Milan Beljak (57) po absolvovaní Fakulty riadenia Vysokej školy ekonomickej začínal ako ekonóm v stavebníctve. Neskôr bol predseda bytového družstva, podnikateľ, riaditeľ Ústredia ľudovej umeleckej výroby, dnes generálny riaditeľ ÚĽUV. Od roku 1991 prešla organizácia pod jeho vedením významnými zmenami a svojím systémom riadenia, ochrany a rozvoja ľudovej umeleckej výroby sa postupne zaradila medzi najvyspelejšie organizácie svojho druhu v Európe. S hosťom Slova sa zhovárala Marta Moravčíková ÚĽUV vznikol v roku 1949, keď sa v ňom na základe dekrétu prezidenta Beneša sústredili všetky spolky, ktoré sa venovali ľudovoumeleckej výrobe. Ako ovplyvnili jeho fungovanie zmeny po roku 1989? Veľa našich výrobcov, zväčša nábytkárov, ale aj keramikárov, si hneď založilo vlastné firmy a sú z nich úspešní podnikatelia. Kým neboli povolené živnosti, musel remeselníkov zastrešovať nejaký „dáždnik“ a v začiatkoch mnohí naši pracovníci chodili po Slovensku a presviedčali výrobcov na spoluprácu, najmä dizajnér Václav Kautman. Úľuváckym kritériom nebola kvantita, ale kvalita a kultúrny rozmer, takže to nikdy nebolo jednoduché. Po roku 1989 však mal ÚĽUV veľké problémy nie pre odliv remeselníkov, ale pre zmeny zákonov. Pred zavedením dane z pridanej hodnoty existovala daň z obratu, ktorá mohla byť plusová a mínusová a mínusová bola istou formou dotácie. Mínusová bola aj v ÚĽUV-e, takže štát de facto dotoval aj výrobu a odbyt výrobkov. Potom sme sa však stali platcami DPH, čo mohlo znamenať likvidáciu. Presvedčiť ministerstvo financií, aby sme dostali výnimku, keďže robíme predovšetkým kultúrnu činnosť a odbyt nezabezpečujeme pre zisk, ale ako dôsledok cieľavedomého úsilia o zachovanie výroby, nebolo jednoduché. Napokon sme výnimku z platenia DPH získali, a to bolo rozhodujúce. Naši výrobcovia totiž robia také malé objemy, že nie sú platcami DPH, ale my ako ich predajcovia by sme museli daň aj so všetkým, čo sa k nej nabalí, odviesť bez toho, že by sme si mohli uplatniť odpočet dane na vstupe. Pôvodne sme prakticky všetkých výrobcov zamestnávali na dohodu o pracovnej činnosti a platili im aj poistné. Lenže po Kaníkovej novelizácii Zákonníka práce sa dohody o pracovnej činnosti zrušili. Boli sme donútení činnosti oddeliť, a to, čo financuje štát, sme nechali v príspevkovej sfére. Z našich predajní v Bardejove, Prešove, Trnave a v Bratislave vznikli neziskové organizácie ÚĽUV PLUS. ÚĽUV však nezasiahli len prevratové, ale aj iné turbulencie. Ako sa ich podarilo prežiť? V roku 1993 sme sa rozhodli ÚĽUV transformovať na informačno-vzdelávacie centrum, otvoriť školu remesiel, robiť výstavy. To, čo pre ľudové umenie, jeho zdokumentovanie, a najmä rozvoj urobili výtvarníci ÚĽUV-u totiž málokto vnímal. Všetci videli len obchod. Chceli sme ukázať, že obchod je len vrcholom ľadovca, ktorého podstatou je obrovské kultúrne bohatstvo, ktoré ÚĽUV v sebe ukrýva . Tak vznikla myšlienka na centrum. Remeslo sme začali propagovať ako životný štýl. Podarilo sa. Zrekonštruovali sme budovu, ale tesne pred jej ukončením a otvorením centra najskôr ja a potom celý náš tím musel z ÚĽUV-u odísť. Na to, že v organizácii, ktorá má v rámci ľudovoumeleckej výroby zachovať tradície, a mala by sa teda v nej zachovať kontinuita, sa ohľad nebral? Kontinuita je v riadení organizácií nesmierne dôležitá