Martin Mocko (1986, Myjava): Amatérsky historik, povolaním programátor v oblasti bezpečnosti informačných technológii. V minulosti sa zaoberal výskumom komunistického odboja za druhej svetovej vojny. Spoluautor knihy Gustáv Husák v odboji a SNP. V posledných rokoch skúma reformné iniciatívy v 80. rokoch a priebeh Nežnej revolúcie na Slovensku.
Esej Martina Mocka odznela v skrátenej podobe v Bratislave 26. septembra 2019 na slovensko-poľskej vedeckej konferencii „1989“, v neprítomnosti autora ju prečítal Tomáš Černák.
Esej vyšla na https://www.academia.edu/44389251 – In: Kontakty XVIII. Kraków : Polsko-Słowacka Komisja Nauk Humanistycznych, 2020, p. 115-127. So súhlasom autora ju uverejňujeme aj v Slove.
Pripomíname si tridsiate výročie udalostí, ktoré nazývame Nežná revolúcia. Tak ako pri iných prelomových udalostiach, aj v tomto prípade príčiny a priebeh boli spočiatku vykladané prevažne z pohľadu „víťazov“. Taký pohľad nevyhnutne musí byť subjektívny, nemôže byť vyčerpávajúci ani úplný, niektoré faktory diania vyzdvihuje a iné „upozadí“. Je to pohľad legitímny a nesporne dôležitý, ale sám o sebe nemôže postačovať na obsiahnutie celej komplexicity diania. Kritickému skúmaniu Nežnej revolúcie neprospelo ani to, že sa stala jedným zo základných kameňov demokratickej štátotvornej tradície. Vznikla tým atmosféra, v ktorej každé narušenie zažitej výkladovej schémy, každé jej kritické prehodnocovanie akoby zaváňalo herézou voči demokratickým princípom samotným.
Tým viac je úlohou práve nás historikov prekonávať a odbúravať takéto tendencie. Tridsaťročný časový odstup je viac než dosť na to, aby sme sa oslobodili od angažovaného pietneho „obkecávania“ významu Nežnej revolúcie, a aby sme prešli na cestu prinášania nových faktov, obzvlášť takých, ktoré narúšajú zažité zjednodušené výkladové schémy.
Tento príspevok bude pokusom, v duchu spomenutých princípov, stručne zosumarizovať moje výsledky z výskumu vývoja na Slovensku v 70. a 80. rokoch.
x x x
Nežná revolúcia v roku 1989 bola vyvrcholením dlhého a postupného procesu erózie tej formy spoločenského usporiadania, ktorú dnes nazývame komunistickým režimom. Tento proces prebiehal pod vonkajšími, ale aj vnútornými tlakmi. Bol výsledkom objektívnych zákonitostí, ale aj subjektívnych rozhodnutí a historických náhod. O tom, ktoré faktory zohrali akú významnú rolu, a ktoré boli menej podstatné, sa ešte dlho bude diskutovať. Prvým nevyhnutným krokom k takejto diskusii musí byť výpočet hlavných faktorov a spoločenských prúdov, ktoré sa na vývoji podieľali.
Začať však musíme prinajmenšom pri udalostiach roku 1968. Ako vieme, spúšťadlom zmien v roku 1968 nebol protikomunistický odboj, ani stúpenci predvojnovej demokracie, ani exilové politické aktivity. Zmeny vtedy priniesol vnútorný kvas v rámci štruktúr režimu, umožnený priaznivými geopolitickými trendmi. Prebojúvala ich najmä mladšia generácia, formovaná za stalinizmu, ktorá vlastnou cestou dospela k povedomiu o potrebe zmien. Nepresadili ich otvorene opozičnou činnosťou, frontálnou kritikou, kladením nekompromisných požiadaviek, ani izolovaním sa do ostrovčekov „žijúcich v pravde“ či vytváraním paralelných štruktúr. Naopak, presadili ich opatrným pomalým postupom v rámci oficiálnych štruktúr, za veľkého taktizovania a kompromisov, v duchu vysmievaného „mierneho pokroku v medziach zákona“. Najvýznamnejším predstaviteľom tejto garnitúry bol napokon sám symbol roku 1968 Alexander Dubček. Úspech tohoto postupu zostal dôležitým precedensom aj pre nasledujúce roky.
Zlomovým bodom liberalizačnej politiky sa stalo uvoľnenie dohľadu nad masmédiami. V spoločnosti, kde dlho nezneli disonančné hlasy, mali slová omnoho väčšiu váhu. Odrazu sa ukázalo, že v starostlivo prekádrovaných redakciách sedia ľudia, ktorí vnútorne dospeli k trochu iným názorom, než aké dovtedy museli hlásať. Aj tých, ktorí sami presadili uvoľnenie cenzúry, muselo zaskočiť, ako rýchlo a razantne sa uvoľnené média skutočne stali tou príslovečnou ďalšou mocou v štáte. Mediálne kampane veľmi rýchlo získali na svoju stranu politicky nevyhranenú väčšinu populácie a vyvolali masovú eufóriu, ktorá sa vymykala kontrole vládnucej komunistickej strany. Vznikla tak situácia, povedomá aj nám dnes, kedy médiá mohli na vládnucu KSČ vyvíjať nátlak, ale vedenie KSČ si v danej atmosfére netrúflo robiť zásahy voči médiám.
