Sociologické hľadanie samého seba nie je životopis, znie prvá veta tejto zaujímavej knihy autora, ktorý nie je čitateľom Slova neznámy. Pierre Bourdieu je často citovaný a odporúčaný, hoci stojí svojou tvorbou mimo hlavných prúdov a smerov v spoločenských vedách. Sociologická reflexia samého seba je dostatočne odvážny počin na to, aby sme sa aj my spolu s autorom zamysleli nad tým, ako na nás vplýva a tlačí systém nadosobných inštitúcií. Jan Keller v úvode publikácie pripomína, že Pierre Bourdieu za týmto účelom vytvoril vlastné pojmy ako habitus či pole, alebo niektoré – ako sociálny či kultúrny kapitál – vymedzil po svojom. Ťažko dnes pobudnúť na sociologickom seminári či konferencii a nestretnúť sa s týmito pojmami. Pre naše pomery na Slovensku je dôležité pripomenúť, že predmetom jeho záujmu bol výskum školstva a jeho demokratizácia, fenomén symbolického násilia či postavenie stredných vrstiev v spoločnosti.
Pre aktéra či pozorovateľa spoločenského života u nás sú mimoriadne zaujímavé jeho prechody zo sveta filozofických výšin ku konkrétnym pomerom v spoločnosti. Mená ako J. P. Sartre či R. Aron sú aj v našich podmienkach symbolmi vyrovnávania sa s vnútorným intelektuálnym svetom druhej polovice dvadsiateho storočia. Blízkymi ich činí práve intimita výpovedí. Kampus planetárneho radikalizmu sa zrodil okolo roku 1950, vo svete, ktorý bol uzavretý a nemohlo to skončiť inak ako sociálnou či mentálnou dištanciou od sveta. Potvrdzujú to pokusy, ako sa vrátiť do reálneho sveta politickým angažovaním. Výsledkom je nezodpovedný utopizmus a nereálny radikalizmus. Tu sa už však pohybujeme vo svete, ktorý je aj nám dôverne známy, dnes reprezentovaný kultúrnymi štúdiami.
Pierre Bourdieu sa sám považoval za permanentného disidenta, ale protikladného svojím štýlom práce „parížskemu videniu“ tvorby. To kolektívne je obsiahnuté v pojme habitus, ktoré je podľa Pierra Bourdieua štruktúrovaná súprava dispozícií a predpokladov, ktoré jednotlivec získava celkom nevedome v dôsledku toho, že je vystavený spoločenským inštitúciám a pravidlám. Sú to dôležité poznámky pre pochopenie týchto pojmov. Bol odporcom happeningov, ktoré využívajú postavy akademického sveta na vlastnú prezentáciu. Intelektuálny svet, ktorý si o sebe myslí, že je nekonvenčný, mu vždy pripadal hlboko konformný a odpudzoval ho. Čitateľa však nepochybne zaujmú aj jeho poznámky o Foucaultovi, Heideggerovi, či Derridovi.
Pierre Bourdieu 23. januára 2002 podľahol rakovine.