a v ÚĽUV-e zvlášť. Nevracajme sa už k tejto etape vývoja ÚĽUV a hovorme, prosím, o pozitívnom, na čom sme mohli stavať. ÚĽUV zakladali skúsení manažéri, ktorí, veľmi dobre ovládali všetky dôležité prvky systému organizácie práce, evidencie aj manažmentu. Socializmus, žiaľ, postupne tento systém zdeformoval a vniesol do neho stagnáciu a chaos. Zostala tu však dobrá partia. Keď som v roku 1990 nastúpil do ÚĽUV ako ekonomický námestník popísali sme kilometre papiera aby sme ÚĽUV zachránili pred privatizáciou a vlastne likvidáciou. Vtedy bola modlou trhová ekonomika, všetko sa komercionalizovalo. Ľudia mali pochybnosti či treba zachovať napríklad oddelenie dokumentácie a výskumu, veď už nič neprodukuje a všetko je už zdokumentované. Argumentovali sme, že organizácie bez výskumu zväčša nemajú dlhé trvanie, pretože vyčerpajú svoj potenciál a idú dolu vodou. Po čase sa ukázalo, že práve potenciál nahromadený výskumom s dokumentáciou, bol pre ÚĽUV záchranou. Po roku 1998 sme sa k myšlienke Informačno vzdelávacieho centra a propagácii remesiel ako životného štýlu vrátili a odvtedy k nám chodia všetky skupiny obyvateľstva. Niektorí sa dokonca vypracovali až na lektorov a mnohí sa stali výrobcami. Výrobky ÚĽUV-u sú okrem veľkej elegancie charakteristické aj výrazne čitateľným dizajnom, takže z nich dýcha akási jednotiaca pečať. Ako sa to dosahuje? Každý návrh na produkt ÚĽUV-u posudzuje komisia zložená z výtvarníkov, dizajnérov, etnografov, historikov umenia. Do roku 1993 tu bolo oddelenie vývoja a dizajnéri vzorovali výrobky v spolupráci s výrobcami. Nič iné sa v záujme ochrany ľudovoumeleckej výroby do sortimentu nedostalo. Ak však od ľudových umelcov chceme, aby ich výrobky v sebe niesli ako posolstvo v materiáloch, vzoroch či technikách tradíciu, musíme im zabezpečiť odbyt. Lenže vzhľadom na prácnosť a náklady zahŕňajúce nielen materiál, ale aj dopravu, pretože sú roztrúsení po celom Slovensku, sú ich výrobky pomerne drahé. Nemôže to byť pri nižšej kúpyschopnosti hendikep? To naozaj môže byť problém. Povedzme, že výroba väčšej výšivky trvá mesiac. Keby sme vyšívačke dali len minimálnu mzdu, bude to 307 eur. A to je len mzda. Kto si však kúpi výšivku za 300 – 400 eur? Málokto. Ale my odbyt zabezpečovať musíme. Niektoré veci teda predávame za také ceny, že na tom nezarobíme nič. Všetky naše obchody sú preto neziskovými organizáciami. Spolupráca ľudových umelcov s výtvarníkmi ako dizajnérmi určujúcimi istú líniu výrobkov znamená pre každého z nich isté obmedzenie, ktoré nie každý vníma ako výzvu umožňujúcu posun ďalej. Nebránili sa remeselníci usmerňovaniu výtvarníkov? Bolo to rôzne. Ale pretože sa to ukázalo ako pozitívne, myslím si, že väčšina z nich to privítala. Vzájomné vzťahy sa napokon vyvinuli tak, že jeden bez druhého prakticky nefungovali. Problém bol skôr v tom, že ÚĽUV sa za 60 rokov svojej existencie dosť uzavrel. Možno aj preto, že na našich výtvarníkov sa ich kolegovia „zvonka“ dívali trochu s dešpektom. A keď potom v priebehu piatich-šiestich rokov odišli do dôchodku, nenašli sme nikoho, kto by ich nahradil. Mladým chýbali skúsenosti s ľudovoumeleckou sférou, ale predovšetkým odmietali robiť dizajn s podpisom ÚĽUV. Na udržanie kontaktu s mladou generáciou sme preto využili súťaž Kruhy na vode. Ňou sme mladých motivovali, aby robili súčasný