Najnovšia kniha europoslanca Borisa Zalu prináša víziu multipolárneho sveta. Je určená ľavičiarom, aby sa dokázali orientovať v zmätkoch krízovej éry, ale jeho vízia má širší rozmer, ktorý by mohol zaujať aj liberálov a konzervatívcov, pokiaľ sa neprikláňajú k populisticky populárnemu protofašizmu až fašizmu.
Zala nadväzuje na štúdiu Europeanizmus (2013), kde poukázal na absenciu európanstva a potláčanie europeanizmu, čo bolo príčinou tragických vojen a mocensko-politického úpadku. Systém mocenských previazaní od Ríše rímskej až po Svätú alianciu zanikol v roku 1914. Ostala len geopolitika, teda politika realizácie národnoštátnych záujmov z pozície sily. Po prvej svetovej vojne pokus o vytvorenie nadštátnych štruktúr zlyhal a po druhej svetovej vojne bol zavedený poriadok ako domínium vonkajších síl. Má pravdu v tom, že absentuje spájajúci univerzalizmus, ktorý by disponoval silou usporadúvať mocensko-politické pomery. Tento pomenoval vo svojej vízii nasledovne: „Univerzalistický multilateralizmus ako protiklad geopolitického multilateralizmu je mocenským podriaďovaním geopolitiky – politiky delenia sveta na sféry vplyvu – svetopolitike. Svetopolitike ako vedomej tvorbe univerzálnych pravidiel uplatňovania moci, riadenia svetových procesov, uplatňovania ľudských práv, ako vytváranie a «prevádzkovanie» humanopolis (ide o nové pravidlá svetového poriadku). Tento proces je bojom, permanentnými revolúciami, reformami, kompromismi, intervenciami, občianskymi vojnami…“
Boris Zala: Slovo ľavičiarom súcim na slovo. Cesty a blúdenia ľavice. Kalligram, Bratislava 2016.
Autorovi ide v prvom rade o vymedzenie ľavice ako platformy. Ako uvádza, Rusko v dvadsiatom storočí trikrát zmarilo ľavicové perspektívy. Stalinizmus v tridsiatych rokoch zlikvidoval revolučnú avantgardu, sovietska invázia v šesťdesiatych rokoch zlikvidovala šancu na zásadné reformy nielen v malom Československu, ale v samotnom Sovietskom zväze, perestrojka bola poslednou nevyužitou príležitosťou na uplatnenie trajektórie demokratického socializmu. Zala sa nezaoberá civilizačnou alternatívou, ktorú predstavuje budovanie socializmu s čínskymi črtami. Podľa môjho názoru ruská revolúcia žiadnu civilizačnú alternatívu nepriniesla, ale zásadne tak či onak zmenila svet. Bola výzvou hegemónii Západu, Leninova kritika imperializmu síce nebola originálna, ale naznačuje hegemóniu finančnej oligarchie. Dlhší čas sa snažím pochopiť októbrovú revolúciu, februárová (1917) sa dá interpretovať ako nedokončená buržoázno-demokratická revolúcia. Lenin po návrate z emigrácie pochopil, že v dôsledku objektívnej neschopnosti ruskej buržoázie leží moc na ulici a presne načasoval, kedy sa jej chopiť, proti čomu vtedy bola aj väčšina boľševikov. Vytýčil heslo – všetku moc sovietom (radám) – čo by mohlo viesť k zriadeniu samosprávy v duchu Parížskej komúny, pod tlakom historických okolností však obetoval túto ideu nadvláde strany, ktorá mala byť revolučnou avantgardou. Stalinovi išlo viac o moc ako o svetovú revolúciu, nerealistický koncept budovania socializmu v jednej krajine skončil rezignáciou v podobe tzv. reálneho socializmu. Boľševici boli jakobínmi a tak aj za stalinizmu skončili, vyústením „plebejskej revolúcie“ (M. Reiman) bola mátoha vojnového komunizmu, ktorá poznamenala celú sovietsku éru. Zhodneme sa so Zalom, že do značnej miery išlo o obnovu ruského impéria, kedy aristokraciu nahradila nomenklatúra. Osobitnú zmienku by si zaslúžilo obdobie jadrového vydierania, tým sa pochovali nádeje na povojnovú spoluprácu medzi dvoma víťazmi. Stalin očakával hospodársku pomoc, ktorú mu zrejme bol ochotný poskytnúť prezident F. D. Roosevelt, to by nevyhnutne znamenalo liberalizáciu režimu ešte za jeho života. A nedošlo by k totálnej sovietizácii stredovýchodnej Európy, čím sa vytvoril sanitárny kordón. Nie je bez zaujímavosti, že Stalin bol ochotný k liberalizácii už v roku 1936, kedy na základe prijatia novej ústavy presadzoval priame voľby z viacerých kandidátov s tajným hlasovaním, pričom členovia strany nemali byť uprednostňovaní (podobne sa odohrávajú voľby v rámci jednej strany v Číne). Jeho boj s nižšou nomenklatúrou však viedol k Veľkému teroru (1937), a nie k revitalizácii sovietov.
