Prvou židovskou stranou sociálnodemokratického typu bol Všeobecný židovský zväz v Litve, Poľsku a Rusku (Bund) založený v roku 1897. Pre spojenie socializmu a sionizmu boľševici Bund označovali za kontrarevolučnú organizáciu a ako taký bol po revolúcii zlikvidovaný.
Veľa členov Bundu, často veľmi vzdelaných Aškenáziov, sa na začiatku 20. rokov vysťahovalo do Palestíny. Tam posilnili robotnícke hnutie, v ktorom tiež aktívne politicky pracoval Dávid Grin – neskôr si zmenil meno na Ben Gurion (tak sa volal jeden z posledných obrancov Jeruzalema pred rímskymi légiami).
Narodil sa v roku 1886 vo vtedajšej ruskej časti Poľska a v modernej hebrejskej škole získal nenáboženské vzdelanie. Viac, než marxizmom, bol ovplyvnený Bibliou, ktorú však chápal skôr ako svetského sprievodcu dejinami. Už ako štrnásťročný viedol sionistickú mládežnícku skupinu. V roku 1906 sa usadil v Palestíne, kde sa stal členom a čoskoro popredným predstaviteľom strany Robotníci Sionu (Poalej Cion). V mladých rokoch veľa cestoval, žil v Solune, Egypte a v Istanbule. Počas prvej svetovej vojny pôsobil zväčša v New Yorku, kde založil organizáciu Priekopník (Hechaluc), ktorá pripravovala budúcich osídlencov Palestíny.
Počas svojho dlhého života bol postupne lídrom sociálnej demokracie, generálnym tajomníkom odborov, predsedom výkonného výboru Svetovej sionistickej organizácie, predsedom Židovskej agentúry v Palestíne, zakladateľom židovského štátu a niekoľko ráz jeho premiérom. V roku 1970 ako 84-ročný definitívne odchádza z politického života a vracia sa do svojho kibucu, kde o tri roky neskôr zomiera.
Vplyv sociálnej demokracie Aby presadil svoje ciele, Dávid Ben Gurion potreboval v 20. rokoch silnú politickú stranu. Robotnícke hnutie však bolo roztrieštené, rôzne strany a straničky neustále vznikali, zanikali alebo sa reorganizovali.
Priam „povestný“ však bol paradoxne v tejto činnosti sám Ben Gurion. Integračný proces ľavice predsa len pokračoval a bol v roku 1929 zavŕšený vytvorením sociálnodemokratickej Strany robotníkov krajiny Izrael (skrátene MAPAJ), ktorá má od reorganizácie v roku 1968 názov Izraelská strana práce (Mifleget Avodah Jisraelit) a ktorá je dlhoročnou členkou Socialistickej internacionály.
Sociálni demokrati budovali od počiatku svoj dominantný vplyv v spoločnosti na širokej báze odborových, družstevných, sociálnych, podnikateľských, vojenských a ďalších organizácií, ktoré priamo či nepriamo viedli a kontrolovali. Tieto „polostranícke“ štruktúry však boli o to dôležitejšie, že po relatívne dlhú dobu pred vznikom štátu nahrádzali niektoré činnosti, ktoré inak zabezpečujú štátne orgány.
Základom vplyvu socialistických sionistov sa najprv stali kibucy (slovo kibuc možno asi najlepšie preložiť ako pospolitosť), z ktorých bol prvý založený v roku 1909 na území dnešného Tel Avivu. Išlo o roľnícke družstvá na princípe silného kolektivizmu, čo malo svoje ekonomické i ideové odôvodnenie. Z ekonomického hľadiska bola spoločná potreba investícií v kibucoch menšia, než u individuálne hospodáriacich roľníkov. V kolektíve sa tiež žije lacnejšie a do spoločného pracovného procesu bolo možné ľahšie začleňovať nevyučených a neskúsených prisťahovalcov.
Z ideového hľadiska išlo o praktické uskutočňovanie myšlienky rovnosti, čo napríklad znamenalo stravovanie v spoločnej jedálni, spoločnú práčovňu, čistiareň atď. Každý pracoval podľa svojich možností a schopností a všetci dostávali nie mzdu, ale rovnaké vreckové. Vojenským krídlom sociálnych demokratov sa stala ozbrojená domobrana Hagana (Obrana) a najmä jej elitné oddiely Palmach. Po vyhlásení samostatného štátu na báze Hagany vznikla izraelská armáda. Ďalším pilierom vplyvu sociálnych demokratov sa stala Všeobecná federácia pracujúcich v krajine Izrael (skrátene Histadrut), založená v roku 1920 Dávidom Ben Gurionom, ktorý bol potom po dlhé roky jej generálnym tajomníkom. Pod jeho vedením prestala byť púhou odborovou centrálou a stala sa strešnou organizáciou nielen pre pracovné a sociálne, ale aj pre podnikateľské aktivity.
Konštruktívny socializmus Napriek svojmu rozsiahlemu vplyvu sociálna demokracia nikdy nezískala absolútnu väčšinu v parlamente, a preto bola odkázaná na koalície s inými stranami. Z tohto hľadiska Ben Gurion hlásal tzv. konštruktívny socializmus, t.j. nutnosť spájať národné a triedne ciele.
Táto koncepcia potom viedla k tzv. historickej koalícii s náboženskými stranami, ktorá trvala od roku 1935 do roku 1976. Sociálna demokracia súhlasila s mnohými náboženskými požiadavkami, ako je napríklad svätenie šabatu, dodržiavanie náboženských stravovacích kóšer predpisov vo verejných jedálňach, zachovanie systému náboženskej výchovy a uznanie náboženských predpisov v občianskom živote, vrátane cirkevného sobáša ako jedinej možnej formy uzatvárania manželstva.
Náboženské strany sa zaviazali, že budú politiku sociálnej demokracie podporovať v pracovných, sociálnych a bezpečnostných otázkach. Dávid Ben Gurion odmietal spoluprácu s krajnou pravicou i s komunistickou stranou, ktorá sa z viacerých príčin v Izraeli nepresadila.
Kompromis s náboženskými stranami, nech by bol nevyhnutný, mal aj svoj negatívny dosah na fungovanie štátu. Izrael napríklad dodnes nemá písanú ústavu, pretože pre odpor náboženských strán nemohli byť ústavne zakotvené princípy občianskoprávneho zákonodarstva (civilné sobáše, dedenie majetku atď.). Izrael preto nemá ani občiansky zákonník a dodnes platí ustanovenie z čias britského mandátu, že civilné spory sú v právomoci každej z uznaných cirkví (židovskej, moslimskej a kresťanskej). Napriek týmto anachronizmom je Izrael moderne organizovaným štátom, pridruženým k EÚ.
(Prevzaté z českého sociálnodemokratického časopisu Trend, krátené)
