Lyžovanie je rozporuplná vec, človek sa pri ňom cíti ako kentaur. V hlave túžba po slobode, zosobnená rýchlym pohybom po prírodnej krajine a na nohách lyžiarky tvrdé ako konské kopytá a samozrejme lyže, sériový výrobok pomerne markantnej veľkosti, bez ktorých by to vôbec nešlo.
Keď som pred časom znovu zatúžila po lyžovaní, ktorému som sa nevenovala desať rokov, určite som si nepredstavovala nakupovanie: základnej výstroje (lyže, lyžiarky, palice), oblečenia: nohavice, vrchná bunda, flisová bunda a radu ďalších vecí, o ktorých nevyhnutnosti som sa dozvedela v športovom obchode: prilba, termobielizeň, špeciálne rukavice, vosk na lyže, vak na lyžiarky a lyže a iné doplnky, ktorých význam som radšej zrelativizovala skôr, ako sa mi zahniezdili v naivnom mozgu zákazníka. Ďalším krokom by potenciálne malo byť hľadanie vhodného pobytu a lyžiarskeho strediska na internete, porovnávanie kvality služieb, dĺžky svahov, veľkosti izieb, výšky cien, a krásy prostredia, zredukovaného na areál zimnej zábavy. Bolo vskutku príjemné prechádzať regiónmi Slovenska zredukovanými na svah, vlek a hotel. Na chvíľu som pri tom pocítila nežnú lásku k svojej vlasti abstrahovanej od problémov a konfliktov, akoby to bola malá biela mačička schúlená v mojom náručí.
Televízne pásmo o podmienkach lyžovania, sprevádzané clivými melódiami, bolo oproti bežnému spravodajstvu balzamom na dušu, pôsobilo ako sofistikovaná reportáž budhistického reportéra, ktorý nahliadol do podstaty a vydestiloval ju na tú najpodstatnejšiu informáciu – nič sa nemení, v bielej je všetko. Vyžívať v tom však bolo načisto samoúčelné a formálne, pretože už dopredu bolo rozhodnuté, kam pôjdem. Rodina v Poprade – teda ubytovanie zadarmo a k tomu lyžiarsky inštruktor s menom sesternica Adriana. O svahu sa rýchlo rozhodlo tiež, vybrali sme sa na Čučoriedky.
Doviezli sme sa do Tatranskej Lomnice a vozidlo zaparkovali na koniec dlhého radu áut, ktoré vyzerali ako veľké prehistorické chrobáky chystajúce sa zožrať celý les. Lyžiarky sme si obuli v aute a s lyžami na pleciach sa približovali k svojmu cieľu trhane, pripomínajúc smiešnych terminátorov z detskej izby.
Na začiatku svahu stáli drevené bufety, z ktorých sa nad lúkou vznášali prekrikujúce sa hlasy diev – Rihanny a Amy Winehouse. Na tom, že človek sa mohol všade cítiť ako vo svojej kuchyni, bolo určite niečo príjemné. Pred bufetmi postával rad ľudí, popíjajúcich čaj, varené víno, alebo sa zahrýzajúcich do červenej klobásy so žltou horčicou na bielej tácke – nenápadnej trikolóry, ktorá robí všetky kúpaliská a lyžiarske strediská navzájom podobnými. Z kopca stále schádzali a v efektných oblúčikoch pri nás brzdili snowboardisti a lyžiari, ktorým od bočníc spolu s rozvíreným snehom odstreľovali aj kvapky bezstarostnej radosti.
Lanovka čnela nad strediskom ako memento mori.
Napriek tomu na ňu čakal dlhý rad ľudí. Turniket nás pustil do tmavej miestnosti, kam prichádzali rozhegané kabínky čudného vzhľadu, z ktorých nemotornými krokmi vystupovali terminátori a ďalší mali nastúpiť. Podarilo sa nám zaujať miesta a kabínka sa rýchlo vyhupla to výšky.
Ocitli sme sa nad vrcholkami stromov s výhľadom na rozsiahle lúky a čierne skaly, trčiace zo závejov snehu ako tvrdé nohy mŕtvoly spod mäkkej periny. Nikdy by som nepovedala, aký skvelý transcendentný zážitok sprostredkúvajú Tatranské lanové dráhy. Rad kabínok navešaných na lane mi pripadal ako nepatrný náhrdelník na krku Veľkej Bohyne a ticho som sa modlila, aby sa práve v tej chvíli nezačala vyzliekať pred spaním, alebo aby sa jej ozdoba neznepáčila a nevymenila ju za inú. Adriana empaticky podotkla, že lanovku vyrobili za socializmu a určite si z nej nejaký robotník odnášal materiál na stavbu svojej chatky. Jasne som videla toho muža, ako sa v modrých montérkach a s pivom v ruke teší zo svojho malomestského šťastia a je mu celkom ľahostajný môj budúci zánik spôsobený jeho bezohľadnosťou. A hnevala som sa na celý socializmus a iné chyby tohto sveta a ľudskej povahy, pre ktoré trpia mnohí, a napokon na samotnú Veľkú Bohyňu, že takéto nepodarky už dávno nevypustila zo svojho náhrdelníka. Ale Bohyňa je nevyspytateľná, osobné doplnky a krásu si predstavuje po svojom.
