Korene súčasného integračného procesu v Európe, ktorý symbolicky i reálne vyjadruje najmä Európska únia, sa najčastejšie spájajú s obdobím tesne po druhej svetovej vojne. Najčastejšie sa spomínajú niektoré západoeurópske štáty a ich vynikajúci politici, ktorí pochopili škodlivosť nacionalizmu a izolacionizmu. Genéza dnešnej integrácie Európy je však podstatne staršia, siaha do prelomu 18. a 19. storočia. V príspevku sa pokúsim tézovite načrtnúť viaceré predstavy o politickej jednote Európy v prvej polovici a polovici 19. storočia a naznačiť ideový a politický kontext, v ktorom vznikali. Začiatky moderných predstáv o zjednotení Európy súvisia s veľkým civilizačným zlomom – s postupným zánikom stavovskej spoločnosti, založenej na privilégiách malej menšiny a s osvietenskými tézami, že spoločnosť sa má zakladať na zásade rovnosti ľudí pred zákonom, na rozšírení občianskych práv, na deľbe politickej moci a sprístupnení vzdelania všetkým. Súčasťou tejto spoločenskej premeny bolo aj formovanie moderných európskych národov. Silný pocit národnej spolupatričnosti sa mohol zrodiť iba vďaka prítomnosti zásady rovnosti a negácie stavovstva. Idey občianskej emancipácie neprivilegovanej väčšiny a sociálnej spravodlivosti sa rovnako ako národ a jeho sloboda vnímali ako protipól stavovských rozdielov, moci dynastií a ich ríš. Za suveréna politickej moci sa začal považovať národ a občan. Zhruba v týchto priesečníkoch sa vytvárali základy dnešnej modernej Európy. Nový vek Z celoeurópskeho hľadiska ukázala cestu novej koncepcii spoločnosti predovšetkým Francúzska revolúcia (1789 – 1794), hrdo ohlasujúca vek slobody, bratstva a rovnosti. A hoci sa v dôsledku bezbrehého radikalizmu utopila v kolektívnej paranoji a zločinnosti, predsa sa vnímala ako návod na likvidáciu absolutizmu a stavovských rozdielov, na zaistenie slobody tretieho stavu, oslobodenie národov spod vlády „tyranov“ a pestovanie solidarity medzi národmi. Tento radikálny scenár silno ovplyvnil politické myslenie prvej polovice 19. storočia. Podľa neho sa verilo, že s odstránením absolutizmu dynastií a starej aristokracie a jej výsad zanikne nespravodlivosť, napätie a spoločnosť sa bude zakladať na zásadách humanizmu. Malo ho vyjadrovať tiež harmonické spolužitie národov, internacionálne cítenie, oslabovanie až stieranie sociálnych rozdielov. V takejto humánnej spoločnosti mali zaniknúť tiež napätia medzi štátmi a dôvody vojen medzi nimi a na starom kontinente mal nastať trvalý mier. Práve na základe tohto historického optimizmu sa mala Európa duchovne i politicky zjednocovať a zjednotiť. Medzi zástancov idey jednotnej Európy patrili v 1. polovici a polovici 19. storočia liberáli, radikálni republikáni, socialisti rozličných typov. Takmer každý z významných sociálnych mysliteľov patriacich do tohto pestrého, zväčša opozičného spektra sa pokúsil odpovedať na otázky týkajúce sa budúcnosti a jednoty Európy, riešenia nacionálnej a sociálnej otázky. Konzervatívni myslitelia v tomto období túto ideu nezastávali. Je to logické, lebo konzervativizmus si ešte nestihol osvojiť prvky liberálnych a moderných sociálnych teórií viažucich sa na zásadu rovnosti. O jednotnej Európe, jej atribútoch a o garanciách večného mieru uvažovali už viacerí osvietenskí myslitelia. Napríklad J. J. Rousseau (1712 – 1778) podmieňoval spravodlivý spoločenský poriadok výchovou nového človeka. Podľa neho sa vďaka vzdelaniu budú ľudia čoraz väčšmi cítiť Európanmi, vyznávať spoločnú vedu, kultúru, mravy. A tento spoločný pocit mal