Už nielen počas vojen, na uliciach veľkomiest alebo vo filmoch. Tenká pavučina násilia opriadla aj každodennú sféru života ľudí a prenikla za múry domácností. Rodina tak prestáva byť útočiskom a baštou istoty, vzťah dvoch ľudí sa mení na peklo.
Agresívne formy správania sa jedného jedinca voči druhému sa tiahnu celou našou históriou. Násilie sa všeobecne stotožňuje najmä s fyzickým ubližovaním, ale patrí sem aj každý prejav nadvlády, zneužívania moci, vyhrážania, fyzického, sexuálneho či psychického nátlaku. V domácnostiach sa najčastejšou obeťou stáva práve žena, útočníkom je jej manžel, prípadne bývalý partner. Podľa deklarácie OSN o odstránení násilia voči ženám z roku 1993 a o dva roky staršej Pekingskej deklarácie sa za rodovo podmienené násilie považuje akýkoľvek rodovo podmienený násilný čin, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej či psychickej ujme alebo zraneniu. Patrí sem tiež vyhrážanie sa takýmito činmi, zastrašovanie alebo svojvoľné obmedzovanie slobody, a to vo verejnom či súkromnom živote.
Muž proti žene Výskum násilia medzi členmi rodiny nemá dlhú históriu, táto oblasť dlho trpela vedomým nezáujmom laikov i odborníkov. Otázka ubližovania v najbližšom rodinnom kruhu sa začala oveľa širšie monitorovať len pred tridsiatimi rokmi, no zahraničné výskumy sa spočiatku orientovali na extrém – vraždy manželiek a detí. Až neskôr sa ukázalo, že tento problém zasahuje prakticky celú spoločnosť, veď podľa štatistík sa obeťou násilia zo strany manžela, partnera či iného člena rodiny stáva každá piata až desiata žena.
Násilie môže smerovať voči ktorémukoľvek členovi rodiny, no najčastejšie ho páchajú muži na ženách a rodičia na deťoch, teda ženy a deti sa stávajú obeťami v 90 až 95 percentách prípadov. Vplyv alkoholu, stres a nervozita, prepracovanosť či údajná provokácia ženy – takýmito spôsobmi násilníci ospravedlňujú, alebo skôr vysvetľujú svoje konanie. Násilie sa tiež dáva do súvislosti s agresivitou, hnevom, temperamentom, dokonca aj s drogami. Uvedené faktory však nepredstavujú jeho skutočnú príčinu, sú len spúšťačom v konkrétnej situácii. Pravým dôvodom násilia býva nerovnováha fyzickej, psychickej, sociálnej alebo ekonomickej moci medzi partnermi a jej zneužitie mužom. V pozadí tohto správania stoja rodové stereotypy, spôsob výchovy chlapcov a dievčat a tiež obrazy, vzory mužského i ženského správania sa, ako bývajú prezentované v rozprávkach, prísloviach, v školských učebniciach, médiách i v každodennom živote. Muži využívajú násilie na demonštráciu alebo znovuzískanie kontroly nad ženami a deťmi, usilujú sa potvrdiť svoju nadradenosť a moc.
Projekt Daphne Už tretí rok funguje v rámci krajín Európskej únie iniciatíva pod názvom Daphne. Tento špeciálny program na riešenie problémov násilia voči ženám a deťom pracuje prostredníctvom mimovládnych organizácií, ktoré pomáhajú chrániť proti násiliu. Daphne uskutočnila prieskumy verejnej mienky, ktoré potvrdili, že väčšina Európanov násilnícke postoje voči ženám a deťom rozhodne odsudzuje. V rozpore so skutočným stavom vecí sa však mnohí domnievajú, že najväčšie nebezpečenstvo hrozí zo strany neznámych ľudí. Tento problém si väčšina uvedomuje prostredníctvom informácií v médiách, no súkromne sa o tom príliš nehovorí. Len málokto v prieskume uviedol, že osobne pozná nejakú obeť takéhoto druhu násilia. Od svojho vzniku v roku 1997 prispel program Daphne na 95 projektov, z ktorých každý mal za cieľ posilniť cezhraničnú spoluprácu medzi občianskymi organizáciami zaoberajúcimi sa postavením zneužívaných žien a detí v EÚ, aj v uchádzačských štátoch.