Priestor v médiách čoraz častejšie dostávali aj názory vymykajúce sa hraniciam tolerovateľným pre komunistov vrcholiac výzvou Dvetisíc slov. Kým reformní komunisti v tom videli málo nebezpečné ventilovanie radikálov, konzervatívnejší komunisti to vnímali ako ohrozenie stability, začiatok cesty k vývoju, aký nastal v Maďarsku v roku 1956. Pri tejto téme sa dodnes ortodoxní komunisti vzácne zhodujú s ortodoxnými antikomunistami v tom, že trend vývoja by smeroval k zmene politického systému na západný model. Takýto pohľad sa presadil aj v sovietskom vedení, ktoré si preto vojenskou intervenciou vynútilo podstatný obrat politiky KSČ. Pochopiteľne, v rozhodovaní sovietskeho vedenia išlo o viac než len náš vnútropolitický vývoj. V hre bol aj trvalý vojenský záujem na prítomnosti sovietskych vojsk v Československu. Radikálna československá liberalizácia týmto záujmom, paradoxne, nahrala do karát.
Následný proces, ktorým sa udusila a zvrátila reformná politika v priebehu rokov 1968 – 1970, by bol témou samou o sebe. Stále zostáva čiastočne bielym miestom, ktoré však nemožno obísť. Niektorí to interpretujú ako vedomú postupnú salámovú taktiku, ktorou vedenie KSČ cielene odbúralo tzv. výdobytky januára 1968. Iní, vrátane časti aktérov tejto politiky, ju vysvetľujú ako zápas najmenej dvoch frakcii vo vedení KSČ: „Realistov“, majúcich širšiu verejnú podporu, ktorí chceli so sovietmi dosiahnuť čestný kompromis, a „konzervatívcov“, ktorí chceli zásadne likvidovať riziko opakovania sa ohrozenia systému. Ako vieme, napokon zvíťazila politika konzervatívcov, ale s tým, že na ňu chtiac-nechtiac pristúpili aj personálne zdecimovaní realisti. Okrem prirodzenej sebazáchovy to odôvodňovali aj snahou zachrániť, čo sa dá – asi v duchu dobového kréda, ktoré mi raz položartom zacitoval jeden z týchto „realistov“: „Ak to nebudem robiť ja, tak príde ešte väčšia sviňa.“ Mnohí sa dnes odvolávajú na presvedčenie, že útlm dlho nepotrvá, a bude možné sa vrátiť aspoň k niečomu z načatých reforiem. A potom bude rozhodujúce, aby si utajení reformisti zachovali pozície, z ktorých bude možné zmeny presadzovať, tak ako sa to dialo v priebehu 60. rokov. Radikálnejší kritici normalizácie spravidla takúto motiváciu „realistov“ odmietajú a ich postup považujú za čisto oportunistický.
Pamätajúc na vplyv mienkotvornej elity došlo v rokoch 1969 – 1970 k celoplošným čistkám zameraných na ľudí, podporujúcich politiku z leta 1968. Je diskutabilné, nakoľko efektívne týchto ľudí naozaj vyfiltrovali zo štruktúr a nakoľko ich len preriedili a zastrašili. Až prekvapujúco časté bývajú spomienky typu „za podpísanie pamfletu ma vylučovala komisia, v ktorej sedel aj ten, čo mi ho dával podpísať“. Ďalší vývoj nám dosť presvedčivo ukazuje, že aj po čistkách zostalo v štruktúrach veľa ľudí vnútorne orientovaných inak, než sa oficiálne hlásalo. Je otázne, či takýto výsledok čistiek možno považovať za „menšie zlo“ uhraté realistami, alebo výsledok toho, že konzervatívci by sa už jednoducho nemali o koho iného oprieť, alebo jednoducho za neadekvátnosť mechanizmu čistiek na splnenie stanoveného cieľa. Niektorí dotknutí vysvetľujú omilosťovanie zjavných previnilcov polopatisticky: „niekto musel aj robiť“.
