Príhovor na spomienkovom a protokolárnom podujat í 100. výročiu vzniku Československa vo Dvorane Ministerstva kultúry SR 25. 10. 2018.
Foto: Ladislav Skrak
Sto rokov v dejinách ľudstva je veľa, alebo málo? Dosť na utrpenie, ale dosť aj na radosť jedného národa. Tým národom mám na mysli obyvateľov Slovenska, krajiny, ktorá akoby do konca októbra 1918 neexistovala. Vlastne ani nebola, veď aj slovenský jazyk bol pokladaný iba za okrajové nárečie v severných Uhrách.
Vznik Československej republiky pred sto rokmi našu krajinu v mnohom odklial. Slovákom vlial veľkú nádej, silu a odhodlanie byť slobodnými, samostatnými, byť samými sebou. Trvalo však 75 rokov – ako jeden ľudský život – kým sa naplnili všetky naše túžby, odhodlania, plány.
Preto je október 1918, keď sa Slovensko po prvý raz stalo rovnocenným národom – aj keď si to mnohí neskôr rôzne vysvetľovali, či prispôsobovali – v našich, slovenských dejinách, významným dátumom. Nechcem zachádzať do minulosti, ale nedá mi neopýtať sa, čo Slovensko a Slováci kedysi znamenali? Bez urážky – predovšetkým nás Slovákov – nič. A predsa sme tu boli, borili sa, bojovali, aj keď častejšie neúspešne ako úspešne. Mocní, ktorí vládli v krajine, nás gniavili a vyhovovalo im, že sme málo vzdelaní, chorľaví a celkovo zaostalí. Šikovní jedinci odchádzali za vzdelaním do Pešti či Viedne a viac či menej pomáhali k blahobytu iných, zväčša tých, čo nás ako národ podceňovali, vysmievali sa nám a nič dobré nám nepriali.
Netreba zabúdať, že v období, keď sme sa stali plnohodnotnou súčasťou novej republiky, bola situácia na Slovensku v mnohých smeroch priam katastrofálna. Napríklad, viac ako tretina obyvateľstva trpela trachómom, infekčnou chorobou zasahujúcou zrak, ktorá v nejednom prípade vyústila do úplnej slepoty. Hlavným zdrojom nákazy boli nedostatočné hygienické návyky a znečistená voda. V čase vzniku republiky bola aj úmrtnosť detí vysoká – skoro 25-percentná. A školstvo? Negramotnosť dosahovala takmer 40 percent. Bolo to zásluhou uhorského školstva, najmä po prijatí tvrdých maďarizačných zákonov. Deti sa neučili v materinskom jazyku, ale po maďarsky. Hlavným cieľom bolo celkové pomaďarčenie. Iba pre porovnanie: ak v roku 1914 neexistovala na Slovensku ani jedna škola, kde by sa vyučovalo v materinskom jazyku, po roku 1918 boli všetky školy na našom území slovenské, vrátane univerzity. Nehovoriac o získanej skutočnej slobode, demokracii, voličskom práve.
V tejto súvislosti mi napadá výrok Roberta Williama Setona-Watsona, významného anglického historika a publicistu, zástancu Slovákov v časoch najťažších, ktorý povedal, že „Slovensko od roku 1918 patrí k najpozoruhodnejším kultúrnym dielam Európy.“
Áno, Slovensko vznikom Československej republiky veľa získalo, či sa toto konštatovanie niekomu páči, alebo nie. Je to fakt, realita, skutočnosť…Vie si niekto predstaviť, ako by sa bolo Slovensko vyvíjalo, keby nebolo tohto historického momentu?
Netreba však zabúdať, že spolužitie s bratmi Čechmi nebolo vždy ideálne – to vieme všetci – ale spojenie do jedného celku v roku 1918 bolo pre nás šťastím, vyslobodením a nádejou snívať svoj sen, ktorý sa naplnil 1. januára 1993. Nehovoriac o tom, že aj keď sme sa rozišli, je viac než dobre, že sme sa o pár rokov neskôr stretli v zjednotenej Európe. Ako rovnocenní bratia, žiaden starší či mladší brat…
Vážení a milí priatelia, majme úprimnú radosť z výročia vzniku bývalej spoločnej republiky. A nielen preto, že ďalších osláv storočnice sa ťažko dožijeme… Rozvíjajme vzťahy a priateľstvo nielen s Čechmi, ale aj s ostatnými susedmi. Zabudnime na všetky príkoria a nevraživosti. Sme rovnocenným a suverénnym národom. Sme Slováci, hrdí, pyšní, sebavedomí. A nimi, prosím, ostaňme, nech bude akokoľvek…
(Prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD., je predsedom Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB)
SÚVISIACE:
MARTIN KRNO: Storočnica republiky v Bratislave
