Sociálnodemokratickým stranám (ku ktorým patria aj tie, ktoré sa označujú za socialistické a labouristické) sa darilo vtedy, keď sa usilovali napĺňať ľavicové hodnoty. Bolo to obdobie sociálneho štátu v čase studenej vojny, keď prebiehal ideologický zápas medzi kapitalizmom a socializmom.
Paradoxne proti sebe
Na obidvoch stranách „železnej opony“ sa na ňom zúčastnili ako protagonisti ľavicové politické strany, ktoré historicky vzišli z toho istého robotníckeho hnutia. Tie na Východe boli poznačené stalinskými deformáciami i pokusmi o ich zbavenie sa (najmä počas Pražskej jari a Gorbačovovej Perestrojky). Tie na Západe narážali pri presadzovaní reforiem na silný odpor nadnárodných spoločností, ktoré si nárokovali dominantné postavenie v ekonomickej aj politickej oblasti. Popritom však rátali s významnou pomocou príkladov sociálnych vymožeností, ktorých sa dostávalo v komunistických režimoch.
Po druhej svetovej vojne priemyselná výroba rekordne stúpala. Kapitalizmu sa darilo vyhýbať väčším krízam najmä vďaka zásahom štátu známym už z riešenia svetového hospodárskeho kolapsu (1929) a z vojnových rokov. Po porážke fašizmu sa úloha štátu ešte zvýšila. V niektorých západoeurópskych krajinách sa štátny sektor podieľal až tretinou na priemyselnej výrobe. Dosiahlo sa to nielen znárodnením, ale aj výstavbou nových štátnych závodov a vytváraním zmiešaných podnikov. Štát koncepčne, plánovito zavádzal do výroby nové technológie a financoval ich z verejného rozpočtu.
Sociálny štát na Západe
Paralelne s úspešným hospodárskym rastom, naštartovaným pomocou USA známou ako Marschallov plán, sa kapitalizmus v západnej Európe demokratizoval a od polovice 50. rokov začal dostávať podobu sociálneho štátu, ktorý sa v ďalších desaťročiach dotváral.
Pri reformovaní kapitalizmu sa využilo revolučné myslenie anglického ekonóma Johna Maynarda Keynesa, ktorý poukázal na neschopnosť samoregulácie kapitalistickej ekonomiky a odporúčal rázne zásahy štátu, získavanie investícii na výstavbu verejných diel i za cenu zadlženia sa a zvyšovanie kúpnej sily obyvateľstva prerozdeľovaním príjmov v prospech robotníkov a zamestnancov.
V celom povojnovom období prevládali na Západe názory, že voľný trh má nedostatky a nie je schopný zabezpečiť plnú zamestnanosť, ani sa vyhnúť opakujúcim sa krízovým javom. Využitie keynesianskeho učenia zabezpečilo vyspelým štátom najvyšší rast v histórii.
Sociálny štát sa stal novým javom v kapitalizme. Typickým bol preňho pluralitný systém vlastníctva výrobných prostriedkov, silný štátny a zmiešaný sektor. V západoeurópskych krajinách sa do systému zakotvili sociálne práva na základnú životnú úroveň, obživu, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a minimálny plat či dôchodok, ako aj podpora v nezamestnanosti.
Starými prvkami zostali miestne krízy, neodôvodnené rozdiely v príjmoch a nezamestnanosť, ktorú v polovici 50. rokov stlačili na 1,5 percenta. Odvtedy stúpala až začiatkom 80. rokov dosiahla 10 percent. Nezamestnanosť a nesolventnosť v sociálnom štáte už nevedie ku krajnej biede, ale spôsobuje vylúčenie časti obyvateľstva (približne tretiny) z plnohodnotného života.
Príčinou vzniku sociálneho štátu nebola filantropia či spontánne poľudšťovanie kapitalistických zásad geneticky určovaných maximalizáciou ziskov, ale pôsobenie viacerých objektívnych faktorov súvisiacich s nespokojnosťou pracujúcich so životnou úrovňou a s odmietaním dogmy, že armáda nezamestnaných je potrebná pre udržanie konkurencie.