Rozhodne však čistky všetkých nadlho zastrašili od verejného propagovania odlišných názorov. Z verejnej sféry sa na dlhú dobu celkom vytratili. Naopak, vyžadovalo sa okázalé prejavovanie súhlasu pri všetkých možných aj nemožných príležitostiach. Podozrivou sa automaticky stávala každá verejná činnosť, ktorá nebola organizovaná a vopred schválená zhora. Týmto sa extrémne otupila iniciatíva vo všetkých oblastiach majúcich presah do politiky. Hlásané ideály, ideológia a vôbec politické dianie už ľudí nerozdeľovalo, ako v 50. a 60. rokoch, ale plošne sa im odcudzovalo. Nakoniec pre bežných ľudí z politiky zostal len akýsi automatický rituál zbavený reálneho obsahu.
Väčšina ľudí sa novej situácii prispôsobila. V duchu učenia apoštola Pavla „dávali cisárovi, čo je cisárovo“ a venovali sa súkromného životu. Predstavovalo to spôsob ako prekonať normalizačnú „kocovinu“ po revolučnom opojení roku 1968 a zmysluplne existovať v daných podmienkach. Napokon politika pre väčšinu ľudí nepredstavovala cieľ, len prostriedok na zlepšovanie úrovne každodenného života. A jeho úroveň v prvých rokoch normalizácie výrazne rástla, štát robil štedrú všestrannú sociálnu politiku, podporoval mladé rodiny, rôzne kultúrne a spoločenské aktivity. Tak vznikol stav, ktorý býva nazývaný nepísanou spoločenskou zmluvou – ľudia sa nebudú starať do politiky, stačí aby predstierali podporu režimu, a ten sa zase nebude starať do ich súkromia. Ibaže takáto neúprimná podpora skrývala riziko, že sa rapídne zrúti, akonáhle sa minie cukor a prestane plieskať bič.
Tým, čo odmietli pristúpiť na tento kompromis, nezostávalo nič iné, len sa izolovať od spoločenského diania a hľadať cesty ako prežívať za čo najmenšieho „kompromitovania sa“. Frustráciu z vývoja mohli ako-tak ventilovať len v malých uzatvorených komunitách, inak prichádzala k slovu tajná polícia, zabraňujúca pokusom robiť čokoľvek viac. Niektorým z nich sa dostávalo materiálnej a hlavne mediálnej podpory z konkurenčného geopolitického bloku. Najmä po vzniku Charty 77 tak začali predstavovať určitú nezanedbateľnú politickú silu. Zostáva otázne nakoľko významnú, aká bola schopnosť západných rozhlasových vysielaní alebo samizdatu ovplyvňovať jednak domácu verejnú mienku, jednak priamo politiku štátu.
Opísaný stav zabezpečil upokojenie rozbúrenej politickej hladiny a nadlho zastabilizoval spoločenské pomery. Ako sa ukázalo časom, až príliš. Keď koncom 70. rokov začala byť evidentná potreba zmeny, systém bol natoľko zabetónovaný, že bolo veľmi ťažké presadiť v ňom podstatnejšie zmeny, hocako žiadúce. Tak od začiatku 80. rokov vyznievali do prázdna rôzne výzvy politického vedenia na oživenie iniciatívy zdola, racionalizáciu a intenzifikáciu hospodárstva, na otvorenú kritiku a odvážne naprávanie nedostatkov.
Je známe, že na Slovensku prebehli čistky miernejšie než v českej časti republiky. Pripisuje sa to všeličomu: že Slovensko bolo v rámci ČSSR „v závetrí“, a preto aj tlak sovietov tu bol menší; že Slováci sa uspokojili s federáciou, a preto sa ľahšie vzdali demokratizácie; že tu mali silnejšie pozície realisti z pôvodnej garnitúry Gustáva Husáka, postupujúci menej drasticky; pripisuje sa to malomestským pomerom, kde sa každý s každým pozná a minister chodieva na pohárik s popredným odporcom režimu; inokedy sa to vysvetľuje historicky podmienenou súdržnejšou národnou povahou, menej podliehajúcou módnym vlnám politického radikálčenia, a viac prispôsobenou prežívaniu naprieč politickými režimami… V každom z vysvetlení asi bude kúsok pravdy, a opäť môžeme diskutovať, ktoré z nich bolo viac rozhodujúce.
Miernejší variant normalizácie sa prejavoval vo formách na prvý pohľad dosť nenápadných. Najbežnejšou je tá, ktorej sa hovorí „nešiel k lopate“. Diali sa rôzne personálne rošády, ba priam zakladali celé ústavy, pri ktorých jedným z cieľov bolo aké také umiestnenie vylúčených. Kolujú historky, ako predseda previerkovej komisie večer pri poháriku čerstvo vylúčenému kajúcne vysvetľoval, že musel, nech ho chápe, a nech sa nebojí, hneď, ako sa pomery upokoja, mu, samozrejme, pomôže. V mnohých menej vypuklých prípadoch sa tak aj stalo, i keď často len polovičato, niekedy za cenu galileiovskej sebakritiky, ale vždy hlavne potichu bez veľkého kriku.