dizajn inšpirujúc sa ľudovou tradíciou a vďaka tomu vzniká úplne iný segment. Aj keď nie je celkom kompatibilný s tým, čo máme v predajniach, dosiahne sa tým v tejto oblasti nepochybne zaujímavý posun. Historik umenia Zdeno Kolesár označil pôsobenie ÚĽUV-u za záslužný počin s ďalekosiahlym vplyvom. Zrejme by stálo za to v tomto smere pokračovať a tvorivý potenciál mladých výtvarníkov zo súťaže Kruhy na vode využiť. Usilujete sa o to? Áno. Ponúkame záujemcom Otvorený ateliér, čo je v podstate zmluva, na základe ktorej dostanú za navrhnuté dielo odmenu a ÚĽUV, ktorý uhradí všetky náklady na výtvarníkovu spoluprácu s výrobcom, získa práva na použitie diel. S tým, že na každom výrobku bude okrem výrobcovho uvedené aj výtvarníkovo meno. ÚĽUV, ktorý na seba preberá aj riziko neúspechu, teda začína pôsobiť ako firma, ktorá kupuje licencie a licenčné práva poskytne výrobcom prednostne a grátis. De facto teda vytvárate akúsi školu špecifického dizajnu, ktorá nemá na Slovensku a možno ani v zahraničí obdobu a jej výstupy v odbyte môžu byť veľmi zaujímavé. Existuje okrem domáceho odbyt z vašej činnosti do zahraničia? Žiaľ, zahraničný obchod je postavený na veľmi nízkej cene pracovnej sily. To fungovalo v socializme, keď sa obchodovalo so šúpoľovými bábami či kraslicami. Nič iné sme však vo veľkom produkovať nemohli. My napríklad ani keramiku nevyrábame ako výrobné družstvo, kde ju niekoľko desiatok ľudí v podstate chrlí. My sme si zachovali výnimočnosť malých dielní, kde každý kus robí ako originál jednotlivec, ktorého za výrobkom cítite. A spoznáte. Preto je aj v súčasnosti ÚĽUV drahý a odbyt do zahraničia je zväčša minulosť. Výnimkou sú projekty, akým je v súčasnosti Sloverige, komorná prehliadka slovenského a švédskeho súčasného remesla v koncepcii Anny Ahlin, kde sa predstavuje 26 švédskych a 28 slovenských autorov. Výstava sa po Bratislave predstaví aj v Banskej Bystrici a Tatranskej Lomnici a potrvá takto do 22. novembra. Vlani boli zasa v rôznych švédskych mestách výstavy našich a švédskych výrobkov, ktoré mali spoločné znaky a pretože kúpna sila vo Švédsku je podstatne vyššia ako u nás, čosi sa podarilo predať. Sú to však malé objemy. Inde fungujú zahraničné vzťahy cez veľkoobchodníkov, ktorí chcú veľké objemy. Naša produkcia však nikdy nebola masová, a tak zostávame doma. Tu sme výnimoční a znalci si naše veci kúpia aj za vyššie ceny. Nemali najmä o keramické výrobky z vašej produkcie záujem napríklad štýlové reštaurácie či hotely? Problém spočíva v tom, že tieto veci sa nedajú dať do umývačky riadu. Navyše je hlina krehký materiál, s ktorým treba zaobchádzať opatrne. Ľahko sa obije. Niekto si z nej síce vypije čaj radšej ako z porcelánu, lebo v nej cíti energiu, ale musí si ju mojkať, a to sa v reštauračných podmienkach dá sotva. Vo vašom sortimente je však aj textil. Neuvažovali ste napríklad o výrobe zaujímavých šiat? Mohli by to byť krásne modely, a možno ani nie strašne drahé… Naopak – strašne drahé. Žiaľ. Mal som podobný nápad, pretože moja mama bola krajčírka, a klepot šijacieho stroja mám dodnes v ušiach, lenže to by bolo bývalo možné, keď na Slovensku nebola nijaká konkurencia, konfekcia bola katastrofálna a ženy šili na plné obrátky podľa modelov z Burdy. Dnes Burda skrachovala, pretože oblasť konfekcie je veľmi dynamická, znamená veľkú