Nový ruský prezident Dmitrij Medvedev je najmladší ruský prezident a jeden z posledných ročníkov formovaných sovietskym systémom. Čelí tým istým polarizujúcim silám ako všetci jeho predchodcovia od Stalinovej smrti pred 55 rokmi. Prieskumy verejnej mienky v rokoch 2007 a 2008 , teda pri 70. výročí diktátorovho veľkého teroru ukazujú, že občania sa delia na dve približne rovnaké skupiny: jedni veria, že Stalin bol „múdry a úspešný vodca“, druhí zas, že to bol „neľudský tyran“. Vzhľadom na západné predpoklady prekvapuje, že prostalinské názory sú medzi mladými ľuďmi rovnako časté ako medzi ľuďmi dospelými a v dôchodkovom veku.
Minulosť nie je mŕtva. V skutočnosti to ešte ani nie je minulosť.
William Faulkner
Jadrom sporu, ktorý sa asi bude vetviť do ruskej budúcnosti, je 12 až 14 miliónov obetí, ktoré zabili alebo mučili v Stalinovom gulagu (súostroví) väzníc, pracovných táborov a trpkých vyhnanstiev počas 20-ich rokov jeho absolútnej vlády. O ich osudoch sa úporne diskutuje. Napríklad v júni roku 2008 komunisti a ultranacionalisti odmietli návrh Michaila Gorbačova a iných prominentných demokratov postaviť na pamäť obetí gulagov národné múzeum. Spor sa začal ihneď po Stalinovej smrti, keď jeho nástupca Nikita Chruščov začal prepúšťať 4 až 5 miliónov väzňov, bežne označovaných pojmom „zek“, ktorí žili v gulagu. Medzi nimi bol napríklad aj Alexander Solženicyn, ktorý stal azda najslávnejším spomedzi nich a ktorý zomrel v auguste roku 2008 v Moskve vo veku 89 rokov.
Minulosť nepominula
Keď sa tí, ktorí gulag prežili, vracali do sovietskej spoločnosti, najprv len „po kvapkách“ a neskôr v rokoch 1956 – 57 ako hromadný exodus, poznamenala slávna poetka Anna Achmatovová, ktorej syn bol tiež prepustený, že „odteraz budú jestvovať dve Ruská postavené zoči – voči: to, ktoré uvrhlo ľudí do táborov, a to, ktoré tam bolo vrhnuté.“ Väčšina obetí a páchateľov sú už dnes mŕtvi, ale trauma stále žije. Osobné osudy navrátilcov a miliónov kruto poznačených príbuzných sa veľmi rôznili: niekoľkých som poznal, keď som koncom 70-tych rokov začal zbierať ich príbehy. Niektorí zomreli bezprostredne po prepustení, zostarnutí a zlomení; iní sa dožili aj deväťdesiatky. Podaktorí ostali navždy bojazliví, utiahnutí, skrývajúci väzenskú minulosť zeka; iní považovali svoju skúsenosť gulagu za čestnú medailu. Mnohých rodiny dávno zavrhli. Veľká väčšina zapadla do anonymity spoločnosti, ale výrazný počet sa stal prominentmi sovietskej kultúry, vedy, športu, a dokonca aj vojenstva. Za Chruščova hrali niektorí z nich dôležitú, ale verejnosti málo známu rolu aj v politike. Na rozdiel od východoeurópskych komunistických štátov a Číny ani jeden z ľudí, čo prežili sovietske politické čistky, sa nevrátil medzi vládnucich. Určitý počet navrátilcov dosiahol nízke postavenia v aparáte vládnucej strany a našiel si cestu do strednej nomenklatúry; niektorí sa stali veľkými finančnými pohlavármi.
Chruščovovi zekovia
Najdôležitejšia politická úloha však pripadla malej skupine navrátilcov, ktorí sa nečakane objavili celkom blízko centra moci. Všetci – napríklad Oľga Šatunovskaja, Alexej Snegov a Valentina Pikina – boli starí komunistickí úradníci už predtým, než strávili roky v Stalinových táboroch a vo vyhnanstve. Prepustení boli už v rokoch 1953 až 1954 a v dôsledku osobných vzťahov sa rýchlo stali členmi Chruščovovho širšieho krúžku, resp. spolupracovníkmi Anastasija Mikojana, jeho najbližšieho spojenca vo vedení strany. (Ich blízkosť k menovaným lídrom do určitej miery oslabila oficiálne nepriateľstvo voči navrátilcom.) Hovorilo sa o nich ako o „Chruščovových zekoch“, niekedy s obdivom, častejšie však s posmechom. Chruščov a Mikojan zrejme väčšmi dôverovali nedávno prepusteným obetiam ako stalinovým byrokratom, ktorí ešte stále ovládali stranu a štátny aparát. Šatunovskaja a Pikina zasadli veľmi skoro v najvyššom straníckom súdnom aparáte, ktorý dozeral na procesy exonerácie (zbavenia viny), resp. „rehabilitácie“. Snegov a Jevsej Širvindt, ďalší navrátilec, obsadili vysoké posty na ministerstve vnútra, ktoré spravovalo gulagy; Aleksander Todorskij, bývalý armádny dôstojník a zek, sa stal generálom – poručíkom a dozeral na rehabilitáciu Stalinových vojenských obetí.