Podobnú nenápadnú formu nabralo politické pretláčanie sa medzi „realistami“ a „ortodoxnými“, hoci obe skupiny navonok hlásali jednotu a pohoršene odmietali takéto delenie. Ich spory prebiehali takou medziriadkovou formou, že nevytrénovaný čitateľ ich dnes sotva postrehne.
Reformné úvahy pritom nemali u všetkých rovnaké smerovanie, ale predstavovali rozmanité spektrum: od ľudí orientovaných na západný model usporiadania spoločnosti, cez návrat k myšlienkam roku 1968, až po tzv. technokratov, ktorí chceli odbúrať limitujúce ideologické dogmy a smerovali k čomusi, ako je dnešný čínsky model. Mnohí jednoducho videli nedostatky a hľadali riešenia aj bez toho, aby boli jednoznačne orientovaní na nejaký vzor. Nikdy sa však jasne nesformovalo nejaké reformné krídlo v samotnej komunistickej strane. Prevládlo presvedčenie, že taký pokus by bol v zárodku potlačený ako frakčná činnosť.
Najznámejším reprezentantom reformne orientovaných funkcionárov, niekedy označovaných za osvietených, je asi minister kultúry Miroslav Válek. O jeho pokusoch robiť politiku menšieho zla a jej výsledkoch vznikol už dokumentárny film aj divadelná hra. Podobným spôsobom v slovenskom filme a televízii pôsobil nedávno zosnulý Jaroslav Hlinický, ten čo v novembri 1989 ako prvý pustil revolucionárov do televízie. Pomerne známy je aj Vladimír Mináč, ktorý si ani za tuhej normalizácie nekládol servítku pred ústa. Viackrát sa zviditeľnil pôsobením v národno-obrodeneckom duchu, napríklad odporom voči príprave tzv. trojjedinej ústavy. V radoch revolucionárov mal kredit najmä za podporu ochranárskych aktivít a Bratislavy/nahlas. Trochu menej známy je dnes Viliam Plevza, ktorý ako riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS zastrešoval aktivity s reformným potenciálom po línii spoločenských vied a prognózovania. Medzi novinármi zase povesť osvieteného požíval Leopold Podstupka, šéfredaktor Nového slova, známy tým, že svojich novinárov nielen nabádal do háklivých tém, ale sa ich potom aj vedel efektívne zastať.
Napokon ani u tých, ktorých tu pracovne označujeme ako konzervatívni komunisti, zvyčajne nešlo o ideologicky ortodoxných nadšencov existujúceho systému zúrivo sa brániacim zásadným zmenám. Takí boli, podľa mojej skúsenosti, v menšine. Vyššie postavení funkcionári sa spravidla správali rovnako ako kariérni politici kdekoľvek na svete: robili to, čím v momentálnej situácii upevňovali svoju pozíciu. Nemali za osobný cieľ robiť nadprácu, ani potláčať nesúhlasné názory viac, než bolo nutné pre sebazáchovu a alibi.
Najvýpovednejším príkladom je obávaný ideologický tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár. Zastával funkciu, v ktorej mal vykonávať čosi ako hlavný ideologický dozor. Pritom sám mal kádrový profil, s ktorým by sa mal problém dostať na lepšiu strednú školu: Jeho otec bol dvakrát vylúčený z KSČ, prvýkrát koncom 20. rokov ako trockista, druhýkrát v 50. rokoch. Pezlárov brat bol zase vylúčený za pôsobenie na Vysočanskom zjazde v roku 1968. Študenti zo 60. rokov si Pezlára pamätajú z prednášok politickej ekonómie na Filozofickej fakulte UK ako rozhľadeného nekonvenčného pedagóga, ktorý im prezentoval nové západné ekonomické teórie, mal rád hádavých nekonformných študentov, na ktorého prednášky sa tešili a ktorý v núdzi pomohol. Jeho prerod na hlavného inkvizítora mnohí z nich dodnes nevedia pochopiť.
Napokon aj samotný najvyšší predstaviteľ KSČ na Slovensku, Jozef Lenárt, sa zapísal v spomienkach ako rozhľadený „technokrat“ baťovskej školy, ktorý osobne prial rôznym iniciatívam a pokusom o prekonávanie spoločenských nedostatkov. Lenže bol limitovaný svojou veľmi veľkou opatrnosťou a nepriebojnosťou, čo v roku 1968 aj Gustáv Husák farbisto komentoval známym výrokom o „trasorítke“. Bez týchto osobnostných predpokladov by sa asi na najvyššiu funkciu na Slovensku sotva dostal a udržal v nej.