Určitá časť americkej politickej elity uznáva nielen neefektívnosť, ale aj nemožnosť jednostrannej hegemónie. Pokiaľ ide o víziu multipolárneho sveta, prevládajú však obavy a nedôvera. Západ (G7) nepomohol Gorbačovovi, keď potreboval pôžičku, lebo vsadili na inú kartu (B. Jeľcin). A nepomohli finančnou intervenciou neštandardne proamerickému režimu pri naštartovaní ekonomickej reformy, keď došlo k štátnemu bankrotu, na čo si sťažoval vtedajší poradca Kremľa G. Sachs. Pripomínam to preto, lebo v celej Zalovej práci nachádzam veľa tvrdých odsudkov na adresu V. Putina, ktorý „oligarchický kapitalizmus opretý o brutálny etatizmus a jemu zodpovedajúci nacionalizmus premenil na imperializmus“. Vehementne vyčíta ľavičiarom antiamerikanizmus a v podpore Putina vidí rodiaci sa kryptostalinizmus. Na druhej strane Zala vníma, že Putin zabránil rozpadu Ruskej federácie, kedy štát zlyhal v jeľcinovskom chaose a milióny ľudí boli uvrhnutí do nepredstaviteľnej biedy. Popredný analytik George Friedman vo svojej geopolitickej vízii v horizonte 2040 predpokladá, že Rusko sa rozpadne v dôsledku ekonomickej slabosti (odkázanosť na vývoz surovín), čo, samozrejme, víta, má len jednu obavu, čo sa stane s jadrovými zbraňami. Podľa archaickej doktríny Heartlandu (Mackinder 1904) Rusko ako Kartágo musí byť zničené. Dospel som k záveru, že toto sa malo stať už pred storočím. Slávny zaplombovaný vlak dali k dispozícii Nemci, lebo vedeli, že Lenin na rozdiel od Dočasnej vlády nebude pokračovať vo vojne. Pokiaľ ide o vpád intervenčných vojsk počas občianskej vojny v dvadsiatych rokoch, tak napríklad Angličanov najviac zaujímali koncesie na ropu v Baku. Na rozkúskovanie Ruska s jeho nesmiernym prírodným bohatstvom mohli byť využité aj československé légie. Boľševici dokázali udržať impérium. Ruská revolúcia však objektívne uviazla v dedičstve obščiny. V Rusku sa nedá zaviesť z jedného dňa na druhý westminsterský parlamentný systém, na to nie sú historické podmienky. Zala vidí, že Putin buduje v Rusku po prvý raz republikánsky štát a to prostredníctvom konzervatívneho nacionalizmu za asistencie pravoslávnej cirkvi. To naozaj „nie je dôvodom pre ľavičiarov na obdiv“. Podľa môjho názoru však Putin má právo na svoj Valdajský manifest (26. 10. 2014) – neviem, či by Boris v tomto bode so mnou súhlasil.
Vráťme sa k charakteristike aktuálneho poslania ľavice. Zala uvažuje o formulovaní novej teoretickej bázy ľavicovej radikality. Opiera sa o koncepciu dejín a „pokrok“ (historický pokrok je problematické tematizovať, podľa mňa je vecou normatívnej etiky), kam patrí emancipácia a sociálne hnutia, čiže slobodná tvorba identity a subjektivity. Zala akcentuje antiutopizmus: varuje pred utopizmom, ktorý vyústi v podobe ideológie elity do násilia, čo označil ako „zákon utopickej moci“. Sám sa desím násilnej revolúcie, ktorá by mala za cieľ likvidáciu určitej triedy alebo inej kolektivity (Negriho „multitude“). Proti tomu stavia zreálňovanie sociálnej skutočnosti: verejnosť, konfrontácia a trhová súťaž v spojení s vedou ako maximum možnej racionality. Kompromis nie je zradou, iba nástrojom, ako rešpektovať iných (obhajoba sociálnodemokratického postoja proti fundamentalizmu). Politika teda znamená schopnosť získať súhlas, jej priestorom je demokracia. V teoretickej rovine súhlasím, bude však potrebné vymedziť hranice kompromisu.