Alexej Snegov a Oľga Šatunovskaja, ktorú istý prominentný intelektuál nazval jednou z najpozoruhodnejších žien v dejinách Ruska, boli osobitne vplyvní a aktívni. Podľa synov Chruščova a Mikojana otvorili oči lídrom a nechali im vidieť hrôzy Stalinovho teroru. Pomohli presvedčiť Chruščova, aby predniesol svoju historickú reč na 20. zjazde strany. Osobne sa zasadili pri prepustení miliónov obetí; presvedčili, aby boli okamžite prepustení odsúdenci na „večné vyhnanstvo“ a aby boli do táborov vyslané tzv. vykladacie komisie, ako ich nazval Alexander Solženicyn. A keď v najvyšších vládnucich kruhoch vypukol boj o destalinizáciu – ako povedal Mikojanov syn – používali ich Chruščov a Mikojan ako svoje oči a uši, možno aj na vlastné ospravedlnenie.
Pohnutie srdca?
Všetci dedičia Stalinovej moci boli zodpovední za státisíce mŕtvych, ale len Chruščov a Mikojan boli ľutujúci stalinisti. Chruščov manipuloval destalinizáciu na svojej ceste za najvyššou mocou. To však nevysvetľuje, prečo urobil antistalinizmus integrálnou časťou svojich reforiem, postihujúcich takmer každú oblasť sovietskej politiky za desať rokov vodcovstva; nevysvetľuje to ani obrovské osobné riziká, ktorým sa opakovane vystavoval, keď odkrýval zločiny a dával slobodu preživším. Bolo v tom iste aj „pohnutie srdca“, ako uzavrel Solženicyn a iné obete, ku ktorému istotne prispeli „Chruščovovi zekovia“. Ako ináč vysvetliť jeho prekvapujúci návrh na 21. zjazde strany v roku 1961, aby sa Stalinovým obetiam postavil národný pamätník?
Takzvané zločiny zekov privádzali Chruščova do trvalého konfliktu s mocnými protivníkmi, v ktorom hrali jeho zekovia dôležitú rolu. Keď inicioval procesy proti Lavrentijovi Berijovi a iným osobám Stalinovej polície, väčšinou v rokoch 1953 – 1955, vystupovali ako svedkovia väzni, ktorí prežili. Keď pripravoval útok na stalinský kult osobnosti na zjazde strany v roku 1956, zabezpečili, aby tých okolo 1500 delegátov na vlastné oči videlo aspoň sto oslobodených zekov. Keď v roku 1957 chystal rozhodné stretnutie s vedúcimi tvrdými stalinistami – Vjačeslavom Molotovom, Lazarom Kaganovičom, Jurijom Malenkovom a Klementom Vorošilovom – tak mu Šatunovskaja a Snegov pripravili materiál dosvedčujúci ich spoluúčasť na terore. Keď sa zháčil pri pláne vyniesť v roku 1961 tyranovu mŕtvolu z Leninovho mauzólea, podala tento návrh Dora Lazurkina, ďalšia navrátilkyňa. A aby vyvrátil mýtus o Stalinových gulagoch ako o nápravných pracovných táboroch, povolil v novembri 1962 uverejnenie neskresleného obrazu života v tábore bývalým zekom, Solženicynovho nevídaného Jedného dňa (v živote) Ivana Denisoviča.