Výsledkom takéhoto stavu bolo, že počas celých 20 rokov normalizácie dochádzalo k postupnému veľmi miernemu uvoľňovaniu pôvodne pevne zošnurovaných pomerov. Napriek prísnym pravidlám sa na kontrolovaných spoločenských pozíciách udržali a dostávali sa do nich ľudia, ktorí neboli vnútorne stotožnení so stavom po roku 1970. Pokiaľ konali opatrne, mohli čo-to robiť v duchu svojich názorov. Veď napokon si stačí uvedomiť, že všetci revoluční vysokoškoláci z roku 1989 ako aj väčšia časť ľudí z jadra VPN tiež zastávali spoločenské pozície, na ktoré tiež museli prejsť kádrovým sitom.
Zásadným prelomom bola, samozrejme, sovietska politika perestrojky a glasnosti, ktorá sa začala hlásať od roku 1985 a naplno realizovať od roku 1987. Perestrojka dodala impulz všetkým typom dovtedy značne limitovaných a opatrných snáh. Aj vládnuca KSČ sa k perestrojke prihlásila, ale v spoločnosti prevládal pocit, že jej podpora perestrojky je neochotná a neúprimná. Československá prax skutočne bola podstatne limitovanejšia než sovietska, ale nemožno súhlasiť s tým, že by všetko zostávalo po starom.
Jednou zo sfér, kde dochádzalo k veľkému ruchu, boli spoločenskovedné kruhy. Je to logické, keďže práve tie mali mať v náplni práce skúmať a upozorňovať na problémy spoločnosti. V Ekonomickom ústave SAV skupina ekonómov už dávno pred perestrojkou navrhovala zavádzanie trhových mechanizmov do hospodárskej politiky. Tieto aktivity zastrešoval riaditeľ ústavu Ivan Okáli, a patrili sem aj ďalšie mená, ako Jozef Markuš a Brigita Schmögnerová. V priebehu 80. rokov ústav koordinoval Súhrnnú prognózu SAV, pri ktorej pôsobili aj budúci revoluční aktéri Jozef Markuš, Fedor Gál, Pavel Hoffman. Časť prognózy, ktorú vypracoval Ján Bunčák, bola na pokračovanie čítaná na Slobodnej Európe. Skupina spoločenskovedných pracovníkov v Kabinete teórie vedy a prognóz pri Výpočtovom stredisku SAV, do ktorej patrili aj Fedor Gál či Zora Bútorová, pripravovala silne demokratizačnú koncepciu prestavby Slovenskej akadémie vied. Niektoré myšlienky z nej (napr. konkurzný výber riadiacich pracovníkov) sa potom neskôr pokúšali uplatňovať aj vo vrcholovej politike. V Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS pod vedením Viliama Plevzu vzniklo pracovisko rozvíjajúce rôzne reformné snahy po vnútrostraníckej linke. Formovali ho najmä budúci politici SDĽ Peter Weiss a Pavol Kanis, ktorí spolupracovali so širokým okruhom reformne orientovaných spoločenských vedcov vrátane niektorých, čo potom pôsobili vo VPN.
Druhou významnou sférou, kde dochádzalo k zásadnejšiemu pohyb, boli umelci. Aj u nich sa prebúdzala stavovská úloha byť svedomím spoločnosti. Medzi prvými v tomto duchu rozvírila hladinu perestrojková výzva Drahoša Machalu Vzduch našich čias, nadväzujúca na davistické, národné i demokratické tradície. V závere ministerského pôsobenia Miroslava Válka bolo dovŕšené dlho odkladané vytvorenie nových umeleckých časopisov, najmä Literárneho týždenníka, a novej redakcie Slovenských pohľadov, ktoré zásadne posúvali hranice prípustného. S pasívnym súhlasom i s určitým prispením oficiálnych miest sa zakladal PEN klub na Slovensku, ktorý však svoju politickú úlohu, obhajobu politicky prenasledovaných spisovateľov, do revolúcie už nestihol naplniť. Malý prevrat sa odohral vo zväze výtvarníkov. Do funkcie predsedu bratislavskej mestskej organizácie sa dostal budúci spoluzakladateľ VPN Miroslav Cipár, a začalo sa so znovu prijímaním vylúčených členov. Vďaka tomu sa nezávislý výtvarník Rudolf Sikora opätovne stal riadnym členom zväzu príhodne – 17. novembra 1989.
Koncom 80. rokov sa to v populárnej kultúre doslova hemžilo viac či menej maskovanou spoločenskou kritikou, témami obnovovania charakterovej morálnej integrity, kritikou kompromisov a prispôsobivosti. Tublatanka s Teamom sa predháňali v spievaní o neprevracaní kabátov, Elán na podobné spoločensko-kritické témy dokonca v roku 1989 nakrútil film. Takýmito kanálmi uvedené myšlienky, predtým charakteristické skôr pre disidentov, oslovovali aj najširšie masy ľudí držiacich sa bokom od politiky.
Pohyb nastával aj v komunistickej strane samotnej. Už zmienení stranícki výskumníci v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS ho dokonca mapovali a popísali prostredníctvom sociologických výskumov. Stručne možno výsledky interpretovať tak, že spoločenská zmluva zo začiatku 70. rokov prestávala byť rešpektovaná.