konkurenciu a predáva sa za také nízke ceny, že na modely z ÚĽUV-u by bola potrebná špeciálna klientela. A tá sa orientuje na niečo iné. Napriek tomu som sa tejto myšlienky dlho nevzdával, urobili sme kolekciu s Leou Fekete, Ivetou Ledererovou, Luciou Koreňovou, ale mnohé z ich modelov sme mali ešte aj po desiatich rokoch; nedávno som posledné kusy dával do múzea. Prečo sú nepredajné? Sú ušité na modelky, chýba veľkostný sortiment, nemáme tu krajčírky… Pri krojoch je to iné, tie šijeme na objednávku súborov veľkosti sú vďaka strihom skoro univerzálne a kroje od nás kvalitou stále prevyšujú všetky ostatné. Ale inak… Robili sme síce ešte nejaké prehliadky čosi sa objavilo v Kruhoch na vode, o niečo sa pokúšajú mladí, ale to zväčša nie sú bežne nositeľné veci. Podstatné však je, že my nie sme firma. Našou dielňou je celé Slovensko, naši výrobcovia sú roztrúsení od Bratislavy až po Čiernu nad Tisou, a to je drahý špás. A problémy nie sú len pri odevoch. Voľakedy boli napríklad módne rôzne haleny, guby. Teraz však guby nik nekupuje a gubárske stredisko v Klenovci skončilo. A keď sa nekupujú guby, nejdú ani surovice či tkané koberce. Stačí si všimnúť, za čo ich predáva IKEA. Sú to v podstate naše vzory, ale vyrábajú sa kdesi v Číne. To nás prevalcovalo. Vy ste s tým však akoby rátali, keď ste sa v rámci ÚĽUV-u usilovali o vznik informačno-vzdelávacieho centra či Školy remesiel, za ktorou je snaha presadiť remeslo ako životný štýl. Povinnosťou našej inštitúcie je zachovať slovenské remeslá. Ale nie iba v takej podobe, že by sa nimi ľudia mali živiť. Veď drvivá väčšina pôvodných ľudových umelcov boli roľníci alebo pastieri a remeslu sa venovali, keď prišla zima. Manželkám robili piesty, varešky, sebe črpáky, deťom hračky. Pokladáme za dôležité zachovať takýto vzťah k remeslu a k materiálu aj v súčasnosti, a najmä v deťoch. A to sa nám darí. Už štvrtý rok k nám napríklad chodí chlapec-hokejista, pre ktorého je, ako vraví, najväčší relax, keď paličkuje čipku. A o to mi pri zakladaní Školy remesiel išlo – aby sa deti a mladí naučili robiť niečo kultúrne obohacujúce. Ja som si tu tiež urobil hrnčiarsky aj košikársky kurz a hoci to nie sú nijaké veľdiela, som svoje výrobky pyšný; je v nich moja práca. Venujete v rámci informačno-vzdelávacieho centra starostlivosť aj výrobcom? Samozrejme, a nielen prostredníctvom tradičného osobného kontaktu. Máme už vlastné vydavateľstvo, kde sme v spolupráci s Fínmi napríklad vydali literatúru pre podnikateľov v ľudovoumeleckej výrobe a k preloženým fínskym publikáciám na pomoc organizácii remeselného výrobného procesu a marketingu remeselného podniku sme pridali celú slovenskú legislatívu. Mnohí výrobcovia totiž krachujú aj preto, že nemajú zmysel pre papierovanie alebo netušia, čo je marketing. A my sme im sľúbili, že ak začnú podnikať v ľudovoumeleckej výrobe, pomôžeme im. Nevyrábate si tým konkurenciu? Možno sa potom budú chcieť osamostatniť a prestanú s vami spolupracovať. Veď my chceme, aby sa osamostatnili. Aj keby s nami nespolupracovali ako výrobcovia, sme tu pre nich. Ľudovoumelecká výroba je fenomén a ÚĽUV má robiť všetko pre to, aby ten fenomén žil a aby bol dobrý a kvalitný. To je cieľ Otvoreného ateliéru, ktorého podstatou je kúpa licencií, ktoré však nebudeme predávať, ale budú voľné. Ktokoľvek môže naše vzory