Spoločenstvo muslimov na Slovensku je v porovnaní s tými v západoeurópskych krajinách v mnohom netypické. Zatiaľ čo už vo vedľajšom Rakúsku, čo by kameňom dohodil, tvoria niekoľkostotisícovú komunitu, u nás sú ich odhadom tri tisícky. Zatiaľ čo do západnej Európy imigrovali celé rodiny, aby si zarobili na živobytie nekvalifikovanou prácou, naši muslimovia vzišli prevažne z radov zahraničných študentov, ktorí na Slovensku získali vysokoškolské vzdelanie a majú bezproblémové uplatnenie. No zatiaľ čo v susedných krajinách sa stavajú mešity a médiá aj spoločnosť muslimov dávno vzali na vedomie, u nás málokto premýšľa o tom, že aj takáto skupina obyvateľstva tvorí kamienok v mozaike slovenskej spoločnosti. O tom, ako sa muslimom u nás žije, rozpráva palestínsky publicista a absolvent Katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského Souheil Ghannam, ktorý na Slovensko prišiel v roku 1984. Rozhovor so Souheilom Ghannamom Na Slovensku dosiaľ nemáme mešitu a mnoho ľudí nevie, čo znamená mesiac Ramadán. Majú napriek tomu muslimovia u nás vhodné podmienky na to, aby praktizovali svoje náboženstvo? – Na praktizovanie islámu toho nepotrebujeme veľa a môžeme sa uspokojiť aj s takými podmienkami, aké máme na Slovensku. Modliť sa môžeme individuálne a prakticky kdekoľvek. Samozrejme, niektoré obrady najradšej robíme spoločne. Patrí medzi na napríklad piatková modlitba. Ale ak sa to z nejakého dôvodu nepodarí, nie je to žiadna katastrofa. V mesiaci Ramadán by sme zasa mali spoločne stolovať. Ale keď sa musíme najesť sami, tiež to nie je problém. Stačia nám naozaj minimálne priestory a mešita nie je nevyhnutná. Napriek tomu by sme ju chceli – je to jednoducho symbol. V čom spočíva problém? – Proti mešite sa stavajú a o probléme hovoria niektorí pravicoví nacionalisti, ktorí rozprávajú o islámizácii spoločnosti a v mešite vidia ohrozenie kresťanstva. Slovensko je krajina, v ktorej sa prevažná väčšina obyvateľstva hlási ku kresťanstvu a toto náboženstvo tu má hlboko zakorenenú tradíciu. Mešita to nemôže zmeniť a stať sa ohniskom nejakej fiktívnej islámizácie. V okolitých štátoch predsa mešity dávno stoja a pracujú tam islámske kultúrne strediská, ktoré vykonávajú svoju činnosť v súlade so zákonmi týchto krajín. V Rakúsku žije viac ako 300-tisíc muslimov. V Nemecku je okolo 390 mešít a nedávno tam povolili stavbu najväčšej mešity v Európe. A aj keď tam žije niekoľkomiliónová islámska komunita, predsa nebadať islámizáciu. Preto si myslím, že ľudia, ktorí hovoria o možnej islámizácii v spojitosti so súčasným Slovenskom, sú plní nenávisti a neveria v pevnosť tunajšieho kresťanstva. Skutočný problém teda spočíva v malosti a úzkoprsom myslení týchto ľudí. Najmä, keď argumenty, ktoré v diskusii používajú, môžu v aj v tých, ktorí do nej nie sú osobne zainteresovaní, vyvolať pocit, akoby na Slovensku kdesi žili milióny muslimov a v súvislosti s nimi prebiehali neželané procesy v spoločnosti. Funguje aj na Slovensku islámske kultúrne stredisko? – Áno, na Slovensku je zopár organizácií, ktoré sa z času na čas snažia oživiť aj agendu okolo mešity, no ich hlavným poslaním je publikačná činnosť. Zviditeľniť sa však môžu len ťažko: Nemáme mediálny priestor. Televíznych diskusií – aj tých, čo sa hrajú na objektivitu – do ktorých by sa dostali zástupcovia muslimskej komunity, je žalostne málo. No keď máme predsa možnosť objaviť sa v takejto diskusii, využijeme ho. Prečo si myslíte, že diskusie sa na objektivitu len hrajú? – Napríklad, nedávno verejnoprávna televízia usporiadala besedu o islámizácii Európy. Už názov je zavádzajúci – viete si predstaviť islámizáciu Európy? To sa predsa nedá. Navyše, tieto diskusie sú zväčša organizované spôsobom, že traja z poznaných hostí reprezentujú jeden názor, štvrtý im sám oponuje