Jar šesťdesiatych rokov
Navrátilci v roku 1960 destalinizácii prispeli k iným významným spôsobom. Spory o minulosti často zachvátia politikov, ale zriedkakedy tak intenzívne, ako sa stalo v Sovietskom zväze v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia (a potom za Gorbačova v 80-tych rokoch). Pre väčšinu dospelých sovietskych občanov to bola stále ešte živá história; ich chápanie udalostí sa tvárnilo desaťročiami osobného odriekania a sfalšovanej oficiálnej histórie, udržovanej cenzúrou a pretrvávajúcim útlakom. Podľa tejto posvätnej verzie bola Stalinova vláda obdobím veľkých národných úspechov, od kolektivizácie poľnohospodárstva a industrializácie v 30-tych rokoch cez víťazstvo nad nacistickým Nemeckom v roku 1945 až po dosiahnutie postavenia veľmoci. Poststalinské elity boli produktmi tejto éry a jej hlásané úspechy legitimizovali ich moc a privilégiá. Viditeľný návrat toľkých obetí, hoci mlčali, bol nepopierateľným svedectvom súbežnej histórie rovnako veľkých zločinov. A nie všetci mlčali. Ako Chruščov predpokladal, rozprávali, čo sa udialo. Osobitne mladým ľuďom vrhalo ich svedectvo nové svetlo na udalosti. Navrátilci boli väčšinou naďalej lojálni, no ich prítomnosť prispela k vzniku revizionistickej histórie, potrebnej pre politiku reforiem. Ožívali však aj iné potlačované tradície. Starý menševik Michail Jakubovič a socialistická revolucionárka Irina Kakovskaja napríklad volali po spravodlivosti pre svojich povraždených súdruhov. Solženicyn a nekonvenčný kňaz Dimitrij Dudko sa prihovárali za starodávne náboženské a slavianofilské hodnoty. Pozoruhodný vydavateľ samizdatu Michail Bajtalskij, niekdajší trockista, sa vrátil k svojim židovským koreňom.
Súostrovie Gulag
Podobne ako tí, čo prežili holokaust, mnohé obete gulagu písali svoje pamäti, aby „sa toto už nikdy neopakovalo“. Tak nazval svoje osobné spomienky Suren Gazarijan a podobne písali Eugenia Ginzburgová, Lev Kopelev, Lev Razgon a Michail Bajtalskij. Aj iní sa stali samozvanými historikmi. Šatunovskaja zbierala dokumenty a rozhovory ako oficiálna vyšetrovateľka a bádatelia z nich čerpajú dodnes. Deti obetí sledovali ich stopu. Roj Medvedev a Anton Antonov-Ovsejenko písali dejiny Stalinovej vlády. Spisovatelia Jurij Trifonov a Kamil Ikramov pripravili životopisy svojich mučených otcov. A samozrejme, na všeobecnú žiadosť napísal Alexander Solženicyn svoje monumentálne Súostrovie Gulag. Krátko po Chruščovovi mohla byť v Sovietskom zväze uverejnená len malá časť tohto pravdivého rozprávania histórie. Dosť však vyšlo najavo a spolu s rastúcim počtom skutočných literárnych diel to vyvolalo triašku byrokratov systému. Vyšlo najavo, že ich moc a privilégiá boli produktom aj obvinenia a odsúdenia miliónov spoluobčanov. Nebolo sa čo čudovať ich zhrozenia histórie. Najviac mohli stratiť páchatelia na vysokých postoch. Zverejnenie zločinov vlády dalo morálny rozmer aj iným Chruščovovým politikám, získalo mu podporu inteligencie a urýchlilo pokrokové zmeny, vrátane sociálnych a legislatívnych reforiem toho obdobia. Ale tieto odhalenia, ktoré znamenali, že obete režimu „boli v móde“, vyvolali aj mocnú opozíciu.
Text bol uverejnený na internetovej stránke časopisu The Nation 15. septembra 2008 http://www.thenation.com/doc/20080915/cohen
Preložil Rastislav Škoda
Medzititulky Slovo
Stephen F. Cohen
je profesor ruských štúdií na New York University a spolu s Katarinou van den Houvel autor knihy Voices of Glasnost: Conversations with Gorbachev’s Reformers (Hlasy glasnosti: Rozhovory s Gorbačovovými reformátormi). Zároveň je autorom knihy Failed Crusade: America and the Tragedy of Post-Communist Russia (Zlyhané križiacke ťaženie: Amerika a tragédia postkomunistického Ruska).
Zek
je výraz, ktorý sa v ruskej hovorovej reči zachoval ako označenie pre väzňa z čias výstavby Bielomorsko – baltického kanálu. Pôvodne to bola skratka výrazu „zaključonnyj kanaloarmejec“ – uväznený vojak kanála. Výraz bol vytvorený ako analógia k už existujúcim výrazom „krasnoarmejec“ – vojak Červenej armády, či „trudoarmejec“ – vojak pracovnej armády. Termín zak sa pripisuje Lazarovi Koganovi v nasledujúcom príbehu: Keď v roku 1932 navštívil Anastasij Mikojan tzv. Belomorstroj, výstavbu Bielomorsko-baltického kanálu, pýtal sa ho dozorca Kogan, ako by mali byť nazývaní tamojší robotníci – trestanci a navrhol výraz „kanaloarmejec“. Mikojan súhlasil. V dokumentoch sa používala skratka ç/ę, ktorá sa vyslovovala ako „çýęŕ”, „ze-ka” a postupne sa transformovala na çĺę (zek).