Dokonca aj niektorí jednotlivci, ktorí si predtým získali povesť ortodoxných zástancov normalizačnej politiky, sa odrazu stávali nemenej ráznymi priaznivcami perestrojky. Môžeme spomenúť napríklad šéfredaktora Pravdy Bohuša Trávnička, v ktorého tragickej smrti mnohí dodnes vidia pomstu za jeho tvrdo kritické prestavbové úvodníky. Alebo popredného „socialistického manažéra“ Herberta Ďurkoviča, ktorého kritický prejav na pléne ÚV KSS sa šíril v samizdatových odpisoch a na Slobodnej Európe. Do tejto kategórie je viacerými radený aj Vladimír Trvala, vedúci Politicko-organizačného oddelenia ÚV KSS, ktorý ako najvyššia inštancia odobril spomenuté sociologické výskumy samotnej Komunistickej strany Slovenska.
Zároveň s pohybom v oficiálnych štruktúrach sa aktivizovali aj rôzne opozičné, neoficiálne, nezávislé kruhy.
V roku 1985 sa opätovne zaktivizoval Alexander Dubček, vedením KSČ vnímaný ako jedna z hlavných politických hrozieb. Listami sa obracal na vedenie strany a štátu, sovietske vedenie, i eurokomunistické kruhy najmä v Taliansku. Zdá sa, že očakával návrat k myšlienkam, ktoré symbolizoval už v roku 1968.
V okolí Alexandra Dubčeka pôsobilo niekoľko skupín jeho podporovateľov. Jedna z nich, koncentrovaná okolo Hvezdoňa Kočtúcha, vydávala vlastný periodický samizdat Myšlienka a čin. V ňom sa okrem roku 1968 hlásili aj k širším tradíciám – národným, kresťanským i davistickým. Iný okruh, do ktorého patrili o. i. Július Strinka a Ján Uher, sa stretával v archíve Slovenskej technickej univerzity. Známych je niekoľko dokumentov z dielne týchto skupín. Existujú zmienky o pokuse z leta 1989 vytvoriť širšiu organizáciu, tzv. Slovenské fórum prestavby, čo však Štátna bezpečnosť prekazila. Celostnejší obraz o týchto činnostiach dodnes nemáme.
Na jar 1987 sa začalo širšie stretávanie skupiny pozostávajúcej najmä z vylúčených komunistov z roku 1968 okolo bývalého novinára a rozviedčika v zácviku Igora Cibulu. Ich činnosť spočívala v propagovaní sovietskej perestrojky a organizovaní otvorenejších diskusií, než aké boli vtedy bežné. Napriek tomu, že navonok vystupovali angažovane, dokonca sa nazvali Klub leninskej iskry, Štátna bezpečnosť ich správne vyhodnotila ako opozičnú paralelnú štruktúru a spravodajsky i zastrašovaním ich postupne rozložila. Tesne pred revolúciou obnovili stretávanie pod novou značkou Spoločenskovedné fórum dialóg. Na ich diskusiách sa stihli zúčastniť viacerí budúci aktéri revolúcie z VPN aj KSS. V priebehu revolúcie časť ľudí z tohto okruhu zakladala Stranu demokratického socializmu.
Ján Budaj, inak pôsobiaci najmä v nezávislej alternatívnej kultúre a disidentských kruhoch, po istej prestávke obnovil spoluprácu s aktívnymi bratislavskými ochranármi v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. Podarilo sa mu čiastočne spolitizovať ich pestrú aktivistickú činnosť. Nikdy však nie natoľko, aby prišli o užitočné oficiálne krytie a stali sa otvorene opozičnou platformou. Mimoriadny ohlas vzbudili najmä známou publikáciou Bratislava/nahlas na jeseň roku 1987 a aj potom organizovali rôzne aktivity, pozvoľna prerastajúce od ekologického k občianskemu aktivizmu. Od ozdravovania ovzdušia prechádzali k „ozdravovaniu spoločnosti“. Pri tom sa osmeľovali a získavali skúsenosti s organizovaním rôznych verejných „happeningov“. Netreba vysvetľovať, ako veľmi tieto skúsenosti prišli vhod v priebehu revolúcie.