Pri vzniku sociálneho štátu zohrali významnú úlohu tradície robotníckych hnutí, sociálne požiadavky silných odborov podporovaných aj komunistickými stranami, ktoré mali v niektorých krajinách (Francúzsko, Taliansko, Fínsko) dokonca masový vplyv. Západoeurópski komunisti do okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy (1968) udržiavali so svojimi partnermi v sovietskom bloku pravidelné kontakty a boli podrobne informovaní o výsledkoch ich sociálnej politiky, ktoré slúžili nielen na inšpiráciu západoeurópskej ľavice, ale zároveň aj ako nátlak na tamojšiu pravicu, pretože úspechy rivala nemohla ignorovať, ak sa mal „zadržiavať komunizmus“.
A ako to bolo na Východe?
Krajiny štátneho socializmu patriace do sovietskej zóny bez severoamerickej finančnej injekcie (na nátlak Moskvy odmietli Marschallov plán) a bez prílivu ziskov z rozvojových krajín (kde nemali nadnárodné spoločnosti, ktoré by ich prinášali) dokázali vytvoriť silný sociálny štát, aj keď v jednotlivých komunistických krajinách s citeľne rozdielnou úrovňou.
Najmä Československo, ktoré vytváralo svojim občanom pozoruhodné sociálne podmienky, vzbudzovala v rozvojovom svete obdiv a na Západe snahu o diskreditáciu názvami ako „gulášový socializmus“ s cieľom znížiť jeho ideovú konkurencieschopnosť. Nedali sa však utajiť evidentné úspechy. Všetci mali prácu, bezplatné vzdelanie a lekársku starostlivosť, akú ešte ani dnes nemá 47 miliónov obyvateľov Spojených štátov amerických.
Do bytov prvej kategórie sa za socializmu v ČSSR presťahovalo 90 percent obyvateľstva. Technikou a odborníkmi dobre vybavené poľnohospodárske družstevníctvo dosiahlo sebestačnosť krajiny v potravinách, čo sa prejavilo v ich nízkych cenách. Každý mal možnosť chodiť na podnikovú či družstevnú rekreáciu.
Dostupný bol šport i špičkové kultúrne hodnoty. Boli aj problémy, ale mali charakter odstrániteľných nedostatkov. Stálo sa v rade na banány či pomaranče, ale ľudia na ne mali a nemuseli stáť v rade na prácu, ktorá znamenala životné istoty a sebarealizáciu. Neexistovala nezamestnanosť a bezdomovci, režim nedovolil vyhadzovať ľudí na ulicu exekúciami, lebo im vedel zabezpečiť prácu, nebol vážny problém s užívaním drog ani s mafiánskymi praktikami.
Západ mal dôvod poukazovať na neslobody, presadené k nám nanúteným sovietskym modelom, ale v systémovej súťaži musel reagovať na sociálne vymoženosti našich ľudí. A reagoval na ne vytvorením západoeurópskeho sociálneho štátu, ktorý predstavoval dočasný úspech predovšetkým sociálnej demokracie a jej politiky napĺňania ľavicových hodnôt.
Sociálne štáty vo východnej i západnej Európe boli prejavom napredovania civilizácie, realizáciou ľudských práv, výsledkom solidarity a humanizmu preneseného do štátnej štruktúry. Boli vyjadrením ľavicového pojatia spoločenského pokroku uplatňovaného najmä v Európe.
Demokratizácia bohatého kapitalizmu na starom kontinente po druhej svetovej vojne bola financovaná rastom domácej ekonomiky a produktivity práce, ale aj mimoriadnymi ziskami dosahovanými v mimoeurópskych krajinách na úkor tamojšieho chudobného a závislého kapitalizmu. Solventný kapitalizmus sa humanizoval iba do takej miery, ktorá nenarušila súkromné záujmy.
Svedčí o tom skutočnosť, že v období najväčšej prosperity sociálneho štátu mala jedna tretina občanov vyspelých západoeurópskych krajín sociálne problémy. V tom istom čase bolo pre chudobný kapitalizmus v treťom svete charakteristické neľútostné vykorisťovanie lacnej pracovnej sily, drancovanie surovín nadnárodnými monopolmi a neschopnosť miestnych vlád splácať pôžičky s vysokým a pohyblivým úrokom.
