Mikuláš Kočan (1946) patrí k málu slovenských spisovateľov oplývajúcich univerzálnymi schopnosťami. Svoje tvorivé úsilie realizoval najprv v poézii a potom paralelne v dráme a próze. Jeho najnovším prozaickým činom je román PÍPEŤ (Matica slovenská 2013). Uviedol ho mottom z Rabíndranátha Thákura – Noc. / Koľko je hodín?/ Odpoveď neprichádza. Hodno dodať, že veľmi výstižným, pretože samotný román zrejme formuluje či skrýva viac otázok ako odpovedí.
Dej situoval takmer výlučne do Bratislavy sedemdesiatych rokov minulého storočia, presnejšie do študijného vysokoškolského roka 1978/79. Románovú situáciu otvára pohľadom do sveta 38-ročnej ženy Heleny, ktorá u seba v bratislavskom panelákovom byte prichýlila budúceho novinára Michala, končiaceho svoje štúdium. Ten privedie k nej na návštevu svojho krajana, budúceho študenta slovenčiny a ruštiny na filozofickej fakulte Jána Mariniča, čo sa ukáže pre rozvinutie románovej situácie veľmi dôležité. Obaja pochádzajú z východného Slovenska a čaká ich vlastne výmena pozícií – Michal sa tam vráti ako redaktor okresných novín s dobrou perspektívou a Jano začne štúdium na spomenutej vysokej škole. Prichádza aj k inej výmene – Jano sa po príchode do Bratislavy stane po Michalovi Heleniným milencom…
Práve u tejto obetavej a šťastie u mužov hľadajúcej ženy sa začína jeho dvojsemestrové bratislavské účinkovanie, pri veľkom zjednodušení skladajúce sa z milovania a študovania, v podstate vyplňujúce dej celého románu. Sprvu je ich vzťah úprimný, nevedia sa nasýtiť jeden druhého, no po čase prichádza do cesty Janovi Saša, poslucháčka tej istej fakulty vo vyššom ročníku, dcéra normalizačného papaláša. Hoci už má Alexandra vážnu známosť, mladého, nie príliš talentovaného básnika, tiež študenta tej istej fakulty, nedokáže odolať magickému čaru chalana z východu. To však nebolo všetko – nielen Helena, nielen Saša so svojou čiernou kavkou, ako si Jano pomenúva stred jej krásneho tela, ale ešte aj sedemnásťročná ryšavá baletka Olinka a jej matka sa stali erotickými partnerkami tohto mladého nadsamca, ktorý okrem vyššie spomenutých záujmov poctivo študuje – dôkladnejšie ako jeho kolegyne a kolegovia, píše recenzie do Večerníka, cez víkendy chodí na železničnú stanicu vykladať vagóny a hlavne pendluje – z bytov a bytíkov svojich mileniek do internátu a naopak. Podstatu svojej dilemy (skôr erotickej ako etickej) si pre seba sformuloval v závere druhého semestra nasledovne: „Dočasné riešenie pravdepodobne zasiahne aj skúškové obdobie, no preseká sa ním a v žiadosti o internát na budúci rok si nasype popol na hlavu, pripomenie študijné výsledky, prejaví záujem o činnosť v SZM, zdôrazní triedny pôvod a angažovanosť rodičov, ale namiesto kolenkovania pred vytipovanými kamarátmi ich ako king pozval po šichte na pivo, lebo…“ atď. (str. 242 – 243). Na dva semestre toho stíha naozaj dosť. Možno táto hektickosť či prílišná spontánnosť, smäd po sexe je niečím ako skrytou obžalobou tej doby, keď sa vo svojom blízkom okolí stretáva len s pretvárkou, prospechárstvom, prispôsobovaním sa pomerom, v ktorom sa strácajú tie skutočné pravé hlboké city. Autor skôr naznačuje, ako presvedčuje, že niektorý z Janových krkolomných vzťahov by mohol mať naozaj hlbší rozmer, najmä keď napokon opätovne zakotví u Alexandry, s ktorou pravdepodobne čakajú dieťa.
Z celého inak živým, pútavým jazykom napísaného románu sa nám ťažko môže ako sympatická pozdávať niektorá z účinkujúcich postáv, najlepším človekom sa v podstate javí obetavá a nespravodlivo mužmi sklamávaná a opúšťaná Helena, ktorá sa nedokáže vzoprieť démonovi alkoholu a končí v protialkoholickej liečebni. Jej mužskí partneri vrátane Jana sa nám javia ako skutoční gadžovia, čo je charakteristika, ktorú M. Kočan často používa a určite vie prečo. Najtypickejšou vlastnosťou, ktorou autor obdaril svoje postavy, je smäd po láske, ten je akoby nad všetkým, zakotvený je už vo výborne vybranom názve románu, hoci tento smäd sa javí príliš živočíšny, veľmi priamočiary, čo je možno spôsobené takouto črtou východniarskej nátury, ktorá je otvorenejšia, úprimnejšia, ako je tomu obvyklé v iných kútoch Slovenska, najmä však v Bratislave. V tejto atmosfére zmyslovosti a najmä zmyselnosti viac veríme ženským postavám, čo je u Kočana už akoby typický charakterizačný prvok.