Odbojnejší katolíci zase, popri oficiálnych štruktúrach rímskokatolíckej cirkvi, dlhodobo potichu budovali po Slovensku bunky tzv. tajnej (či podzemnej) cirkvi. Tieto predstavovali zrejme najrozvetvenejšiu a publicisticky najaktívnejšiu neoficiálnu štruktúru na Slovensku. Vedenie „tajnej cirkvi“ volilo taktiku potichu budovať svoje štruktúry a až do konca odmietalo otvorenú politizáciu týchto štruktúr. Ich činnosť zostávala prevažne v náboženskej rovine, s výnimkou Sviečkovej manifestácie v marci 1988, ktorá popri náboženských mala aj občiansko-právne požiadavky. Niektoré ich samizdatové časopisy mali aj širší spoločenský záber, avšak v mnohých zložkách tajnej cirkvi zase prežívali resentimenty na ľudácky režim, čím sa do istej miery izolovali od ostatných prúdov v spoločnosti. Z hľadiska celej rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku však tajnú cirkev nemožno vydávať za jediný, ani hlavný smer činnosti, ako sa to niekedy robí. Tým zostávali jednania cirkevných orgánov so štátnymi orgánmi, až po diplomatické rokovania s Vatikánom, a to najmä o otázke obsadenia vyprázdnených miest biskupov. Tajná cirkev pri tom slúžila ako jedna z nátlakových skupín a zostávala želiezkom v ohni pre prípad politického prevratu.
Na Slovensku pôsobilo aj niekoľko popredných disidentov v úzkom kontakte s pražskými chartistickými kruhmi, ktorým sa dostávala najväčšia podpora zo zahraničia. V súlade s taktikou Charty tiež odmietali označenie za politickú opozíciu, hoci ňou fakticky boli. Patrili sem najmä ľudia vylúčení z KSČ a spoločenského života po roku 1968, o. i. Miroslav Kusý a Milan Šimečka. Sústredili sa na analýzu a kritiku režimu, otázky občiansko-politických práv, osobnej integrity a morálky, a diskusie o rôznych čiastkových témach, kde vyzývali k náprave. Jedným zo špecifík tejto skupiny bolo vlažnejšie preciťovanie až istá averzia k slovenským národno-obranárskym témam, ktoré boli významnou súčasťou výbavy ostatných nekonformných skupín. Inak je táto skupina asi najlepšie známa, preto sa pri nej viac nebudem pristavovať.
V poslednej fáze sa vymedzila slovenská odbočka Hnutia za občianske slobody. Zahŕňala ľudí z rôznych disidentských prúdov, ktorí chceli prejsť k otvorenejšej politickej akcii. Po vzniku strešnej štruktúry sa postupne začínali budovať aj štruktúry v regiónoch. Hlavným predstaviteľom, aj osobne prepájajúcim katolícke kruhy s občianskym disentom, bol Ján Čarnogurský. Ich činnosť vyvolala zatýkanie a politický proces s tzv. bratislavskou päťkou, ktorý najvýznamnejšie vyhrotil situáciu na Slovensku v prospech opozície.
Aj v kruhu sociológov začala krátko pred novembrom 1989 vznikať skupina, ktorá sa názormi približovala k disidentom. Stihli skoncipovať protest proti trestnému stíhaniu „bratislavskej päťky“, a revolúcia ich zastihla v štádiu, keď zvažovali verejné vystúpenie a získavanie širšieho okruhu spojencov. Viacerí z nich mali personálne aj ideové väzby na disidentov chartistickej orientácie. Nemenej dôležitá, ale dnes podstatne menej známa, bola perestrojkovo orientovaná časť sociológov, personifikovaná najmä Róbertom Roškom. Okrem toho že podstatne spoluvytváral priestor pre prvú uvedenú skupinu, sám napísal v podstate opozičnú priamo politickú výzvu pre generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša, a vyvíjal reformné aktivity v rôznych kruhoch od ÚV KSS až po disidentov.
Veľmi podobný proces „zopozičňovania“ zaznamenávame medzi umelcami, ale z dôvodov veľkej komplexnosti a malej definitívnosti záverov ho tu zatiaľ nebudem rozvádzať.
Aktívne pôsobila aj časť slovenského exilu, zastrešená Svetovým kongresom Slovákov. Rôznymi výzvami, stretnutiami zahraničných Slovákov, vlastnou publikačnou činnosťou a dopismi činiteľom na Slovensku hlásali myšlienky demokratizácie a autonomizácie Slovenska. Zo slovenskej strany zase Matica slovenská, na čele s Vladimírom Mináčom, opatrne skúšala nadväzovať kontakt so zahraničnými Slovákmi, čím priťahovala mimoriadnu pozornosť štátno-bezpečnostných orgánov. Avšak pri týchto kontaktoch stále visela vo vzduchu značná ideologická nevraživosť z oboch strán, a tieto snahy až do revolúcie nedospeli k zásadnejšej zmene situácie v tejto oblasti. Na domácej pôde Matica v priebehu roku 1989 začala obnovovať svoje miestne organizácie, podobne ako v roku 1968.
Pri výskume narážame aj na slušný počet rôznych skupín, fiktívnych skupín a iniciatív, o ktorých väčšinou nevieme prakticky nič. Kto z prítomných už počul o Kresťansko-demokratickej strane na Slovensku, Nezávislej robotníckej revolučnej strane, Povstaleckom výbore na Slovensku či „skupine 22“ a „skupine Bratislava“ vnútri KSČ?