a moderátor nadŕža väčšine. Takúto skúsenosť mám z diskusii na témy týkajúce sa islámu, kde obhajcovia našej strany, stáli, samozrejme, v opozícii. Z teórie žurnalistiky pritom vieme, že samotný výber tém je subjektívny faktor, výber pozvaných hostí taktiež, no tým, ktorí organizujú „objektívne“ diskusie, to stále nestačí – aj v počtoch sú neféroví. Ste novinár a vidíte tvorcom diskusií do karát – napriek tomu ste ochotný pristúpiť na pravidlá hry a bojovať proti presile. Prečo? – Pokiaľ ide o živé vysielanie, nemám s tým problém, pretože si môžem byť istý, že moje slová nebudú cenzurované. To je pre mňa najdôležitejšie. Nechcem totiž, aby moje výpovede boli vytrhnuté z kontextu. Niekoľkokrát sa mi totiž stalo v spravodajstve, že sa zmysel povedaného posunul v dôsledku strihov. Druhá vec je, že čo sa týka prezentácie, nemáme na Slovensku na výber. Sme rukojemníkmi médií, ktoré buď dovolia, alebo nedovolia, aby sme sa aspoň ozvali. Ak premárnime túto šancu, potom povedia – pozvali sme ich, ale oni neprišli. A to je horšia pozícia. Preto, keď ma pozvú do živého vysielania, prídem, aj keby proti mne malo stáť sto oponentov. Aj keď, už som zažil aj prípad, keď istá mimovládna organizácia pripravila diskusiu o palestínskej otázke a na správnu otázku od prítomných divákov, prečo nepozvali aj druhú stranu – t.j. zástupcu Palestínčanov – moderátor suverénne zaklamal, že pozvali mňa, ale nemohol som prísť. Samozrejme, o žiadnom pozvaní neviem. Inokedy sa zasa stalo, že nás do diskusie pozvali iba ako poslucháčov. Jednoducho, o nás bez nás. No my nie sme žiadne „stratené duše“! Sú aj Slováci nakazení islámofóbiou, ktorá srší zo zahraničných médií a tie naše ju nezriedka bezo zmeny preberajú? – Ako sa hovorí, košeľa je bližšia ako kabát. Slovákov trápi práca, výplata a hypotéka, nie muslimskí teroristi. Navyše, používajú zdravý sedliacky rozum. Takže aj keď napríklad správy o izraelsko-palestínskom konflikte publikované v slovenských médiách sú takmer totožné s izraelskými vojenskými správami, nebojím sa o to, že by si verejnosť tvorila negatívny obraz o Palestínčanoch. Mentalita Slovákov je otvorená, nebránia sa novému, tešia sa, keď sa môžu zoznámiť s cudzincom. Nepoznám ani jedného Araba na Slovensku, ktorý by mal problémy so svojimi susedmi. Dokonca ani cirkev nemá na Slovensku negatívny vzťah voči islámu a muslimom, aj keď nám od nej chýba aktívnejší prístup. Mohla by napríklad zaštítiť dialóg medzi muslimami, kresťanmi a židmi. Takéto avantgardné projekty tu chýbajú – iniciatíva by však mala prísť zo strany väčšiny, nie menšiny. Vravíte teda, že Slováci sú otvorení a tolerantní susedia a priatelia. No čo keď muslim vstupuje prostredníctvom sobáša do slovenskej rodiny? – Nepoznám žiadneho, ktorý by s tým mal veľké problémy. Bol som však svedkom oveľa väčších peripetií, keď sa môj spolužiak – katolík chcel oženiť s pravoslávnou dievčinou. Je to zvláštne – ľuďom z dvoch kresťanských konfesií rodičia takmer nedovolili vziať sa, zato nepoznám prípady, že by svokrovci odmietli muslimského zaťa. Práve naopak, mnoho Arabov na Slovensku vďačí svojim svokrovcom a manželkinej rodine za to, že ich prijali a v cudzej krajine im dali pocit domova. Je to tak aj u nás. Moja manželka má dve vydaté sestry a ja, Arab, sa vôbec necítim byť diskriminovaným či menej obľúbeným zaťom. Poznáte medzi týmito slovensko-arabskými pármi aj také, kde slovenský partner konvertoval na islám? – Poznám niekoľko žien, ktoré konvertovali. Tolerantnosť slovenskej spoločnosti voči muslimom a jej odolnosť voči nákaze mediálnou islámofóbiou môže mať aj iné príčiny okrem otvorenej mentality: Muslimovia na Slovensku sú zväčša ľudia, ktorí tu študovali, a nie je ich veľa. Mnohí sa zaoberajú medicínou. Slováci s nimi teda nemajú buď