Sociálna demokracia sa nemôže uzatvárať do svojej tradičnej agendy. Globalizácia za aktívneho prispenia finančnej oligarchie rozkladá sociálny štát, migrácia vyvoláva populistický nacionalizmus, technologická revolúcia znamená úpadok práce v tradičnom zmysle. Sociálnodemokratické strany sa stávajú agentmi globálnych investorov a podieľajú sa na tom, že náklady globalizácie zaplatia stredná trieda a nižšie triedy, kým zisk ostáva exkluzívny (Friedman v tomto ohľade priznáva triedny boj). Týmito postojmi vlastne podporuje vykorisťovanie a samovykorisťovanie typické pre meritokraciu (Washingtonský konsenzus). Zala správne ukazuje, že návrat starých dobrých časov pre sociálnu demokraciu nie je možný. Bernsteinova mantra o ignorovaní konečného cieľa v mene úspechu hnutia dnes neplatí, totiž svoju aktuálnu politiku môže ľavica uplatňovať, len ak má nejakú víziu budúcnosti. Čiže si musí definovať dlhodobý – nie konečný – cieľ. O krachu boľševického doktrinárstva sa nebudem osobitne zmieňovať, Zala to demonštruje na druhej a tretej Internacionále. Tento cieľ sociálnej demokracie nie je teleologický (konečný), má za úlohu už pri zrode a potom v novom svetovom poriadku „zabezpečiť a posilniť emancipačné procesy“, čo predpokladá odimperializovanie USA a zabránenie rozmachu nových imperializmov.
Uviedol som dostatočné dôvody, prečo od Ruska a revolúcie roku 1917 podnety pre nový svetový poriadok neočakávam. Pokiaľ ide o Čínu, pravdu má J. P. Arnason, že z hľadiska civilizačnej analýzy ide o svetodejinný experiment. Odkiaľ by teda mohol prísť významnejší civilizačný posun? Pred časom som pri písaní článku o ruskej revolúcii začal uvažovať o podnetoch, ktoré prichádzajú z USA, najmä z akademickej pôdy. A o americkej výlučnosti, ktorú už v sedemdesiatych rokoch Brzezinski charakterizoval ako „ sociálne laboratórium sveta“ v technotronickej ére, teda predstih pred ostatným svetom v dynamike zmien. Uvedené sa nemusí týkať len vedotechniky. A v tomto kontexte mi napadlo, že Marx mal vlastne pravdu o zrode komunizmu v najvyspelejších krajinách. Určitý druh „kultúrnej hegemónie“ namiesto imperiálnej geopolitiky USA by mohol významne posilniť emancipačné procesy v blízkej budúcnosti. (Tento text bol pred časom odovzdaný na publikovanie.)
Vodcovstvo namiesto imperiálnej hegemónie, píše Zala: „USA sú kľúčovým faktorom, poľom a vektorom možného socialistického pohybu.“ Aktuálne totiž ľavica v USA má priestor bez geopolitických a ideologických obmedzení studenej vojny. Demokratická strana sa v priebehu volebnej kampane posunula smerom k ľavici. Senátor B. Sanders relatívne úspešne prezentoval koncept demokratického socializmu. USA nie sú odkázané na obranu kapitalizmu, aj v USA je otvorená éra liberalizmu, sociáldemokratizmu či demokratického socializmu. Kiež by sa tieto nádeje, ktoré obaja zdieľame, naplnili. Lebo je, samozrejme, možný aj pohyb opačným smerom, William Robinson varoval pred „fašizmom 21.storočia“. Zala argumentuje, že obsah poslednej Obamovej reči o stave Únie predstavuje „dobre koncipovaný a jasný sociálnodemokratický manifest“. Pregnantne sformuloval otázku, pred ktorou stojíme: „aká môže a má byť alternatívna podoba sveta v čase posunu od amerického hegemonizmu k úsiliu o lídrovstvo?“ Má pravdu v tom, že vytýčenie stratégie nového svetového poriadku, ktorá by sa opierala o reálne historické sily, a tak mala šancu sa stať skutočnosťou, je práve úlohou ľavicového myslenia. „A to ako kombináciu mocenského usporiadania a sociálneho obsahu.“ Pokiaľ ide o EÚ, odstránenie európskej medzištátnej neregulovanej konkurencie a národnej geopolitiky ako dvoch základných zdrojov imperializmu má a musí byť programom ľavice. Skutočný antifašizmus a európska jednota sa podmieňujú, dosiahnutie uvedeného cieľa predpokladá vytvorenie europolitiky, čo nie je možné bez prekonania geopolitiky. Vážim si, že Zala ako europoslanec priznáva zlyhanie europolitiky vo vzťahu k Rusku v čase prípravy novej zmluvnej základne s Ukrajinou, Moldavskom a juhokaukazskými republikami, pričom takáto základňa mala byť etablovaná aj s Ruskom. K tomu dodávam, že Krym sa historicky nejaví ako okupácia cudzieho územia, navyše s pričlenením súhlasila prevažná väčšina obyvateľstva. (O anexiu samozrejme ide z hľadiska medzinárodného práva.)