Ku koncu 80. rokov sa už s rôznymi nezávislými, reformnými či opozičnými aktivitami roztrhlo vrece. Nedá sa tu opísať všetky, môžeme len naznačiť ich pestrosť. Pri tom treba mať na pamäti, že tieto okruhy nejde ostro ohraničiť. Bývali navzájom husto previazané, mnohí ľudia pôsobili vo viacerých okruhoch súčasne, oficiálnych aj opozičných.
Určite však musíme ešte spomenúť tých, kvôli ktorým a čiastočne aj vďaka ktorým sa tu dnes stretávame – študentov. Tí na vlastnej koži neokúsili to čo ich rodičia, spoločenská zmluva spred dvadsiatich rokov nebola ich, charakteristicky svojmu veku poznali jednoduché rázne riešenia zložitých problémov a chceli si ich sami vyskúšať v praxi. Predstavy tých odbojnejších z ich radoch boli pestré a často nevyhranené. Na ilustráciu spomeniem dobový doklad bez dodatočnej sebaštylizácie: zápisnice z redakčných porád pripravovaného časopisu Proglas študentov FF UK. Popri iných dôležitých údajoch, vrátane toho, kto čo vypil, zápisnice zaznamenávajú nadväzovanie na tradície študentského časopisu Echo z roku 1968, davistické tradície, národné i kozmopolitné motívy, obdiv i odmietanie Andreja Hlinku, hľadanie podpory v oficiálnych štruktúrach aj úvahy o samizdatovej ceste. V každom prípade však jednoznačný ťah pomáhať želaným zmenám v spoločnosti. To sa ukázalo, keď bratislavskí študenti deň pred pražskými udalosťami zorganizovali protestný pochod, na ňom popri študentských témach nastolili aj otázky celospoločenského významu a docielili prísľub dialógu s „mocou“. A aj potom, keď pôsobili ako baranidlo revolúcie počas jej prvých dní, než sa zorganizovali a prebrali štafetu starší.
Pred historikmi vyvstáva otázka, ako a či vôbec je možné zistiť, ktoré z opísaných impulzov boli významnejšie a ktoré menej významné v procese celospoločenského osmeľovania, čo tak naplno odhalil svoju potenciu po 17. novembri 1989. Bude to téma na mnoho odborných diskusií, pri ktorých istotne ešte pretečie veľa vody dole Dunajom, aj všeličoho iného. Čo však s určitosťou môžeme konštatovať už teraz, je už zmieňované špecifikum slovenskej normalizácie. Miernejší politický tlak menej zatláčal ľudí do izolovaných komunít, poskytoval viac priestoru na zmysluplnú sebarealizáciu v oficiálnej sfére aj ľuďom s odlišnými názormi. Nožničky rozdelenej spoločnosti boli menej roztvorené a hranice medzi spoločenskými prúdmi oveľa viac rozmazané než v českej časti federácie.
Prejavilo sa aj to na priebehu revolúcie. Pri vzniku rozhodujúcej revolučnej sily u nás zväčša nestáli disidenti, chartisti ani šesťdesiatosmičkári, ani podzemní katolíci, ani politický exil. V prevažnej väčšine sa najviac akcieschopnými ukázali ľudia s nekonformnými názormi pôsobiaci v oficiálnych štruktúrach. Môžeme ich nazvať šedou zónou či deviantskými ostrovčekmi, ale to na veci nič nemení.
Z prísne disidentského pohľadu býva tento stav niekedy vykresľovaný ako slabosť a zaostávanie Slovenska, prejav národného oportunizmu a kompromisníctva, ktorého následky znášame doteraz. Nepochybne má tento pohľad svoju logiku, ak na minulosť pozeráme optikou disneyovky, kde spolu zápasia jasne odlíšené dobro so zlom. Lenže takáto optika sa na slovenské pomery dosť ťažko napasováva, ako vidno aj z uvedeného výpočtu rôznych aktivít. Preto sa mi zdá férovejším hodnotenie istej pani, ktorá sama bola počas normalizácie odsúdená a väznená za vieru a prvá by mala právo moralizátorsky sa vymedzovať. Pred pár rokmi na jednej historickej konferencii, keď prišla na pretras otázka týchto slovenských špecifík, dotyčná pani reagovala asi v tom duchu, že sa predsa nemáme za čo hanbiť preto, ak sme k sebe boli navzájom o čosi ľudskejší a tolerantnejší.
Každý má právo vidieť veci po svojom. Ak si dnes máme pripomínať nejaký pozitívny odkaz Nežnej revolúcie, tak zaň považujem práve to, že túto pluralitu pohľadov pripúšťame, že o nej navzájom diskutujeme, a dúfam, že ešte viac diskutovať budeme.
