Nasledujúci príspevok je od známeho slovenského sochára z Galanty (jeho najznámejším dielom je Poštová schránka na Obchodnej ulici v Bratislave, no odlieval aj nemenej populárneho Čumila či sochu Jána Pavla II. v Trnave a momentálne pracuje na pamätnej tabuli 42 slovenským vojakom, ktorých lietadlo havarovalo v Maďarsku). Tento umelec sa rozhodol vzdať hold sochárovi, ktorého význam dávno prerástol naše hranice, no o ktorom sa z ideologických dôvodov (prijímal štátne zákazky za bývalého režimu) nepochopiteľne mlčí. Ján Kulich je asi najlepším slovenským medailérom, vynikajúcim portrétistom, jeho tvorba často čerpala námety zo Slovenského národného povstania a oslobodzovacích bojov (pripomeňme si aspoň pamätník SNP v Bratislave, pamätníky na Dukle či na Slavíne). Vystavoval na celom svete, jeho špičkové umenie oceňujú poprední európski odborníci, no na Slovensku je jeho meno tabuizované a jeho reprezentatívna výstava sa neuskutočňuje v hlavnom meste, ale musela sa presunúť do provinčného mestečka. Aj preto je sympatická odvaha Ladislava Saba, s ktorou sa pustil do rehabilitácie Kulichovho umenia, s ktorou čelí sprimitívňovaniu nášho kultúrneho života. Eduard Chmelár Srdečne vás vítam v atmosfére tohto malého pivničného džezového klubu. Dnes sa tu nestretnete s videoprojektami a počítačovými efektmi. Dnes vám ponúkame hudbu i výtvarné umenie pre vnímavého, náročného návštevníka. Nástrojom takéhoto umenia je hlina a citlivé ľudské prsty, ktoré vedie rozum, srdce, sluch a zrak rešpektujúci tradície. Je to oslava schopnosti obnaženého človeka bez pomoci technických výdobytkov a opiátov súčasného sveta. Dnes sa tu stretávame s pravdepodobne najväčšou legendou slovenského sochárstva, kedysi práve tak oslavovanou, ako dnes opovrhovanou. Akékoľvek pripomenutie tvorby akademického sochára, profesora Jána Kulicha dnes vyvoláva vášne a rozpačité otázky. Rozhodol som sa na ne odpovedať. Touto výstavou chcem vzdať predovšetkým hold sochárskej tvorbe výnimočného umelca a môjho učiteľa. Možno je zvláštne, keď sochár robí výstavu sochárovi a nie sebe. Domnievam sa však, že ako umelec a kurátor mám takto najlepšiu príležitosť vyjadriť svoj protest proti bezcitnej, slepej a prázdnej konzumnej spoločnosti. Každú chvíľu čakám, ako z radu vyskočí dieťa a zakričí, že kráľ je nahý, že žijem naďalej v spoločnosti totalitárnych praktík, že som nútený vnímať kultúru iba cez politickú prizmu ako potvrdenie správnosti súčasného systému a režimu. Nečudujem sa, že naša umenoveda a naše inštitúcie fungujúce v podfinancovanej korupčnej spoločnosti nemôžu stáť otočené tvárou v tvár súčasne k svojmu chlebodarcovi, k umelcovi i ku kultúrnym potrebám spoločnosti. Kultúra by z môjho uhla pohľadu mala vyzerať ako pestrá lúka. Každá farba má na nej svoje miesto, každá rastlina lieči inú chorobu. Nemusíme vyorať naše historické lúky – tradície, aby sme implantovali cudzorodé kvety. Pri príprave tejto výstavy som oslovil niekoľko kunsthistorikov, ktorých si vážim ako odborníkov. Väčšinou sa vyhli akejkoľvek diskusii na tému sochárstva profesora Kulicha. Rozprával som sa s teoretikmi s obrovským rozhľadom, encyklopedickými vedomosťami a celoživotnými skúsenosťami. V ich rozprávaní o minulom i súčasnom umeleckom dianí som pociťoval traumu, úzkosť, zmätok, neistotu. Som smutný z toho, že naši múdri starci nemajú rady, ako treba v tomto prostredí žiť a tvoriť, ako uplatniť elementárnu pravdu v kultúre. Túto výstavu som umiestnil do Dunajskej Stredy aj preto, aby sa lepšie spoznali susediace kultúry, aby sa tešili zo vzájomných úspechov a aby sa poučili zo zlého zaobchádzania s kultúrnymi hodnotami. Som rád, že táto vernisáž sa mohla uskutočniť práve tu, kde sa vraciam vždy s veľkou úctou. Nepoznám iné malé mesto na