kopírovať. My to dokonca chceme. Pretože kvalita ľudovoumeleckej výroby rastie, keď výrobcovia kopírujú dobré vzory, správne trendy. A tie im poskytujeme my. ÚĽUV teda plní funkciu učiteľa, ktorý je pyšný na svojho žiaka a nebazíruje na tom, čo urobil sám, ale upriamuje pozornosť toho, koho vychoval. Áno a ktokoľvek k nám príde, každému poradíme. Aj ak chce mať niekto povedzme predajňu ÚĽUV PLUS, dostane od nás kompletný zoznam a fotografie výrobkov, zoznam výrobcov a kontakty na nich, odporúčané ceny. To všetko grátis. Pravdaže, keby sme boli klasická firma, museli by sme osemdesiat percent výrobkov vyrábať v Číne, ako to robí IKEA. Potenciál IKEA máme aj my, ale my dávame prácu ľuďom doma, na Slovensku. Z vašich slov cítiť silný vzťah k ÚĽUV-u a ľuďom okolo neho. Aké kritériá treba splniť, aby sa človek stal úľuvákom? Byť úľuvákom je poslanie, ktorému treba veľmi veľa obetovať. Po pätnástich rokoch tu sa už ako úľuvák začínam cítiť aj ja, ale praví úľuváci sú tí, čo tu prežili celý život. Napríklad Anka Chlupová, Zorka Valentová či Janka Menkynová, ktorá nedávno dostala Cenu ministra kultúry za rok 2009 za celoživotnú výtvarnú starostlivosť o ľudovú umeleckú výrobu a za výnimočný tvorivý prínos k vzniku dizajnu mnohých výrobkov z prírodných materiálov, ktoré svojou kultúrnou hodnotou ovplyvnili smerovanie ľudovej umeleckej výroby na Slovensku. Pracuje v ÚĽUV-e 40 rokov, poznajú ju všetci výrobcovia, dizajnéri a jej meno je v rámci ľudovoumeleckej výroby pojmom. A takých je viac. O predmetoch, s ktorými sa stretajú v ÚĽUV-e si ľudia zvyčajne myslia, že ich vymýšľajú výrobcovia. Za väčšinou nášho sortimentu sú však naši výtvarníci – úľuváci. Od roku 1991 sme počet pracovníkov znížili zo 186 na 40, ale počet aktivít vzrástol, takže efektivita je vysoká. Silný kolektív telom a dušou však starne, takže bolo nevyhnutné omladenie. Ozajstný úľuvák však nevzíde z konkurzu. Človek naňho musí vyrásť. Teraz máme veľa mladých a kolegovia, zdá sa, pochopili, že im treba pomáhať, aby mali súčasní úľuváci nasledovníkov. Ako ste sa stali úľuvákom vy? Som rodený Bratislavčan, mestský človek a folklór a tradície mi spočiatku veľa nehovorili. Ako študent som však tancoval v súbore Ekonóm, a tam som sa dostal k ľuďom, ktorí boli s folklórom spätí. Viacerí z nich potom robili práve v ÚĽUV-e, a po roku 1989 ma jeden z nich oslovil, aby som prišiel robiť ekonóma. Neskôr, po odchode vtedajšieho riaditeľa ÚĽUV-u, tiež bývalého tanečníka z Ekonóma, do Slovenskej filharmónie, ma poverili vedením a zakrátko ma vymenovali za riaditeľa. Vtedy som už chodil po výrobcoch, z ktorých ma mnohí očarili tak, až sa mi úľuváctvo začalo dostávať pod kožu. Napríklad pán Brndiar z Klenovca s tolstojovskou bradou, múdrosťou svietiacimi očami mal vo svojej izbe okrem tkáčskeho stavu a postele už len písací stôl a na ňom diela svetových filozofov. Keď práve netkal, čítal si ich, uvažoval o ich myšlienkach. Sálala z neho neuveriteľná energia a bohatosť jeho duše vyjadrená bez nadbytočných slov zasahovala človeka vznešenosťou hlbokej skromnosti a pokory. A takých, ako je on je medzi našimi výrobcami veľmi veľa. Sú nenápadní, skromní, ale úplne si človeka podmania. Bačovi Dušanovi Benickému sme napríklad vlani urobili výstavu. Úžasná osobnosť! Keď čosi povie, človekom až prebehnú zimomriavky, a keď