žiadne, a ak, tak skôr pozitívne osobné skúsenosti. – Myslím si, že je to dokonca hlavný dôvod. Väčšina z nás sem prišla na vysoké školy, vzali sme si slovenské manželky a máme deti, ktoré sa cítia rovnako arabsky ako slovensky. Bez problémov sme sa etablovali v spoločnosti, vytvárame hodnoty, a nie problémy. Preto je paradoxné, že ak sa v tejto krajine nachádza málopočetná skupina tvorená prevažne vzdelanými ľuďmi, ktorí sú pre spoločnosť prínosom, niektorí politici na ňu reagujú negatívne. Je to neadekvátne. Po opačný príklad nemusím chodiť ďaleko – v Rakúsku žije niekoľko stotisíc muslimov. Veľká časť z nich je nevzdelaná, prišli ako imigranti za nekvalifikovanou prácou, sú rizikovou skupinou z hľadiska kriminality, a napriek tomu primátor Viedne už niekoľko rokov pozýva zástupcov islámskych nadácií k sebe na oslavu Ramadánu. Je možné, že títo politici preberajú rétoriku zo zahraničia? – Aj americký prezident George Bush, ktorý určite nie je žiadnym obľúbencom muslimov, v liste, ktorý im adresovanom pri príležitosti Ramadánu píše, že obohacujú americkú spoločnosť a jej kultúru. Od koho iného už potom berú svoju rétoriku? Od ultrapravice, ktorá je vo všetkom negatívna? Predsa aj v krajinách, kde táto krajná pravica boduje vo voľbách ako v Rakúsku, sa oficiálne miesta správajú k muslimom s väčšou úctou ako tu. Myslím si, že problémom je niekoľko pseudointelektuálov, ktorí majú veľký priestor v masmédiách. Vzhľadom na to, že slovenskí arabisti jednotne presadzujú zmenu transkripcie označenia islam na islám, rovnako ako označenia moslim na muslim, redakcia sa rozhodla rešpektovať ich názor, napriek tomu, že ich návrh ešte nebol oficiálne kodifikovaný. Moslimovia na Slovensku Anketa Mária, chyžná Pracujem ako hotelová chyžná v Piešťanoch, kde je Arabov počas kúpeľnej sezóny neúrekom, a tak s nimi neustále prichádzam do kontaktu. Neznamená to pre mňa nič zvláštne – sú to predsa ľudia ako všetci ostatní. Nerobím rozdiely medzi nimi a Slovákmi. Na môj názor nemá vplyv ani televízia, a dokonca ani keby mi moja dcéra jedného dňa priviedla moslima domov, nebudem reptať proti jej rozhodnutiu. Daniel, študent Islam je druhé najväčšie svetové náboženstvo a mám o ňom len základné informácie, nie som žiaden odborník. Som katolík a islam jednoducho tolerujem. Svetový trend islamofóbie vnímam len z médií, no predsa na mňa akosi okrajovo pôsobí – keď som toto leto letel lietadlom do USA, nevdojak som si musel spomenúť na všade omieľanú „teroristickú hrozbu“. S ľuďmi tohto vierovyznania však bežne nie som v kontakte, jedinú osobnú skúsenosť mám len zo Spojených štátov amerických – pracoval a kamarátil som so štyrmi bratmi z Kirgizska a až po dvoch mesiacoch som sa náhodou dozvedel, že sú moslimovia. Alexandra, študentka Neviem o islame mnoho. Nemám s moslimami skúsenosti, osobne žiadnych nepoznám, jedine ak z novín a z televízie. Práve preto, aby nepodliehali iba skresľujúcim mediálnym vplyvom, by možno Slovákom neuškodilo viac spoznávať ich kultúru. Keby sa nejakí moslimovia ocitli v mojom okolí, napríklad ako noví susedia, asi by som sa o nich živo zaujímala. Tomáš, dôchodca Myslím si, že organizované náboženstvá sú tu len preto, aby z ľudí ťahali peniažky. Preto ma islam nezaujíma rovnako ako kresťanstvo. O medializovanej islamofóbii si myslím svoje – je to len masáž mozgov „občanov – baranov“. Čo sa týka moslimov na Slovensku – nech si tu žijú. No do rodiny by som žiadneho nechcel. Nie pre náboženstvo, ale preto, že by to bol cudzinec – rovnakú výhradu by som mal aj proti Poliakovi alebo Rumunovi. Vychádzajú totiž z inej kultúry a majú inú mentalitu ako my. Napokon, zažil som tri republiky a aj v spoločnom štáte s Čechmi, ktorých nazývame bratmi, bolo badať rozdiely a nebol by som si zobral Češku za manželku.