Pokiaľ ide o charakteristiku europolitiky, Zala načrtol určité kontúry, ktoré môžu slúžiť na diskusiu a rozpracovanie. Nové skĺbenie multilateralizmu a univerzalizmu však musí brať do úvahy kultúrnu diverzitu. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že v pozadí Zalových úvah je predstava kozmopolitického štátu U. Becka, čo je podmienené transkulturálnym univerzalizmom, čo je problematické (som si vedomý, že v texte knihy zmienka o Beckovi nie je, naznačujem ideovú filiáciu). Zala chce nastoliť svetový univerzalizmus ako systém regulácie a rozhodovania: v rámci EU europolitika namiesto geopolitiky a unilaterality: „Prekonávanie konceptu Západu je predpokladom identity, ktorá sa rodí a tvorí ako európska. V nej sa práve v opozícii k Západu vytvára možnosť odmietnutia a odpojenia sa od imperiálnej, koloniálnej a hegemoniálnej tradície.“ Ďalej autor píše o kodifikácii európskych hodnôt počnúc od Kodanských kritérií až po Európsku chartu ľudských práv. Formovanie univerzálnych hodnôt v zmysle normy humanity, ktoré si osvojuje a rozvíja každá ľudská bytosť, bude veľmi zložitý a komplexný proces. Treba doňho zapojiť aj civilizačnú analýzu, ktorá dospela k poznaniu, že termín „civilizácia“ treba používať v pluráli a nie v singulári. Inak povedané, multipolárny svet bude svetom koexistencie viacerých civilizačných okruhov a dá sa predpokladať, že zvnútra budú nie celkom homogénne a skôr budú pripomínať mozaiku. Celosvetové minimum ľudských práv v rozdielnych civilizačných okruhoch sa nedá nastoliť jednoducho tak, že preberú západný štandard. Bude treba veľmi citlivo viesť dialóg a rešpektovať kultúrnu diverzitu, napríklad otázka aktualizácie niektorých kolektívnych práv vo vzťahu k individuálnym právam. Pokiaľ ide o európsku historickú skúsenosť, je dosť dôvodov, aby kolektívne práva menšín neboli akceptované, ale západný individualizmus nie je bezo zvyšku prijateľný v iných kultúrnych okruhoch. Výskumy Centra globálních studií pri Filozofickom ústave AV ČR ukázali, že uvedené platí aj pre koncept demokracie, ktorý sa nedá nanútiť mechanickým transferom. Zala argumentuje problémom intervencií. Práve preto, že kapitalizmus, svetový trh a globálna cirkulácia tovarov a informácií rozbíja všetky spoločenstvá, ich jedinou nádejou ako čeliť tejto rozkladnej sile je práve univerzalizmus ľudských práv. Ľavica by sa mala sústrediť na celosvetové regulácie ochrany slabých, odkázaných, vylúčených a vykorisťovaných. S tým ľavičiar musí súhlasiť, už počujem krik pravice (regulácie? dokonca celosvetové?!) Chcel by som doplniť, že kritická teória na zvládnutie problému marginalizovaných má dobre prepracované kategórie uznania a zneuznania.