jeho dielka chytíte do rúk, cítite v nich dušu. Nerobí ich s tým, koľko predá, ale tak, ako robievali starí majstri: toto bude Eve, toto Michalovi. Je v tom jeho duša, jeho vzťah k ľuďom. Alebo k zvieratám. Človek si tak povie, povedal mi napríklad, že čo taká krava? Ale ony sa priatelia. Keď idú žrať, tak spolu, keď kamarátka odíde zo sveta, druhá ide čoskoro za ňou. A ovce, vraví – viete, ony sa o mňa obtierajú a cez kožu sa mi dostanú až do duše. Všetko, čo takto odpozoruje a pretaví cez seba, vkladá pán Benický do svojich výrobkov, kresieb. A kto sa díva, tomu to dáva energiu. Mne zaručene. Aj preto, pre týchto ľudí som v ÚĽUV-e. A takí sú aj tu. Práve tí sa podpisujú aj pod vaše výstavy, ktoré majú vždy vysokú úroveň. Majú nejaký presah aj do regiónov? Ťažisko je v našej bratislavskej galérii, ktorá vznikla prebúraním viacerých priečok v našej budove a možnosť vystavovať v nej znamená zhodnotenie našej práce. Predtým sme 60 rokov síce zhromažďovali množstvo informácií, ale využívali sme ich len my. Pritom máme 13 000 zbierkových predmetov a z diel výrobcov mala verejnosť prístup tiež len k tomu, čo sme dali do predajne. Máme však evidenciu a materiály troch stoviek majstrov, ktoré sa dlhé obdobie nikde neprezentovali a výstavy to teraz umožňujú. Každá má reprízu aj v Banskej Bystrici a Tatranskej Lomnici a do regiónov chceme ísť aj s informačno-vzdelávacími centrami. Zo zruinovanej budovy v Banskej Bystrici sme napríklad urobili paralelné informačno-vzdelávacie centrum a Školu remesiel, ako výstavnú sieň tam využívame pre nerentabilitu zrušenú predajňu alebo výstavnú sieň múzea SNP. a vystavujeme aj v zrušenej predajni v Tatranskej Lomnici. Teraz sa chystáme rekonštruovať objekt v Košiciach, kde bude okrem veľkého regionálneho centra aj výstavná sieň. Všetky naše aktivity chceme rozšíriť po celom Slovensku a dosiahnuť, aby fenomén ÚĽUV žil samostatne. Aby sa to stalo, je zrejme potrebné pritiahnuť k vašim aktivitám najmä deti a mládež. Darí sa vám to aj inak ako v Škole remesiel? Robíme aj detské kruhy na vode, ktoré sme nazvali V krajine remesiel. Do súťaže Kruhy na vode totiž prichádzali aj detské práce, a tak sme urobili súťaž pre deti. Len lektorov a učiteľov základných a základných umeleckých škôl, ktorých sme takto pritiahli k spolupráci, bolo asi 250. A to je sila. Už v roku 1993, keď sme zakladali informačno-vzdelávacie centrum, sme oslovili školy aj materské školy, že budeme robiť kurzy pre učiteľov. Mali sme to pripravené až po predškolský vek, začali sme vydávať omaľovanky, bohužiaľ, sotva sme začali nás, ako som už hovoril, odvolali. Teraz sa však znova snažíme pritiahnuť k spolupráci aj učiteľov. Nie je silnou inšpiráciou pre učiteľov aj pre deti vaše múzeum v Stupave? Áno, v múzeum je vlastne otvorený depozitár. Ide len o to dostať tam ľudí a to, čo teoreticky prednášame, dokumentovať artefaktmi. Ukázať napríklad, ako vyzeral tradičný výrobok a kam ho ÚĽUV posunul. Alebo si na základe dokumentácie dať tradičný výrobok aj dnes vyrobiť. To, že sa ÚĽUV podpísal pod ľudovo-umeleckú výrobu a cítiť ho všade, lebo neexistuje sortiment, kde by náš vplyv nebolo cítiť, je dôvod, prečo to má zmysel a nadväzuje na to aj budúca kontinuita. Blíži sa Veľká noc, obdobie kraslíc, od ktorých, ako ste spomenuli, v zmysle početnejšej produkcie, ktorá