Masovú nespokojnosť svojho obyvateľstva s chudobným kapitalizmom riešili vojenskými diktatúrami a štátnym terorizmom, ktorý tolerovali a podporovali severoamerické vlády štylizujúce sa do polohy demokratickej autority. Spojené štáty na jednej strane vyčítali Sovietskemu zväzu a ním kontrolovanému bloku absenciu demokracie a na druhej strane v Latinskej Amerike a v iných častiach sveta pomáhali aktívne vytvárať vojenské režimy, ktoré predstavovali tú najhoršiu podobu totality a porušovania ľudských práv.
Útok na keynesianizmus
Štát blahobytu (welfare state), ako sa tiež hovorilo reformovanému kapitalizmu v európskych vyspelých krajinách, uvítali robotníci a chudobnejšie vrstvy, pretože sa zlepšila ich životná úroveň rastom miezd i získaním sociálnych istôt. Spokojné však neboli nadnárodné spoločnosti, ktoré mali od 60. rokov minulého storočia silné postavenie a boli často na vládach nezávislé alebo niekedy klientelisticky s nimi prepojené.
Kritizovali politiku sociálno-demokratických vlád, predovšetkým znárodňovanie, ktoré rozširovalo počet ich štátnych konkurentov, a brojili proti daniam, ktoré sa im zdali vysoké a ukrajovali z ich ziskov. Označovali sociálny štát za drahý a obviňovali ho z rastu inflácie i z poklesu produktivity. Kritici sociálneho štátu osobitne poukazovali na rast počtu dôchodcov, ktorý súvisel s rastom životnej úrovne a účinnejšími liečebnými postupmi.
Nedostatok alternatív ekonomickej politiky sociálnej demokracie, ktoré by čelili inflácii a rastúcej nezamestnanosti, prispel k útoku na keynesianizmus a na sociálny štát, ktorý konzervatívci obvinili z hospodárskych problémov. Pritom nešlo o problémy, ktoré by boli v kapitalizme neznáme a dovtedy neriešené.
Presadila sa sila nadnárodných spoločností a ich záujem odstrániť prekážky štátu pri neobmedzenom vytváraní ziskov. Koncom 70. kov sa začal presadzovať neoliberálny kapitalizmus založený na privatizácii štátnych podnikov a na odstránení alebo oklieštení regulačných funkcií štátu.
Na nátlak nadnárodných spoločností sa v 80. rokoch väčšina západných vlád usilovala o znižovanie zasahovania štátu do ekonomiky a krátenie sociálnej pomoci občanom. V polovici desaťročia (od roku 1985) začala v Sovietskom zväze prestavba s ostro sebakritickým pohľadom na systém štátneho socializmu a s hľadaním nových ciest, čo podporilo na Západe tendenciu k antietatizmu, antikolektivizmu a nekontrolovanému fungovaniu trhu.
Vedenia komunistických strán vo východných krajinách nevyužili priaznivé medzinárodné podmienky vytvorené perestrojkou a ani za obdobie štyroch rokov nenaplnili želanie vlastných občanov zdemokratizovať socializmus. Nahrávali tak tvrdeniu Západu, že socializmus je nereformovateľný.
Pritom stačilo rozšíriť príklad Agrokomplexu Slušovice, ktorý štvrťstoročnou praxou s takmer štyrmi tisícami pracovníkov dokázal životaschopnosť socialistického podnikania vrátane riešenia nedostatkov na sociálne riadenom trhu. Išlo o socialistické družstvo s produkciou na svetovej úrovni, ktoré sa samofinancovalo a nemuselo byť dotované štátom, ako je tomu v prípade severoamerických a európskych farmárov. Ako bezprecedentný príklad výhod kolektívneho hospodárenia bol slušovický agrokomplex ľuďmi okolo Václava Havla po prevrate zlikvidovaný.
Veľký krok kapitalizmu späť
Zmenu kapitalizmu k lepšiemu vo vyspelých krajinách unáhlene precenili aj najznámejší reformátori socializmu: Alexander Dubček a Michail Gorbačov, čo súviselo s ich posunom z komunistických do sociálno-demokratických pozícií. Ani vo sne ich však nenapadlo, rovnako ako niektorých účastníkov „nežnej revolúcie“, že kapitalizmus urobí vzápätí veľký krok späť. A on ho urobil, pretože nedokázal poprieť svoju podstatu.