podľa Rousseaua umožniť v budúcnosti utvoriť celoeurópsku federáciu so spoločným snemom. O čosi neskôr, roku 1795, nemecký filozof I. Kant (1724 – 1804), riešiac otázku právneho štátu a večného mieru, načrtol dokonca celosvetovú osvietenú monarchiu: mali sa do nej na federatívnom základe začleniť všetky národy. V tom istom čase francúzsky „praotec“ komunizmu F. Babeuf (1760 – 1797) a jeho taliansky spoločník F. Buonarotti (1761 – 1837) už volali po takom všeobecnom bratstve národov, v ktorom by sa zrušili štátne hranice.Tieto neurčité vízie sa v nasledujúcich rokoch a desaťročiach ďalej dotvárali a pretvárali. Ich intenzita vzrástla po Viedenskom kongrese (1815) a zvlášť po revolučnej vlne z rokov 1830/1831. Vyjadrovali nesúhlas tak s novým, ponapoleonským mierovým poriadkom, ako aj s konzervatívnym vymedzením politiky a neochotou zmieriť sa s porážkami viacerých revolučných pokusov. Pritom náčrty, koncepcie, plány zjednotenej Európy nepredstavovali nijakú ucelenú teóriu, iba odrážali veľmi pestrú a neraz sa až vzájomne popierajúcu škálu názorov, postojov, záujmov. Väčšina z nich vznikla vo Francúzsku, v Belgicku, vo Švajčiarsku, v Anglicku, teda v štátoch, kde bolo najviac politickej slobody a kde hľadali útočisko tisícky politických emigrantov z iných krajín, najviac Poliakov. Vízie jednotnej Európy som značne schematicky rozdelil do piatich skupín. Celoeurópsky parlament Prvú skupinu predstavovali iniciatívy, ktoré sa usilovali zjednotiť Európu vojenskou silou, dobyvačnou politikou a politickou nadvládou. Vzťahovalo sa to predovšetkým na Napoleona Bonaparteho, ktorý nadviazal na heslo Francúzskej revolúcie o povinnosti oslobodiť ujarmené národy, čo vlastne znamenalo „vývoz revolúcie“. Napoleon sníval o tom, že Paríž sa stane hlavným európskym mestom. Plánoval v ňom vybudovať veľkolepú budovu zo železa a kameňa, do ktorej chcel premiestniť archívne písomnosti z celej Európy. V prípade víťazstva v Rusku roku 1812 by sa bol stal vládcom Európy a podľa všetkého by bol podľa vzoru antického Ríma, ktorým sa nadchýnal, zriadil novú, európsku ríšu. Okrem cisára by ju boli spájali centrálne inštitúcie (parlament), právny poriadok (Code civil), jednotné zákonodarstvo, spoločné miery a váhy. Hoci Napoleon hovoril o konfederácii národných štátov, jeho politika naznačovala, že by sa aj naďalej správal ako podmaniteľ sledujúci vlastné záujmy a výhody bonapartovskej dynastie, v lepšom prípade Francúzska. Napoleon načrtol aj inú, rovnako násilnú alternatívu zjednotenia či skôr ovládnutia Európy. Vo vyhnanstve pripúšťal možnosť, že pri slabosti Francúzska a v prípade rozhodného a schopného cára môže Európu zjednotiť Rusko pod vlastnou nadvládou. Táto línia, ktorou sa počas 19. storočia v neslovanskom svete sústavne strašilo, sa však ukázala nereálna. Do druhej skupiny patria koncepcie, ktoré podmieňovali vznik jednotnej Európy a udržanie svetového mieru riešením sociálnej otázky, oslobodením utláčaných vrstiev, najmä robotníkov a roľníkov. Národnú otázku označovali tieto koncepcie za druhoradú úlohu, ba neraz ju vyhlasovali za škodlivú príťaž a nacionalizmus za prejav sebectva. Sem možno zaradiť predovšetkým tvorcov a stúpencov rôznych prúdov rodiaceho sa socializmu. Medzi prvých vizionárov romantického socializmu patril Francúz, gróf C. Saint-Simon (1760 – 1825), hlásateľ bratskej lásky a súcitu medzi ľuďmi a nadšený propagátor industrializácie. Spoločne s A. Thierrym (1795 – 1856), vtedy ešte len devätnásťročným, neskôr vynikajúcim historikom, napísal