Ľavica nemôže ignorovať dimenziu budúcnosti, keďže sa nezaobíde bez dlhodobého cieľa. V iných svojich textoch som upozornil na štvrtú technologickú revolúciu a novú singularitu ešte do polovice nášho storočia. Uznávaný ekonóm M. Zelený ako jeden z prvých pochopil, že po unifikujúcej globalizácii typu Washingtonský konsenzus bude nasledovať v súvislosti s radikálne novými technológiami deglobalizácia a relokalizácia, že si vyrobíme na mieste, čo potrebujeme. Profesor MIT Neil Gershensfeld upozornil v Davose na vyhliadky digitálnej výroby (osobnej ako v seriáli Star Trek), ktorej predzvesťou sú 3D tlačiarne, že ide o schopnosť premeniť dáta na veci a veci na dáta. Heslom bude „Mysli globálne, vyrábaj lokálne.“ Na záver svojho expozé položil zásadnú otázku How will we live, learn, work, and play when anyone can make anything, anywhere? Som presvedčený, že toto je jedna z otázok, na ktorú by mali hľadať odpoveď (nielen) ľavicoví odborníci a sociálni vedci. A to aj napriek tomu, že ľavicový politik by ma niekam poslal s tým, že on má iné starosti a musí riešiť investičné stimuly, aby sa udržala zamestnanosť, čím v konečnom dôsledku aktívne napomáha deformovaniu trhu v prospech oligarchie…
V Slove som napísal: „Vojna znamená návrat do barbarstva, dlhotrvajúci a možno nenávratný civilizačný úpadok. Nová vládnúca trieda, plutokratická oligarchia sa domnieva, že tým vyrieši problém nadbytočnej populácie a bude si žiť ako bohovia na Olympe alebo parazitická rasa Goa´uld v seriáli Hviezdna brána. Už dnes sa obklopuje zlatou oponou v izolovaných enklávach, čo ich však nezbavuje globálnej zodpovednosti za osud sveta. Triedny boj ich dostihne, bankári svojou nenažranosťou po kríze 2008 priam provokujú a privolávajú ďalšiu krízu, ktorá je na obzore. Rozumnejšia a menšia časť vládnucej politickej elity je ochotná ku kompromisu, ktorý v podstate načrtol Karl Kautsky pred sto rokmi. Podeliť sa s časťou ziskov v prospech sociálnej transformácie, ako urobil J. Kennedy za Nového údelu prezidenta Roosevelta.“ Nádej na úspech je veľmi malá.
Nedisponujeme bez ohľadu na výmysly intelektuálov uceleným projektom novej spoločnosti, ktorý by ako normatívny ideál bolo treba „iba“ uviesť do praxe. Skutočná marxistická ľavicová strana by sa však nemala báť otvorene povedať, že sa orientuje na budúcnosť a teda je stranou antisystémovou, čo neznamená, že sa nebude usilovať o čiastočné politické riešenia pre prekarizovanú strednú triedu a nižšie triedy. Znamená to však, že jej dlhodobým cieľom bude vytvárať platformu na zásadnú opozíciu voči etablovanému systému neoliberalizmu zľava; netajiť sa tým, že sa chce angažovať v hľadaní systémovej, resp. civilizačnej alternatívy, prvoplánovo sa postaviť proti pokračujúcej uzurpácii bohatstva v rukách plutokratickej finančnej oligarchie. To znamená posun strany, ktorá sa hlási k sociálnej demokracii, od ľavého stredu k vyhranenejšej ľavicovej pozícii. Predpokladá B. Zala po zatiaľ nedokončenom odchode zo Smeru vznik novej ľavicovej strany na Slovensku?
Už Kautsky ako marxista vedel, že ak elity schopné ústupkov a reforiem nastolia „ultraimperializmus“, oddiali to revolúciu. Lenina to rozzúrilo natoľko, že ho označil za renegáta. Historický odkaz sociáldemokratizmu spočíva v tom, že na prvom mieste nie je prvoradá násilná revolúcia, ale zlepšenie situácie más, čo sa dočasne a len vo vyspelých krajinách podarilo. V súčasnosti ide o dve trajektórie. Prvú predstavuje triedny boj o spravodlivejšie distribúciu transformačných nákladov. Druhou a rozhodujúcou trajektóriou je boj o budúcnosť, pri čom v prvom rade ide o to, či okrem návratu do barbarstva disponujeme ďalšími alternatívami. Lapidárne povedané – zabrániť tretej svetovej vojne. Neostalinský radikalizmus k ničomu pozitívnemu nevedie, pri násilnej konfrontácii tak či onak vyhrá nejaká verzia fašizmu.
Túto pozíciu Zala jednoznačne zastáva, lebo (revolučnú) tranformáciu vymedzuje v rámci politickej demokracie. Či budú vytvorené podmienky, aby sa jeho vízia mohla naplniť, je otázne, možno prorok by vedel dať odpoveď. Zhodneme sa však na tom, že rozumný ľavičiar musí dnes byť renegátom vo vzťahu k leninsko-stalinskej doktríne.