Dlhoročné tabu Oficiálne sa násilie páchané v rodinách odsudzuje už dlho, napriek tomu sa pred súd dostalo len málo prípadov. Spoločnosť tento druh násilia vnímala skôr ako súkromnú záležitosť, oficiálne sa o tomto probléme nevedelo. Tabu sa v tejto oblasti prelomilo až s príchodom 70. rokov, keď sa na verejnosť dostali tie najzávažnejšie prípady, končiace ťažkým ublížením na zdraví alebo aj smrťou. Napriek tomu sa verilo, že ide skôr o ojedinelé prípady a nikto nahlas nevyslovil domnienku, že takémuto ublíženiu predchádza dlhodobé ponižovanie, zastrašovanie a týranie obete. S podporou feministických hnutí sa v USA ženy osmelili a otvorene pomenovali násilie vo vnútri partnerských zväzkov ako aktuálny spoločenský problém. S heslom, že domáce násilie je kriminálnou, nie privátnou záležitosťou sa snažili presadiť, aby bolo stíhané rovnakým spôsobom, ako násilie zo strany cudzích osôb. Zároveň apelovali na to, aby sa postihovali všetky jeho formy, teda nie len tie, ktoré vedú k ťažkej ujme na zdraví.
Prvé legislatívne opatrenia v USA prebiehali začiatkom 80. rokov a sprevádzali ich dramatické diskusie. Ani konštatovanie odbornej komisie ustanovenej prezidentom USA však nevyvolalo zásadné zmeny v postojoch verejnosti. Riešenie policajnou a súdnou cestou sa ukázalo ako slabé, pretože represívne opatrenia sami o sebe účinne neochránia násilím ohrozené ženy a deti, lebo sa uplatňujú až v konečných fázach domáceho násilia. Výrazný krok v boji proti bagatelizovaniu a ironizovaniu závažnosti ubližovania v rodine dosiahli až hnutia týraných žien. Podarilo sa im presadiť názor, že domáce násilie aj v „mäkších“ formách predstavuje netolerovateľné kriminálne správanie, a preto by malo byť bez milosti postihované podľa trestného práva.
Strach obetí Špecifickosť problému násilia v kruhu najbližších spočíva najmä v tom, že sa tu naráža na určité tradičné princípy a predstavy o posvätnosti domova a rodiny. Z tohto dôvodu obete často odmietajú spolupracovať s políciou a k páchateľovi sa vracajú. Opakuje sa aj viera, že utíšenie konfliktu medzi partnermi je vhodnejší spôsob riešenia, než stíhanie a trestanie násilníka. Dostavuje sa obava, že represia môže vyvolať len ďalšie vlny násilia nielen voči obeti, ale aj polícii. Týrané osoby si nezriedka myslia, že ide len o ojedinelé incidenty, nie o nič vážne a vôbec si nedokážu uvedomiť napĺňanie podstaty trestného činu. Jedným z typických sprievodných znakov domáceho násilia je okolnosť, že pochopenie skutočného nebezpečenstva sa dostavuje až po chronicky sa opakujúcich skratových situáciách. Násilie za dverami rodinného kruhu má stupňujúci sa charakter, opakuje sa, silnie a neprestane bez vonkajšej pomoci.
Pri prvých pokusoch o riešenie tohto problému sa v USA snažili zapojiť do konfliktu psychologicky vyškoleného pracovníka polície. Jeho úlohou bolo, aby sa pokúsil vyjednávať medzi oboma stranami, zmiernil agresivitu a týmto spôsobom znížil pravdepodobnosť opakovaného útoku voči obeti. Napriek snahám polície komunikovať s partnermi a tým upokojiť domáce napätie sa však táto prax neosvedčila.
Prečo neodídu? Výskumy potvrdili, že fenomén domáceho násilia prechádza naprieč demografickým spektrom. Neovplyvňuje ho materiálne zázemie rodiny, vzdelanie partnerov a nezávisí ani od ich profesií či vierovyznania. Domáce násilie nepozná vrstvy a hranice, vyskytuje sa vo všetkých sociokultúrnych úrovniach, vo všetkých etnikách spoločnosti.
Na druhej strane tu dochádza k významnej dezinterpretácii, lebo väčšina ľudí si myslí, že týrané ženy sú masochistické, duševne choré, či „zvláštne“. Usudzujú, že tieto ženy násilie v skutočnosti potrebujú a chcú, prípadne že si ho zaslúžia svojím správaním sa voči mužovi. Všeobecne je tiež rozšírený názor, že keby týrané ženy skutočne chceli odísť, urobili by to. Ženy však nikdy nevstupujú do manželstva preto, aby ich partner bil. Skôr naopak, jeho prípadné „pošmyknutie“ ešte ospravedlňujú a vždy znovu uveria jeho sľubom. Postupne dokonca začnú z príčin páchania násilia obviňovať seba a preberajú zaň zodpovednosť. V takomto zneužívanom vzťahu muž ženu stále viac izoluje od iných ľudí, priateľov a príbuzných, niekedy aj od detí, hlavne v prípade synov. Týrané ženy dlho váhajú, kým skutočnosť, že im manžel ubližuje, zverejnia a vyhľadajú pomoc. Je skôr pravidlom, že miesto pochopenia a ochrany musia čeliť obvineniam, pochybnostiam a nedôvere.