Zneužil zánik konkurencie, ktorú predstavoval reálny socializmus, a namiesto pokračovania vo vylepšovaní sociálneho štátu, predstavujúceho najdemokratickejšiu podobu kapitalizmu, použil totalitnú metódu nadvlády prostredníctvom privatizácie, ktorú predtým vyčítal komunistom v súvislosti so znárodnením.
Demokraciu prevrátil naruby, keď za jej súčasť začal považovať odštátnenie všetkého kolektívneho majetku. Po získaní moci nepotreboval už pluralitu tak vehementne požadovanú od komunistov v ideovom boji studenej vojny. Nastolil elitársku demokraciu bez účasti občanov, ktorá spolu s nadvládou súkromného sektoru nad sprivatizovaným štátom tvorí podstatu neoliberálneho modelu.
Občania sa nerozhodli pre nový režim dobrovoľne, ale im bol vnútený zvonku v rámci privatizačnej totality za účinnej pomoci pravicových protagonistov prevratov, ktorí sa po obsadení kresiel vo vládach a v parlamentoch, ústretových neoliberalizmu, viac nestarali o ekonomické práva občanov z prevratových námestí.
Koncepcia nového pokroku na papieri
Garnitúra súčasných európskych sociálnodemokratických lídrov neuplatnila v praxi politický odkaz Willyho Brandta, ktorý zdôrazňoval (1990), že hnutie demokratického socializmu má za historickú povinnosť byť ochrancom a organizátorom nového pokroku v podobe politicky garantovanej a sociálne kompletnej demokracie. Poukazoval na to, že úloha súkromných podnikov, družstiev, tendencia k združovaniu, formy spoluúčasti a rámcové plánovanie sa zdôrazňovali a hodnotili rôznym spôsobom, ale všetci sa plne zhodovali na základnej zásade zmiešaného ekonomického režimu.
Najznámejší predseda Socialistickej internacionály a tvorca jej najväčších úspechov zaraďoval ekonomickú demokraciu medzi základné ciele budúcnosti s odôvodnením, že zaručuje dôstojnosť pracujúcej osoby, je nástrojom kontroly moci a občianskej účasti na ekonomických rozhodnutiach, ktoré neprestanú byť potrebné.
Ekonomickú demokraciu Brandt tiež považoval za podmienku účinného boja proti nespravodlivej nezamestnanosti. Bol presvedčený, že demokratický socializmus má príležitosť poskytnúť novú dôveryhodnú ponuku, ktorú však nemožno vytvoriť iba vyhláseniami o solidarite, ale predložením ekonomických, ekologických, školských a kultúrnych programov, ktoré dajú jasne najavo, aké sociálne podmienky treba garantovať, aby sa mohol dosiahnuť vysoký stupeň individuálnej slobody pre všetkých.
Za autentickú pritom Brandt pokladal takú slobodu, ktorá platí pre všetkých ľudí a vo všetkých oblastiach života. Nové technológie považoval za zdroj blahobytu a foriem života i práce zosúladených s prírodou, ktoré zlepšujú zdravotnú starostlivosť, bezpečnosť pracovných miest a umožňujú užívať si viac voľného času. Za základné ašpirácie demokratického socializmu označil sociálnu spravodlivosť a totálnu demokratizáciu spoločnosti, ako aj zavedenie efektívneho ekonomického režimu na báze absolútneho rešpektovania ľudských práv v rámci nenarušiteľnej ústavnosti.
