som sa zrejme dôsledne nezaoberal viazaným veršom a procesom jeho zvnútornenia. Neodsudzujem celkom školské poňatie poézie a literatúry vôbec. Svojimi učňovskými rokmi si prešiel aj Rimbaud – na francúzskom metodickom gymnáziu bolo povinnosťou napísať sonetovú formu. Táto nevyhnutná básnická remeselnosť podľa mňa chýba najmladšej poézii. Je to spôsobené aj tým, že tu chýbajú nejaké záujmovo konfesionálne skupiny, ktoré by trvali na určitej kvalite básnického textu. Dnes si môže vydať vlastným nákladom básničky hocikto. Nevolám tu po nejakej politickej cenzúre, ale mám na mysli „tvorivú cenzúru“, ktorá by mala byť akousi prirodzenou autorskou korekciou. Nezabraňoval Mihálik z ideologických pozícii mladým autorom v tvorivom rozlete? – Nie, s týmto nesúhlasím. Mihálik dokázal mnohé veci akceptovať a dokázal byť aj tolerantný k nášmu revoltujúcemu tínedžerstvu. Ako príklad by som uviedol báseň Miloša Žiaka Tanec, ktorá bola bezo zmien uverejnená v prílohe Nového slova. Rovnako sa to týka, myslím si, aj jeho debutu Oheň až požiar, ktorý sčasti vznikol počas Milošovho „básnického učňovstva“ u Mihálika a pod ktorý sa cenzorsky podpísal až Ján Šimonovič. To, čo Mihálik na Žiakovi ocenil, Šimonovič odmietol. Mihálikovu „básnickú školu“ si nakoniec opustil aj ty. – Tento proces bol prirodzený po tom, ako sa autor pokúsil o „zvnútornenie tvorby“. Príloha Nového slova, na rozdiel od Mladej tvorby, jednak neumožňovala básnikom autorsky sa rozvinúť na väčšej ploche a neposkytovala im ani akýsi spätný pohľad na svoju tvorbu v jej celistvosti, jednak im ani neumožňovala konfrontovať sa s inými autormi. Aj literárna príloha Nové slovo mladých nakoniec zanikla, pričom autor likvidačnej koncepcie zostal napokon neznámy a nepýta sa naň ani Žiak v Mrzákoch studenej vojny. Ako zle zaradení, vyradení či nezaraditeľní autori sme sa potom viac ako desaťročie celkom negeneračne stretávali na bratislavskom korze v literárnej kaviarni Michal ako v azylovom a náhradnom komunikačnom priestore. Okrem Mihálika mali na tvoju tvorbu určite vplyv aj iní básnici. – Priamo o vplyve by som nehovoril. Myslím si, že pocit príbuznosti vzniká ako dôsledok procesu po-tvorivého spomaľovania, čo bolo možné dobre vidieť napríklad v tvorbe Jána Ondruša, ktorého sme aj s Milošom Žiakom navštevovali. Dobre si naňho spomínam, najskôr ako na básnika žijúceho v obci Banka pri Piešťanoch a neskôr ako na človeka zbaveného svojprávnosti a pobývajúceho v zariadení sociálnej starostlivosti pri Zlatých Moravciach. Spomínam si naňho ako na tvorcu, ktorý hovorí o veciach, ktoré vo vedomí bežného človeka nemôžu byť prítomné a vnímateľné. Ondrušovým básňam som spočiatku nerozumel a moja návšteva uňho mala vtedy skôr podobu účasti, než nejakej snahy nájsť si svojho básnického guru. Mimochodom, aj na Jána Ondruša nás upozornil Vojtech Mihálik, ktorý sa často naňho odvolával a predstavil nám ho ako kvalitného básnika – solipsistu uzatvoreného pred svetom. Hovoríš o sebe, že si beždomovec. Kde má svoj pôvod toto označenie? – K výrazu beždomovec ma priviedol Vinco Šikula, keď som svojho času písal žiadosť o prijatie do Spolku slovenských spisovateľov, na ktorú som nikdy nedostal odpoveď. Vo svojom vecnom životopise som vlastnú životnú situáciu označil výrazom