Dlhodobé účinky Násilie znamená silný stresový zážitok a obeť takéhoto útoku musí bojovať s extrémne traumatickou situáciou. Dlhodobé účinky sprevádzajú bolesti hlavy, depresie, urologické a gynekologické ťažkosti, poruchy príjmu potravy, nespavosť atď. Tieto problémy môžu prerásť až do závislosti na alkohole a iných drogách, do sebapoškodzujúceho správania, vážnych psychických ochorení s takými následkami, ako je samovražda alebo vražda násilníckeho muža.
U týraných žien sa zistili rovnaké symptómy, ako u ľudí, ktorí prežili koncentračné a zajatecké tábory, či sa stali obeťami únosov a prírodných katastrôf. Spoločné znaky predstavujú najmä situácie „zajatia“ a „väznenia“, neschopnosť samé uniknúť.
Medzi obeťou a násilníkom sa vytvára zvláštny vzťah – pripútanie, ktorý sa vyznačuje napríklad lojalitou k násilníkovi, snahou chrániť ho, ba dokonca súcitiť a „spolupracovať“ s ním. Tento špecifický emocionálny vzťah, nazývaný tiež „štokholmský syndróm“, presne vyjadruje reakciu normálnej ženy a nenormálnu situáciu. Týrané osoby si mnohokrát vytvárajú bizarné stratégie, ako sa vyhnúť mužovmu násiliu, ako ho zmierniť, či zastaviť. Toto konanie umožňuje žene prežiť, lebo nedokáže zo vzťahu, ktorý ju poškodzuje, ani odísť, ani chrániť sama seba a svoje deti.
Univerzálny jav Násilie voči ženám a deťom predstavuje univerzálny jav, ktorý sa vyskytuje vo všetkých oblastiach sveta a vo všetkých typoch rodín. O mimoriadnej závažnosti násilia voči ženám svedčí fakt, že bolo všeobecne uznané za odsúdeniahodný fenomén svetovej úrovne. Už od roku 1979 sú uverejňované medzinárodné dokumenty, ktoré sa zaoberajú týmito otázkami. Jasne určujú, že za odstraňovanie násilia sú okrem medzinárodných organizácií zodpovedné aj vlády jednotlivých krajín. Práve ony by mali poskytovať obetiam domáceho násilia účinnú pomoc a zároveň zabezpečiť prevenciu proti nemu. Ide predovšetkým o aplikáciu zákonov, ktoré definujú a trestajú toto násilie, ďalej je potrebné zriadiť pomocné zariadenia a podporné programy pre týrané ženy a ich deti. Tomu zodpovedajú siete domovov, SOS linky, krízové a poradenské centrá, bezplatné právne poradenstvo atď.
Tieto opatrenia však predstavujú zásahy proti už spáchanému násiliu, no vinníka z bytov a domov neodstraňujú. Vzdelanie celej verejnosti a zvyšovanie citlivosti nás všetkých voči ubližovaniu ženám by malo byť jedným z prvých krokov na ceste k predchádzaniu násilia. Týmto spôsobom by zároveň došlo k zníženiu našej tolerancie voči tomuto javu.
Týrané deti Najčastejšími svedkami fyzického a iného ubližovania svojich matiek sa stávajú deti. Týmto spôsobom potom dochádza aj k ich týraniu a následnej traumatizácii. Prítomnosť pri násilí aj voči cudzej osobe predstavuje silno stresový zážitok, preto čím je vzťah k obeti bližší, tým je traumatizácia silnejšia. V rodinách, kde je matka vystavená násiliu svojho manžela, sú deti svedkami alebo obeťami otcovho násilia od svojho raného detstva, mnohé už od narodenia. Stáva sa, že deti sú prítomné aj pri veľmi surových útokoch otca voči matke, niektoré z nich sú jeho obeťami spolu s ňou. Takýto spôsob správania sa vlastných rodičov sa potom v ich očiach stáva bežnou, každodennou realitou a akceptovanou formou. Podľa Evy Sopkovej zo združenia Pro Familia sa aj na Slovensku nachádzajú deti, ktoré sa stali svedkami vraždy svojej matky, spáchanej ich otcom. Upozorňuje, že hoci sa dnes u nás veľa hovorí o boji proti násiliu v kinách a televízii, proti násiliu zaužívanému v rodinách sa koná skutočne málo.
