Minimálne od 90-tych rokov 20. storočia je jednou z hlavných a verejných obáv Spojených štátov amerických (a do menšej miery aj krajín západnej Európy), že Severná Kórea ostane a Irán sa stane jadrovou mocnosťou.
V tejto súvislosti prebehla v americkej vláde jediná vážna diskusia, a to o taktike, ako týmto dvom krajinám vziať potenciál na to, aby sa mohli stať jadrovými mocnosťami. Jastraby tvrdia, že oba režimy klamú, vždy klamali a všetkými silami sa snažia o získanie statusu jadrovej mocnosti. Táto skupina preto žiada, aby sa skôr či neskôr proti režimom použila tvrdá sila. Ak je to nutné, aj vojenská.
Ich mierumilovnejší oponenti žiadajú o niečo diplomatickejší prístup. Zdôrazňujú potrebu získať na americkú stranu iné veľmoci. V konečnom dôsledku to znamená získanie Ruska a Číny pre americký diplomatický tlak. Aj táto skupina však tvrdí, že ak by podobné snahy zlyhali, nemožno vylúčiť použitie vojenskej sily.
Diplomatický tábor bol dvadsať rokov schopný držať jastrabov na uzde, dokonca aj počas vlády Georga Busha mladšieho. O dvadsiatich rokoch diplomatickej taktiky však možno zároveň jednoznačne povedať, že nebola úspešná v snahách prinútiť Irán či Severnú Kóreu k súhlasu s americkými požiadavkami. A jastraby na to opakovane poukazujú.
Zahrajme sa na niečo, čo vedci nazývajú mentálny experiment. Predpokladajme, že by Spojené štáty americké túto otázku prosto vypustili. Neurobili by už nič preto, aby Severnej Kórei či Iránu zabránili stať sa jadrovými mocnosťami. Ostatným krajinám by tiež dali jasne najavo, že sa nezapoja ani nebudú tolerovať žiadne vojenské kroky. To by bolo samozrejme určené najmä Izraelu. Čo by sa stalo?
Analyzujme následky, ktoré očakávajú tí, ktorí chcú Iránu a Severnej Kórei za každú cenu zabrániť získať jadrové kapacity. 1)Tieto krajiny budú svojich susedov ohrozovať či zastrašovať atómovými zbraňami. Dokonca ich môžu použiť. 2) Tieto krajiny predajú technológiu iným štátom. Čo je ešte horšie, mohli by ju predať neštátnym aktérom (napríklad al-Kájde). 3) Ak sa tieto krajiny stanú akceptovanými jadrovými mocnosťami, ostatné ich budú nasledovať. 4) Čím viac krajín má jadrové zbrane, tým pravdepodobnejšie sú jadrové incidenty. 5) Čím viac krajín má jadrové zbrane, tým nepravdepodobnejšie je akékoľvek celosvetové zníženie atómového zbrojného potenciálu.
Žiadne z týchto očakávaní pri užšom skúmaní veľmi dobre neobstojí. Severná Kórea ohrozuje Južnú Kóreu už asi päťdesiat rokov. Prečo by malo vlastníctvo jednej alebo dvoch jadrových bômb priniesť nejakú skutočnú zmenu? Jedinými krajinami, ktorým Irán kedy hrozil, bol Irak a Izrael. Je v prípade Iraku útok na krajinu, ktorej politicky dominujú šiíti, skutočne pravdepodobný? A pokiaľ ide o Izrael, prečo by ho Teherán bombardoval a vyhubil tak nespočetné množstvo Palestínčanov, keď môže plne očakávať izraelskú odpoveď, ktorá vyhubí milióny Iráncov? Týchto scenárov sa môžeme obávať len v prípade, ak predpokladáme, že budúce vedenie týchto krajín bude úplne iracionálne. Nič, čo urobili v minulosti, na takýto predpoklad nedáva dôvod.
Predali by tieto dve krajiny bomby a technológiu iným štátom, alebo čo je ešte horšie, neštátnym aktérom? Ťažko povedať. Severná Kórea už niečo také urobila. Rovnako Pakistan. Aj rôzni aktéri v západnej Európe či USA. Minimálne možno povedať, že štátna kontrola nad podobnými krokmi vyzerá byť v Severnej Kórei a Iráne silnejšia, než vo väčšine ďalších jadrových mocností.
Pokúsili by sa ich ostatné krajiny nasledovať? Samozrejme. Pripravujú sa na to tak či tak. Skutočne si USA myslia, že si udržia kvázi monopol nad jadrovými zbraňami? História ukazuje, že sa im nepodarilo zastaviť Rusko, Francúzsko, Čínu, Izrael, Indiu či Pakistan. Prečo očakávame, že budú úspešnejší s Japonskom, Južnou Kóreou, Taiwanom, Irakom, Egyptom, Tureckom, Južnou Afrikou, Švédskom, Talianskom, Španielskom, Brazíliou, Argentínou či Kanadou? Sama otázka naznačuje absurditu tohto očakávania. Za dvadsať rokov bude mať každá z týchto krajín jadrové zbrane.
Môžu nastať incidenty? Samozrejme. Už teraz je riziko vysoké. Môžeme sa obávať náhodných incidentov, či zámerného použitia – všade, v Spojených štátoch amerických ako v prvých.
Spomalilo by to znižovanie počtu jadrových zbraní v krajinách, ktoré ich už majú? V tomto ohľade sa doteraz nepodarilo dosiahnuť veľké úspechy. Ak bude mať ďalšie šírenie jadrových zbraní akýkoľvek efekt, bude to skôr odzbrojenie.
Ako som povedal, je to len predstava. Politická pravdepodobnosť, že USA v tejto otázke iba pokrčia plecami, sa rovná nule. Prečo je každý taký znepokojený? Z jediného dôvodu: získanie jadrových zbraní kýmkoľvek mení geopolitickú rovnováhu. Preto ich každý chce. Preto nik netúži, aby ich mal ktokoľvek iný. Preto tí, ktorí ich majú, zastrašujú tých, ktorí ich nemajú. Ak sa obávame atómových incidentov, mali by sme sa v prvom rade pozrieť na tých, ktorí majú tieto zbrane už dnes.
Článok bol uverejnený na stránkach Centra Fernanda Braudela na Binghamton University
Redakčne upravené a krátené