Slovensku s tromi galériami a takým veľkým počtom pravidelných návštevníkov. Verím, že aj národnosti môžu zostať v kultúre sami sebou a zároveň byť Európanmi bez hraníc… Vážený pán profesor Kulich! Vašu tvorbu pozorujem od chvíle, čo som sa rozhodol zasvätiť svoj život poctivému sochárskemu remeslu. Myšlienka zorganizovať vám výstavu mi zišla na um vo chvíli, keď som sa dozvedel o vašom mimoriadne vysokom a prestížnom ocenení v Taliansku (v krajine, ktorá možno najviac prispela do fondu svetového sochárstva) a o nepochopiteľnom nezáujme o tento triumf na Slovensku. Pripomeniem, že Medzinárodná akadémia Il Convivio vám 16. októbra 2005 udelila absolútnu prvú cenu v európskej súťaži výtvarného umenia Citujem z odôvodnenia medzinárodnej komisie: „Sochárske dielo Jána Kulicha sa pokúša vo svojom zdanlivom realizme o synestetické zlúčenie zrakového a sluchového prvku. Tým, že človek len jednoducho prejde okolo tejto bronzovej sochy, rozozvučí aspoň desať zvončekov, čo jej dodáva silný imaginárny náboj. A práve v predstave, teda na myšlienkovej úrovni dochádza k tomuto synestetickému zlúčeniu. Toto dielo sa zároveň dotýka empirického sveta prostredníctvom presne ohraničeného, racionálne formovaného plastického zobrazenia, ktoré pripomína pózu klimax niektorých klasických gréckych sôch. Realizmus sochy je jednako len zdanlivý a rozhodne zahŕňa predstavivosť ako interpretačný parameter.“ Vážený pán profesor, dovoľte, aby som vám ešte raz zablahoželal k tejto pocte. Toto ocenenie ste získali v čase, keď ste sa dožili okrúhlych 75. narodenín. Žiaľ, ani toto výročie nemala verejnosť vďaka našim médiám možnosť postrehnúť. Toto všetko ma núti klásť si otázky. Ako môže existovať taký obrovský rozdiel v hodnotení umenia v spoločnej Európe? Ak sa na Slovensku o jeho tvorbe mlčí, čím si teda vyslúžil toto vysoké ocenenie? Som obeťou nejakej novej manipulácie? Na výstavu som zaradil práce, ktoré sú možno odpoveďou na tieto otázky. Tieto diela vznikli väčšinou v poslednom desaťročí a dosiaľ neboli vystavené na verejnosti. Ich nosnou témou je človek, žena, rodičovstvo, vzťah k deťom, harmonické spolužitie troch generácií. Sú tu sochy, ktoré pripomínajú vrúcny vzťah profesora Kulicha k ľudovému umeniu. Jeho rozsiahlu medailérsku tvorbu pripomína plagát pri vstupe. Rád by som upozornil najmä na dve sochy: Krucifix a Rodičovia. Krucifix (Kristus ako výkričník ľudskosti) je podľa mňa najlepšia socha na tejto výstave a Rodičovia zasa majstrova najobľúbenejšia. V početných portrétoch a figúrach sme zasa svedkami majstrovského zobrazenia detskej duše. Bustu Jozefa Miloslava Hurbana poznajú asi všetci z Národnej rady Slovenskej republiky. Je to portrét, ktorý zvýrazňuje úctyhodnú osobnosť. Za najväčšie umenie v Kulichovej tvorbe považujem súhrn sochárskej hmoty a vyžarovanie ľudskej duše. Toto vyžarovanie dominuje aj v ženských postavách, ktoré tiež vystavujeme. Portrét Sokolovci som do výberu zaradil preto, lebo som presvedčený, že títo dvaja generačne príbuzní autori boli nielen priateľmi, ale vo svojich dielach riešili podobné témy, hoci na opačných stranách zemegule. Témy biedy a sociálneho cítenia v ich tvorbe nevychádzajú z komunizmu alebo amerického zázraku, ale zo živej spomienky na povojnové roky. Obzvlášť upozorňujem na skicu Cyrila a Metoda. Iba Kulich si mohol dovoliť za socializmu verejne vystaviť náboženskú tematiku a odštartovať tak cyrilometodskú tradíciu v slovenskom sochárstve. Napokon tu nemôže chýbať ani známa socha Zvončiara, najúspešnejšie dielo, ktoré získalo obdiv Medzinárodnej akadémie v Taliansku. Prijmite moje pozvanie k ojedinelej výstave, ktorá v ART-MA Galérii v Dunajskej Strede potrvá do konca mája. Autor je akademický sochár (odznelo na vernisáži výstavy 17. mája 2005)