bezdomovec. Vinco Šikula na to reagoval tvrdením, že bezdomovci sme všetci. Tu mal zrejme na mysli pasáž z Nového zákona, kde Kristus hovorí o situácii, v ktorej sa nachádza človek na rozdiel od všetkého ostatného stvorenstva, ktoré má svoje príbytky, svoj spôsob prežívania. Človek sa jednoducho vymkol z tohto prirodzeného poriadku. Viem, že si vystriedal niekoľko zamestnaní. Si svojrázna osobnosť, ktorá aj svojím životom napĺňa predstavu či už romantického alebo beatnického básnika. – To celkom nie. Vystriedal som síce niekoľko zamestnaní, robil som poštového doručovateľa, smetiara, pomocného pekára a v podstate pomocníka až doteraz. Sú to všetko zamestnania, ktoré možno robiť s plným nasadením, no vnútorne stotožňovať sa s nimi nemusím. Ľudia s určitým vzdelaním, pracovným a spoločenským zaradením, so svojimi rodinnými vzťahmi majú určite oveľa väčší problém s odosobňovaním sa a uvedomovaním si okolitej reality. Spolu s výtvarníkom Františkom Guldanom si nejaký čas pobýval vo svätojurských vinohradoch. – Aj tam som robil len pomocníka, pomáhal som Františkovi Guldanovi vybudovať obydlie na samote vo vinohrade. Spolupráca s Ferom Guldanom bola pre mňa oveľa zaujímavejšia, ako všetky predchádzajúce zamestnania. Ako tvorivý človek sa Guldan dokáže intenzívne zaoberať každou činnosťou, takže každá práca má uňho charakter komunikácie. Je absolútnym sochárom, ktorý začína riešiť veci naopak, s čím sa mi spájajú mnohé príhody, ktoré sme spolu zažili. Napríklad začne stavať príbytok oknami a až potom pribudnú múry – vymaňuje sa zo svojej kvalifikácie statika a stavia veci antistaticky, čiže veci sú zároveň aj stavbou a tvorbou. Ak by som mal parafrázovať jeho aforizmus, socha je podľa neho hotová až vtedy, keď sa zhodí zo schodov a to čo z nej zostane, to je sochou. Analogicky by som to prirovnal k tvojmu písaniu. – Áno, už ako dieťa som mal problémy s rovnováhou a navyše som bol škuľavý. Postupne ma naučili pozerať sa iným okom, akým som sa v skutočnosti pozeral. Podobne aj moje texty sú písané v takej podobe, aby ich bolo možné obrátiť. Český filozof Václav Bělohradský kdesi hovorí, že poézia je už dnes uzatvorený žáner, podobne ako opera, že je na konci a dá sa už iba recitovať alebo interpretovať. Nie je tvoja zbierka, poviem to provokatívne, práve o nemožnosti písať poéziu? – Nesúhlasím s tým a osobne ani nepatrím k ľuďom, ktorý by mali literatúru a vo všeobecnosti celé umenie zaškatuľkované do nejakých žánrov tak, ako je to rozdelené do podoby školských predmetov, kde sa na vrchole dôležitosti nachádza matematika a hlboko pod ňou napríklad hudobná výchova, ktorá vraj nemá význam pre praktický život. Naopak, u mňa sa jednotlivé predmety prelínajú. Preto ani úloha poézie nekončí, pretože už deti sa učia vidieť, uvedomovať si svet aj prostredníctvom poézie a iných druhov umenia, deti nemožno jednoducho zbaviť predstavivosti. Zhováral sa literárny historik Pavel Matejovič Básnik Kubica – Čím Marián (1955) od sedemdesiatych rokov časopisecky publikoval básne v literárnej prílohe Nové slovo mladých, neskôr v Romboide, Slovenských pohľadoch, Literike, Dotykoch a Fragmente. V roku 2005 mu vo vydavateľstve F.R. & G. vyšla básnická zbierka Báseň ako báseň. V súčasnosti žije ako vždy všade a nikde.