V obsahu všeobecnej rezolúcie XIX. kongresu Socialistickej internacionály, konaného v Berlíne v septembri 1992, nájdeme viacero dôležitých záverov z analýzy medzinárodného vývoja, ktoré sa urobili už po rozpade sovietskeho bloku a potvrdili oprávnenosť požiadaviek W. Brandta:
„Vo svetovom hospodárstve došlo k ráznym štrukturálnym zmenám, ktoré vyniesli na povrch variant čistého kapitalizmu, ktorému sú ľudské hodnoty ľahostajné… Pre hospodársky rast a rozvoj sú síce potrebné trhový mechanizmus a súťaž, ale je rovnako pravdivé, že voľné trhy ešte nezaručujú spravodlivosť… Uplynulé desaťročie v dostatočnej miere dokázalo, že nedochádza k presakovaniu bohatstva smerom dole, a že navyše nekontrolovaný kapitalizmus má sklon ku korupcii a k ničeniu životného prostredia…“
Neoliberalizmus zdeformoval demokraciu
Neoliberalizmus bol našej krajine a všetkým postkomunistickým štátom naštepený pod zámienkou demokratizácie. Bol to podvod, ktorý nemá obdobu. Čo tento privatizačný model kapitalizmu priniesol Slovensku? Predovšetkým nespravodlivé delenie bohatstva medzi súkromný sektor a občanov, ktoré jedna britská politologička prirovnala ku vzťahu koňa a vtáčikov.
Kým kôň má prístup k válovu s ovsom, vtáčiky môžu iba vyzobávať nestrávené zrniečka z jeho trusu. Občania rozhodujú o tom, kto bude politicky vládnuť. Vláda ich však vždy po voľbách odovzdáva na milosť a nemilosť súkromnému sektoru, kde demokracia často končí pred bránami podnikov.
Nech na Slovensku vyhrá vo voľbách hociktorá strana, skutočná moc, teda ekonomická moc ostáva naďalej v tých istých rukách asi dvesto súkromných podnikov a finančno-ekonomických inštitúcií, ktorých vlastníkov nik nevolil.
Nik z obyvateľov neschvaľoval hlasovaním majiteľov spoločností, akými sú U. S. Steel Košice, Volkswagen, Kia, Peugeot, Continental Matador, J and T, Penta, Tesco a desiatky ďalších. Pritom ony rozhodujú, čo sa na Slovensku vyrába, predáva, aké služby sa poskytujú a za aké ceny, aké sú mzdy zamestnancov. Oni majú v rukách 81 percent ziskov a rozhodujú, čo s nimi urobia. Pritom nezodpovedajú za životnú úroveň obyvateľstva ani za rozvoj krajiny.
Zahraniční investori neprišli k nám preto, aby prejavili nezištnú starostlivosť o blaho ľudí, ale si prišli pre maximálne zisky. Slovensko sa premenilo na voľnú zónu cudzích záujmov. So súhlasom ponovembrových strán. Hoci vo svete je nadvýroba áut o 40 percent, zahraničné spoločnosti prišli k nám s automobilkami, pretože tu našli lacnú pracovnú silu nechránenú dostatočne vládou, ani odbormi. Vlády im dokonca priplácali. Dividendy nie sú zdaňované. Sumy, ktoré odchádzajú zo Slovenska sú podstatne vyššie ako tie investované. V roku 2007 odišli od nás dividendy za rok 2006 vo výške 70 miliárd korún, za čo by sa dali postaviť dve automobilky.
Máme vyše 375-tisíc nezamestnaných, teda 14 percent obyvateľov. A tí, čo prácu majú, sa boja, aby ju nestratili. Prijímajú aj ponižujúce zamestnanecké podmienky. Namiesto využitia pracovnej neschopnosti sa liečia na úkor dovolenky. Mzdy sú päťkrát nižšie ako v západnej Európe.
Mnohí si nemôžu dovoliť zdravú výživu, ani ísť s rodinou na rekreáciu. Nízke príjmy im už vôbec neumožňujú kultúrne a športové vyžitie. Mladé manželstvá nemajú šancu získať byt ani pôžičku s únosnými úrokmi. Chudoba na Slovensku mnohým nedovoľuje rozhodovať o vlastnom živote. Hmotný nedostatok nie je iba sociálnou, ale aj politickou kategóriou. Čím väčšia je chudoba, tým menšia je demokracia. Tí, čo na námestiach štrngali kľúčmi, boli oklamaní.
Hlavnou skúsenosťou z posledných dvadsiatich rokov je zlyhanie voľného trhu. Nepotvrdil propagovanú schopnosť zabezpečiť dôstojné materiálne podmienky a rovnosť pre všetkých. Dôkazmi stroskotania nekontrolovaného trhu sú svetová kríza, priepastné rozdiely a neuspokojivá úroveň uplatňovania ľudských práv: na prácu, spravodlivú odmenu, na bývanie, slobodný život.