Všetky moje ambície sa scvrkli na obyčajnú túžbu prežiť a obdivovala som tatranské medvede, ktoré sa nesnažia o nič viac, v lete jedia čučoriedky a teraz určite spia zimným spánkom; aspoň si to o nich myslíme. A tiež si myslíme, že sú hlúpejšie ako my, aj keď určite nie také hlúpe, aby si kúpili lístok na kabínkovú lanovku. Prišli sme do cieľa. Žiaľ, bol to iba Štart a na samotné Čučoriedky sa bolo treba ešte vyviesť.
Druhá lanovka nebola socialistická, ale kapitalistická, skvela sa novotou, moderným dizajnom a hlavne bola otvorená. Pripomínala kožený gauč v obývačke, ktorý nám sám prišiel pod zadok. Bolo to príjemné posedenie, no zrazu sme celé ľudské obydlie nechali za sebou a odleteli z pozemskej návštevy ako znudení hostia na lietajúcom koberci. Vzápätí sme to oľutovali. Viseli sme bezbranne vo vzduchu a blížili sa k prvému podpernému stĺpu – vysokému, robustnému a chladne sivému, patriacemu do rodu priemyselných objektov, ktoré neznášam. Mala som pri ňom ten nepríjemný pocit, ako keď plávam po jazere, na mieste, kde sa na hladine odráža stĺp elektrického vedenia.
Bolo to zároveň presne to miesto, z ktorého pred mesiacom vypadlo jedno dievčatko a dolámalo si chrbticu. Sesternica povedala, že to bola výlučne chyba dievčatka, pretože sa nerozumne načahovalo za palicami, ktoré jej padali. Vyvodila som si z toho prvý zákon vozenia na otvorenej lanovke – ak by mi padalo čokoľvek okrem základných životných orgánov, nebudem sa za tým načahovať. Budem mať stále na pamäti dvojicu podstatné a nepodstatné a v prípade kolízie takmer všetko zaradím do nepodstatné. Keby mi padali palice, lyže, noha, ruka alebo nejaká iná nedôležitá periféria, nebudem sa za ňou načahovať, kým moje srdce a mozog zostanú pekne potichučky čupieť na sedačke, život sa zachová.
To bolo v mojich silách, ale nemohla zabrániť tomu, že by padla celá sedačka. Pri pohľade na jej mechanizmus sa to zdalo veľmi pravdepodobné. Postriebrená konštrukcia bola spojená s lanom iba na jednom mieste, jediným zaobleným tykadlom. Pôsobilo to ako letmý dotyk zubárskej vŕtačky a zuba, skrátka celkom nepochopiteľne, a tak som musela, ako toľkokrát v dnešnom svete, veriť v zázraky.
V tom momente lanovka zastala. Viseli sme na mieste, maličkí ľudia a ich ešte menší potomkovia – deti na sedačke pred nami boli už celkom zunované, unavené nohy s lyžami im viseli ako obesenci.
Samozrejme, že sme sa pohli. Karavan sivých sedačiek a malých ľudí sa pomaly posúval dopredu. Po chvíli som nás vnímala ako malé atómy, vezúce sa do jadrovej elektrárne na spracovanie. Keby sme boli nejako zvlášť dôležití, v takejto smiešnej situácii by sme sa nemohli vyskytnúť. Adriana bohužiaľ súhlasila. Tá situácia sa nám vysmievala, ale zároveň nás nútila prijať ľudský údel. Nechať všetko dôležité na Bohyňu a púšťať sa dole kopčekom. Bol to riadny kopec. Široký biely pás sa ťahal uprostred dvoch radov stromov, ktoré mali šťastie, že ich nevytrhli zo zeme ako ich menej šťastných príbuzných. Adriana mi rozprávala, ako sem v lete prišli neuveriteľne čudné stroje a vyberali stromy aj s ich veľkými koreňmi, obmotanými zelenými burinami, zo zeme ľahučko, asi ako keď si doma naberáte žufankou polievku s koreňovou zeleninou. Medzi väčšinou a investormi nie je veľký rozdiel. Robia podobné veci, len v iných rozmeroch.
Pustili sme sa dolu svahom. Rýchlo som prekonala strach a zaplavil ma príjemný pocit, neurčitý ako roztopená čokoláda, o nijaké sformulovanie nestál.
V polovici kopca sme zastali na imaginárnu cigaretu. Bolo to pri drevenej chatke, obydlí lesného škriatka, alebo skôr nikoho. Adriana podotkla, že ešte v lete stála na opačnej strane svahu, ale veľké stroje preniesli aj ju. Tiež by som chcela mať moc premiestňovať chalúpky a iné budovy, ktoré mi stáli v ceste. Ale nie som vlastník, a tak musím budovy obchádzať a nemôžem ovplyvniť ani to, kde budú stáť tie, ktoré ešte neexistujú.
Namiesto závratu z vlastnej moci ma napĺňali skôr iné pocity. Ako sa napríklad cítili stromy, keď ich trhali zo zeme? Alebo ako vôbec Tatry prežívali také brutálne vytrhnutie časti svojho tela? Je to zvláštny druh masochistickej personifikácie – prisudzovať neživým veciam ľudské pocity – a najviac tým trpieť sám. Stop, povedala som im a radšej pohla svojím telom.
Kým sme zišli dolu, všetka hrôza, ktorú som zažívala na lanovke, sa kamsi vyparila a bola som ochotná nastúpiť znova. Vzápätí som to oľutovala, opäť sme boli len malé atómy, vezúce sa do jadrovej elektrárne. Tam nás rozštiepia a zažiarime nad svahom ako veľké umelé slnko.
Zišlo by sa – celý čas bolo pod mrakom.