Nevedno prečo vkladá do úst svojím mužským hrdinom rôzne prázdne frázy, najmä keď sa vyjadrujú o svojej práci či politike, resp. to, čo oni sami považujú za názory na politiku. Najvypuklejšie sa to prejavuje v záverečnej pasáži, kedy sa stretávajú v Heleninom dočasne prázdnom byte všetci štyria mužskí protagonisti, ktorí výrazným spôsobom ovplyvnili, alebo mohli ovplyvniť jej doterajší život, no neboli dostatočne dôslední, čestní či vytrvalí – činžiakový sused Gabura a jej traja predchádzajúci partneri – Pišta, Michal a Jano. Práve počas ich stretnutia a hľadania východiska z nadchádzajúcej situácie (Helena sa má vrátiť z liečenia a treba sa o ňu postarať, mali by sa rozhodnúť, kto z nich sa toho ujme) odznejú veľmi frázistické a prázdne repliky, ako napr.: „Naopak, starec“, vybuchol Pišta. „Strana nevie, čo nerobí, a mala by robiť! Dať mi šéfa, pred ktorým by som sa triasol, že sa vo fabrike vyzná lepšie ako ja a tu, tu,“ poďobal si na spánku, „je najmenej tri kroky pred celým osadenstvom! Čítal si závery dvanásteho zasadnutia? Báchorky! Obrat k vyššej náročnosti v riadiacej práci, dôsledná kontrola prijatých opatrení, rozvoj kritiky a sebakritiky, spájanie výdobytkov vedecko-technického pokroku s potrebami života!“ atď. (str. 251). Ťažko prísť na to, prečo sa v rámci možnosti hľadať v tomto čase, v tejto dobe relevantné „pre“ a „proti“ autor, v podstate veľmi skúsený a veľmi účinne využívajúci cit pre jazyk a atmosféru príbehu, rozhodol skĺznuť k takýmto plytkým frázam.
Ale našťastie sú v románe aj iné pasáže, približujúce atmosféru Bratislavy (vrátane futbalového zápasu Slovana Bratislava na Tehelnom poli) tej doby i jej miestopis (oboje sa už výrazne zmenilo a nezdá sa, že jednoznačne k lepšiemu – autor recenzie mal možnosť porovnať), napr.: „Švitorila, čo bolo v robote, a zľahka ho viedla popri Vysokoškolskom klube a Srdiečku, pri Tempe s rýchlym občerstvením prebehli na druhú stranu, ocitli sa niekoľko metrov od brány do pasáže s divadelným klubom na poschodí, za lekárňou na rohu uzreli veľké okná divadelného klubu a pod nimi druhý vstup do pasáže, pokračovali náprotivným chodníkom pozdĺž presklenej Luxorky, minuli Tulipán, pozvala ho na džús do prútených kresiel pred Kazačkom, popri Kryme sa dostali k univerzitným budovám.“ (str. 21). Študentské povedomie navodzuje mnohými alúziami alebo zmienkami o rôznych literárnych či literárno-historických kuriozitách, súvisiacich napr. s Kraskom či češtinou J. M. Hurbana v neskorom období jeho tvorivosti (súvis s románom Gottšalk). Tiež sa tu objavujú priezviská konkrétnych osôb a osobností z pedagogického, umeleckého či politického prostredia, čo by malo poslúžiť ako zhodnovernenie reálií tých čias. V zručne vyrozprávanom košatom príbehu o milencoch a milenkách, študentoch a študentkách, karieristoch a prospechároch, klamaných i podvádzajúcich pulzuje život, pulzuje napätie, ktoré ocení určite každý vďačný čitateľ takto koncipovaných románových príbehov.
Predsa však akoby v celom tkanive románu čosi chýbalo, čosi dosť podstatné – odpovede, či pokus o odpovede na otázku – aké to vlastne boli časy, aká to bola doba pre všetkých, ktorí ju prežívali? Aký duch vtedy vládol nad všetkým? Čo sme si nevšímali a mali všímať a prečo sa tak dialo? Čo bolo pre tie časy podstatné, naozaj bol dominantný ten neuhasiteľný smäd, hoci smäd po živote – ale aj tvorivom? Plnohodnotnom? Skutočne slobodnom? Ale treba oceniť, že M. Kočan týmto svojím rozhodne originálnym a neopakovateľným spôsobom otvoril cestu k odpovediam na položené otázky, prípadne vložil do románu niečo ako apel, že sa k tejto dobe a tejto téme treba vrátiť a preniknúť do nej ešte hlbšie a okrem smädu tela podrobiť analýze aj smäd duše.