Prerušenie pozitívneho vývoja
Na tri desaťročia sa sociálnej demokracii podarilo zdemokratizovať bohatý kapitalizmus a vytvoriť na starom kontinente sociálny štát. Po roku 1989 sa nechala uniesť eufóriou z „víťazstva“ nad komunistickými stranami a uverila tomu, že vytvorila trvalý demokratický a prosperujúci režim.
Ale chudobný kapitalizmus vo vyše sto krajinách (vytvorený neokolonializmom) zdemokratizovaný nebol a proti svojej vôli slúžil ako jeden z dôležitých zdrojov financovania sociálneho štátu v západnej Európe. Existencia nielen bohatej, ale aj chudobnej podoby toho istého systému dokazuje jeho nedemokratickú podstatu v medziľudských aj v medzinárodných ekonomických vzťahoch.
To bola príčina, že počas studenej vojny sme zaznamenali v tzv. rozvojovom svete viaceré pokusy o nekapitalistickú cestu, ktoré skončili vojenskými prevratmi podporovanými Spojenými štátmi americkými (v Brazílii, Čile, Argentíne, Uruguaji). Deväť mesiacov pred novembrovou manifestáciou v roku 1989 v Prahe sa Venezuelčania vzbúrili v Caracase proti chudobe a tri tisícky (!) z nich na to doplatili životom.
Dôkazom prehry socializmu v hospodárskej oblasti malo byť aj jeho uzbrojenie. Zároveň sa zamlčovalo, že sa USA nachádzali od októbra 1987 vo vážnej recesii napriek tomu, že na ne pracovala značná časť sveta a od začiatku 70. rokov používali doláre nekryté zlatom. Aj táto okolnosť vyvracia tvrdenie o údajnom víťazstve jedného systému nad druhým. Po roku 1989 bolo treba zdemokratizovať Východ, Západ, aj vzťahy medzi vyspelým a rozvojovým svetom.
Neoliberálny kapitalizmus po prvý raz stroskotal na prahu 90. rokov vo Veľkej Británii v USA. To bol dôvod, prečo britskú premiérku Margaret Thatcherovú vystriedal John Major (1990) a amerického prezidenta Georgea Busha st. – Bill Clinton (1992) a prečo došlo v obidvoch krajinách k rehabilitácii významu a úlohy štátu v procese riadenia národného hospodárstva.
Nová britská vláda uvoľnila peniaze na výstavbu štátom dotovaných projektov (akým bolo londýnske metro) a zamietla privatizáciu zdravotníctva. Clintona pomohli zvoliť hispanské a černošské menšiny, dôchodcovia a všetci tí, čo nemali zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, aj ľudia bez práce alebo s nízkymi príjmami. Preto po nástupe do úradu využíval (na radu ekonóma Josepha Stiglitza) verejné investície, verejné práce a podporoval školstvo i zdravotníctvo. Jeho dvojité prezidentské obdobie v 90. rokoch patrí medzi hospodársky úspešnejšie v histórii USA práve preto, že sa odvrátil od neoliberalizmu.
Napriek tomu, že sa britský a severoamerický experiment s neoliberalizmom skončil neúspešne a návratom k ekonomickým a sociálnym zásahom štátu, ostatnému vyspelému i rozvojovému svetu a východnej Európe bol nanútený práve tento typ kapitalizmu.
Príznačné je, že najviac sú postihnutí občania v postkomunistických krajinách, kde – na rozdiel od Západu – sprivatizovali všetok štátny majetok a ekonomický vývoj určujú cudzie vlastnícke subjekty. Dopustenie zruinovania sociálneho štátu v západnej i vo východnej Európe a nečinnosť, ba dokonca asistencia pri zavádzaní neoliberalizmu, to je najväčšia sprenevera sociálnej demokracie voči ľavicovosti.
Autorom vo svojej publikácii Prehra víťazov (Iris 2009) analyzuje uzavreté etapy konkurenčných spoločenských systémov, príčiny a následky neoliberálneho prevratu. Dokazuje, že opakované globálne zlyhanie kapitalizmu vracia do hry socializmus v novej podobe. Využil pritom skúsenosti z dlhoročnej diplomatickej, politickej a novinárskej praxe. Dokončenie v budúcom čísle.
