Prevrat je taký: čo bolo hore, padá ku dnu a čo bolo dolu, vystúpi hore. Občas akoby zafungoval Archimedov zákon: postava zdola je na slnko vynesená silou postavy dolu padajúcej. Čím väčšia postava padá, tým silnejší tlak vyvoláva. A postava (postavy) na slnku sa teraz vyhrievajúce vedia, že nebolo všetko tak, ako sa dnes hovorí. Preto cítia neprekonateľnú potrebu pošpiniť toho padnutého.
Tak sa mi vidí, že preto musí byť Vladimír Mináč (10. 8. 1922 – 25. 10. 1996) pri každej možnej príležitosti bičovaný. Lebo kým trval minulý režim, na každý jeho text sa čakalo. Nie na texty dnes adorovaných, pretože ich hlas počuť veru nebolo. Až potom, keď zaburácal jeho štylisticky jagavý jazyk a rozčeril stojaté vody, v kruhoch, ktoré vyvolal, sa zjavovali opatrné prídavné chóry. Áno, povedia dnes tí na slnku sa vyhrievajúci – ale Mináč si to mohol dovoliť, lebo patril k NIM.
Nechajme na historikov, nech raz spíšu dejiny. My, čo sa ešte pamätáme, si pamätáme. Nechajme aj tých, ktorí svoju veľkosť potrebujú potvrdiť zmenšovaním spolu pútnikov. Hovoria o svojej malosti.
Mináč by mal dnes deväťdesiat rokov a chýba. Chýba nám jeho dúchanie do pahrieb.
Spomínam si na naše spoločné mítingy v roku 1990 pred prvými slobodnými voľbami. Kandidovali sme v Bratislave do Federálneho zhromaždenia, on do Snemovne národov FZ ČSFR, ja do Snemovne ľudu. Za porazenú komunistickú stranu, ktorá sa iba začala vynárať z blata. Peter Weiss sa vtedy opýtal Vladimíra Mináča:
„Ako ďaleko sa môžem hýbať?“
A on odpovedal:
„Až úplne na okraj, až k sociálnej demokracii. Lebo my sme neprehrali bitku, my sme prehrali vojnu! Potrvá pätnásť, dvadsať rokov, kým nám ľudia opäť uveria.“
Mináč bol presvedčením komunista, a predsa vedel priznať porážku.
V tom čase bol ešte rešpektovanou osobnosťou. Nie pre politické presvedčenie, ale pre svoj talent. Obohatil slovenské kritické myslenie svojím esejistickým pohľadom na dejiny. Obohatil slovenskú románovú tvorbu. Kardinál Jozef Tomko vo svojom prvom prejave prednesenom v starej Slovenskej národnej rade citoval z jeho diela. Parlament, zložený už z nových politických síl, mu tlieskal. Iba človek s príznačným menom Nič, zapichol do Mináča v priamom televíznom vysielaní jedovatý špendlík až po hlavičku. Nič nevytvoril, zato bolestne udrel. Mináč, ktorý v koncentráku vytŕčal svojou dohola ostrihanou hlavou z radu, často po nej dostával. Aj v rokoch päťdesiatych, keď jeho viera v nový poriadok dostávala trhliny a on nemlčal, schytával. A predsa mu táto nečakaná urážka zostala akosi najhlbšie v mieche.
Zľava – Milan Ftáčnik, Gabriela Rothmayerová, Vladimír Mináč, Peter Holka.
Vo Federálnom zhromaždení sa po prvých slobodných voľbách prijímali zákony, ktoré potvrdzovali politický prevrat. Boli sme bezúspešnými kritikmi zákona o privatizácii, o najväčšej lúpeži, ktorá sa chystala na týchto národoch. Kto chce, nájde si v parlamentných archívoch naše vystúpenia. Aj to, ako sme boli za ne ostrakizovaní, vysmievaní, zaháňaní do kúta. Baťko Mináč spočiatku na každom zasadnutí výborov sociálnych a kultúrnych Snemovne ľudu a Snemovne národov predniesol k navrhovaným novým normám reč, no čoskoro zistil, že už dopredu je určená na prehru. Víťazní kolegovia ho v lepšom prípade nepočúvali, v horšom zosmiešňovali! A preto rezignoval na politické súboje v parlamente, na schôdzach FZ už radšej nevystupoval. Začal opäť písať. Spolu S Petrom Holkom knihu rozhovor V košeli zo žihľavy, a potom súbor esejí Sub tegmine. Do Pravdy posielal každý týždeň aktuálny fejtón Hovory M (bolo v tom furianstvo – písal ich na spôsob Havlových Hovorov z Lán…) A napokon to boli Návraty k prevratu… Pozorný čitateľ si všimol, že je stále viac sarkastický a – bezradný. Hľadal v tom novom marazme nejakú novú nádej. Upol sa k ľuďom, ktorí začali bojovať za samostatné Slovensko.
Na jednom z predvolebných mítingov.
Raz na letisku v Prahe, keď sme čakali po týždňovke vo „federáli“ na svoj spoj domov, som sa opýtala, či je pravdivá anekdota s Novotným. Vraj raz, keď bol ešte vo funkcii prezidenta, prišiel za ním Mináč a hovorí mu:
„Dajte nám Karlštejn!“
„A nač by vám, Slovákům, byl Karlštejn?“ mal sa opýtať Novotný.
„Aby ste ho vy, Česi, nemali,“ povedal vraj Mináč.
Baťko sa na anekdote burácavo smial.
No Slovensko mu na srdci ležalo.
Keď Ludvík Vaculík po prvý raz sformuloval naostro český postoj k národnostnej otázke v Lidových novinách pod názvom Naše slovenská otázka, odpovedal mu v Novom slove brilantnou esejou Naša česká otázka. Myslím, že ani dnes by na nej nemusel meniť ani slovo.
Lebo jeho slovo malo váhu, a nie že nie.
Vladimíra Mináča sa oplatí čítať a myslím, že s jeho pregnantne formulovanými myšlienkami treba počítať. Aj keď to víťazi nemajú radi.
Blahoželala by som Ti dnes, Vlado, v Hasprunke pod slivkou. Pôjdem sa do Slávičieho údolia pozrieť, či na tvoj hrob stále nosia neznámi ľudia kvety. Aj ja ich tam položím.
Foto: Archív autorky