sa smerovala aj do zahraničia, upúšťate. Prečo? Zahraničný obchod, to je reťazec výrobca – veľkoobchod – maloobchod. Obrovský oblúk, na ktorom sa živí veľký počet ľudí a je to postavené na lacných pracovných silách na jednej strane a vysokej životnej úrovni a veľkej kúpnej sile na druhej. Uživí sa to však len pri veľkých výrobných objemoch, ako to bolo svojho času so šúpoľovými bábami, keď ich vyrábala polovica Slovenska a vyvážali sme ich cez Slovart. Zmyslom činnosti ÚĽUV-u však nie je venovať sa len šúpoľovým bábam a krasliciam. Staráme sa o ľudovoumeleckú výrobu v celej jej šírke. Preto robíme najmä to, na čo dostávame peniaze zo štátneho rozpočtu – staráme o ľudovoumeleckú výrobu, jej uchovanie a rozvoj jej tradície na Slovensku. Máte teda, ako sa tomu teraz módne hovorí, na starosti vyšší level. Áno. Sme tu na to jediní a predovšetkým to je naša vizitka, nie zahraničný obchod, pretože nie sme komerčná firma. Navyše: v Paríži by si Francúz fujaru nekúpil. U nás áno, lebo to bude spomienka na Slovensko. Na kraslici na prvý pohľad nepoznať, odkiaľ je. V Nemecku, kde sú na kraslice maniaci, je jedno, odkiaľ sú. Obchod s nimi fičí na plné obrátky. Naše šúpoľové bábiky, ktoré vymyslela pani Rauchová, teraz vyrábajú aj na Taiwane. Ale ja som na to hrdý, pretože všetci, ktorí robia šúpoľové báby, musia vedieť, že len opakujú ÚĽUV. Nič viac. My sme tým splnili úlohu. A ako sa vám darí plniť úlohy v rámci informačno-vzdelávacieho centra, teda aj oslovovať ľudí, ktorí možno slovenské ľudové tradície ani nevnímajú? U dvadsiaty rok napríklad v Bratislave usporadúvame Dni majstrov, keď si na uliciach pod ich dozorom môžu remeslá vyskúšať aj okoloidúci. teraz uvažujem o ich premene na Slovensko v Bratislave. Slovensko v hlavnom meste prostredníctvom krojov a ich posolstva, podobne, ako to funguje aj inde. V Lotyšku sa v Deň ústavy stretnú v amfiteátri hlavného mesta občania vrátane prezidenta, v krojoch. A tridsaťtisíc divákov v hľadisku s trinástimi tisíckami spevákov na obrovskom javisku spieva hymnu. Úžasné! A príslušníci silnej ruskej menšiny spievajú tiež. Iným príkladom je Nórsko. Keď tam pred sto rokmi schválili ústavu a krajina sa konečne stala samostatným štátom, vyšlo dvanásť žien do ulíc v krojoch. Každý rok sa pridávali ďalšie, začali presviedčať aj manželov a deti, až to narástlo do takého fenoménu, že teraz chodia v Nórsku v Deň ústavy v krojoch všetci, vrátane členov kráľovskej rodiny. Podobným spôsobom sa chcem pokúsiť vrátiť pomaličky vzťah k našim krojom a tradíciám aj u nás. Viem, že sa to nepodarí za rok, dva ani za päť, tým skôr, že mnohé z tradícií je u nás zdegradované, ale zatiaľ postačí, ak sa aspoň v hlavnom meste ujme Folkkorzo, kde sa budú prechádzať, spievať, hrať a s okoloidúcimi rozprávať obyvatelia rôznych slovenských regiónov vo svojich krojoch, alebo hoci len s nejakou ich časťou – klobúkom, lajblíkom, zásterou. V Divadelnom ústave nám prisľúbili dať k dispozícii fotografie hercov, ktorí stvárňovali postavy v krojoch, čo bude nositeľom ďalšieho fenoménu – Tvar a tvár, pretože ÚĽUV je majstrom tvaru, a keď sa spojí tvar s tvárami, ktoré zrkadlia naše vnútro, nadobudne tradícia ďalší rozmer. Lebo vnútro našich ľudí si azda napriek všetkým nánosom zachovalo vzťah ku krásnu tvorenému vekmi. A hádam sa na ňom naučí stavať.
