Rakúsko bolo do roku 1955 rozdelené na okupačné zóny víťazných mocností rovnako ako Nemecko. Rakúskym politickým elitám a diplomatom sa však podarilo niečo, čo sa aj zo súčasného hľadiska javí ako zázrak. Presvedčilo všetky štyri imperiálne veľmoci, že z jeho územia stiahnu svoje okupačné armády a budú Rakúsko považovať za neutrálnu krajinu. Súhlasil s tým aj Sovietsky zväz, ktorého jednotky mali pod kontrolou väčšinu východného Rakúska vrátane Viedne. A to napriek tomu, že mnohí občania Rakúska sa počas druhej svetovej vojny v uniformách Wehrmachtu i SS podieľali na drancovaní Sovietskeho zväzu a vraždení jeho civilného obyvateľstva.
Rakúska obranná stratégia sa od roku 1955 zameriava na to, aby jeho ozbrojené sily boli schopné udržať pod vlastnou kontrolou aspoň hornatú časť krajiny. Nepočíta teda s obranou Viedne ani neobrániteľných nížin a údolia Dunaja. Pracuje však s tým, že keď aspoň na časti územia dokáže klásť prípadnému útočníkovi dostatočne odhodlaný odpor, zostane Rakúsko subjektom medzinárodných vzťahov. Inými slovami, bude účastníkom rokovaní, ktorými sa nakoniec končí každá vojna. Ako uvádza jeden odborný, na vojenstvo orientovaný časopis, „neutralita sa stala trvalou súčasťou rakúskej štátnej identity“. Nedôvera v nezištnú „pomoc“ akéhokoľvek impéria a neochota podieľať sa na veľmocenských hrách a špinavých neokoloniálnych vojnách skrátka v Rakúsku pretrvala aj po rozpade východného bloku.
Čo je z tejto perspektívy súčasťou slovenskej štátnej identity? Existuje vôbec niečo také, keď slovenské politické elity viac či menej otvorene roky presviedčajú samy seba i občanov Slovenska, že Slovenská republika nie je svojimi silami proti prípadnému agresorovi schopná udržať ani len časť územia? Napríklad tú, ktorú proti drvivej prevahe jednotiek Wehrmachtu a SS boli schopné udržať povstalecké a partizánske jednotky, a to takmer dva mesiace. Ako je vôbec možné, že sa na rozhodujúce funkcie Slovenskej republiky opakovane dostávajú ľudia s takou nízkou dôverou vo vlastnú krajinu, jej ozbrojené sily a občanov? Alebo je to len prejav nedôvery vo vlastné sily a schopnosti spravovať štát tak, aby zostal subjektom, s ktorým budú ochotné iné štáty rokovať, nech už sa udeje čokoľvek? Alebo si osvojili Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity, resp. jej západný variant označovaný ako Kissingerova doktrína (podľa H. Kissingera, ktorý sa na margo medzinárodno-politickej orientácie Čile začiatkom 70. rokov minulého storočia vyjadril, že to je príliš dôležitá otázka na to, aby o nej mohli rozhodovať čilskí voliči – a dal pokyn CIA, aby dala veci v Čile „do poriadku“)?
U nás sú totiž už aj opatrné zmienky o tom, že Slovensko má po skúsenostiach s tým, ako k jeho obrane a bezpečnosti prispeli jeho minulí spojenci – Francúzsko, Nemecko a potom Sovietsky zväz – ešte menej dôvodov veriť akejkoľvek imperiálnej veľmoci než Rakúsko, označované za extrémizmus a konšpirácie či v lepšom prípade za znak nevzdelanosti, naivity a zadubenosti (čo je inak prejav v skutku „vysokej“ občianskej kultúry, rešpektujúcej ústavou deklarovanú slobodu prejavu a právo vyjadrovať svoje názory). Slovensko by totiž podľa niektorých súčasných slovenských politikov údajne nezvládlo zabezpečiť svoju obranu vlastnými silami. Ani v rozsahu, aký za reálny považuje susedné Rakúsko. A to sa hlásatelia tejto „neschopnosti“ neštítia zároveň tvrdiť, že povstalecká tradícia je súčasťou slovenskej štátnej identity. Naozaj? Ak by tí, čo pripravovali Povstanie a tí, čo v ňom bojovali, uvažovali rovnako, Povstanie by nikdy nevypuklo. A s predstaviteľmi Slovenska by po vojne nikto nebol zaobchádzal inak ako s kolaborantmi.
V kontexte historických skúseností Slovenska s jeho spojencami a podľa toho, ako sa nezanedbateľná časť slovenského politického spektra a časť verejnosti, ktorá ju podporuje, snaží silou mocou presadiť odovzdanie významnej časti fakticky jediných dvoch slovenských vojenských leteckých základní letectvu Spojených štátov amerických a zároveň umožniť voľný pohyb príslušníkov ozbrojených síl USA po území SR, možno usudzovať, že súčasťou slovenskej štátnej identity je servilita voči aktuálne dominujúcemu hegemónovi. Možno len dúfať, že nie trvalou.