roku 1814 prácu Reorganizácia európskej spoločnosti. Odovzdal ju každému účastníkovi Viedenského kongresu, ktorý rozhodoval o novom usporiadaní Európy. Navrhoval v nej usporiadať Európu na federatívnom princípe, so spoločným celoeurópskym parlamentom, ktorému by predsedal matematik. Saint-Simon mal o Viedenskom kongrese, ktorý smeroval k upevneniu klasických štátov a obnoveniu konzervatívnych princípov politiky, naivnú predstavu. Jeho iniciatíva nevzbudila vo Viedni logicky nijaký ohlas. Ďalší francúzsky reformný socialista P. Proudhon (1809 – 1865) zastával názor, že úlohou robotníckeho a socialistického hnutia nie je zaoberať sa národnou otázkou. Rozvíjal myšlienku, že optimálnou zásadou usporiadania spoločnosti je federalizmus, pričom načrtol aj obraz konfederácie európskych republík. Podľa neho mal popri národných parlamentoch pôsobiť v otázkach bezpečnosti a medzinárodných vzťahov aj celoeurópsky parlament. Proudhon priam vizionársky predvídal, že ak sa Európa nezjednotí, skôr či neskôr sa stane korisťou niekoľkých veľmocí, ktorých zápas vyústi do veľkej vojny. Perspektíva a zánik národov Tretia skupina názorov videla základný predpoklad zjednotenia Európy, jej federalizácie, resp. konfederalizácie, ale aj ďalšieho pokroku ľudstva v oslobodení ujarmených národov. Priam magická sila národa vyrastala z mesianistického presvedčenia, že každý národ má zohrať v prospech ľudstva jedinnečnú historickú misiu. Z tohto aspektu bol každý národ nenahraditeľný a mal právo na vlastnú slobodu a svojbytnosť. Rôzne skupiny liberálov a radikálov, organizovaných najmä v tajnom hnutí Mladá Európa, sa domnievali, že po oslobodení národov sa zotrú medzi nimi trecie plochy a zanikne súperenie. V celoeurópskom politickom útvare bude dominovať harmónia a zabezpečí sa trvalý mier. Túto myšlienkovú konštrukciu hádam najvernejšie reprezentoval taliansky revolucionár G. Mazzini (1805 až 1872), ktorý neúnavne usiloval o zriadenie federatívnej republiky európskych národov. Podobný postoj zaujímali napríklad traja Francúzi – kresťanský socialista F. Buchez (1796 – 1865), radikálny socialista V. Considérant (1808 – 1893) či vynikajúci spisovateľ V. Hugo (1802 – 1885). Jeho idea vzbudila pozornosť aj v slovenskom prostredí, komentovali ju napríklad Pavol Hečko či Samo Hroboň. Po celý život sníval o „všeobecnej federácii európskych republík“ aj ruský anarchista a emigrant M. A. Bakunin (1814 – 1876). Najmä počas jari 1848, ktorú Mazzini ako prvý nazval „jarou národov“, sa mnohým zdalo, že nadišla chvíľa politického spojenia národov Európy. Aj francúzsky minister zahraničných vecí A. de Lamartine (1790 – 1869) volal po všeobecnom zbrataní slobodných národov a skorom utvorení európskej federatívnej republiky. Po správach o víťazstve revolúcie v Paríži sa dovolávalo aliancie národov — Spojených štátov európskych — i Demokratické združenie v Bruseli. Na Britských ostrovoch najotvorenejšie horlil za ne liberál škótskeho pôvodu Ch. Mackay. Rozvádzal, že Spojené štáty európske by mali stáť na „kresťanskodemokratických zásadách slobody, rovnosti a a bratstva“ a ich členmi by sa mali stať aj Veľká Británia a konštitučné Rakúsko ako „federácia svojich národov“. Mackay nevylúčil ani možnosť prevratu v Rusku a jeho pripojenie k tomuto novému štátnemu zväzku. Saintsimonista B. Enfantin (1796 – 1864) patril medzi tých, ktorí sa v októbri 1848 domnievali, že nastáva koniec habsburskej monarchie, moment oslobodenia sa jej národov vrátane Slovanov a položenia základov republikánskej konfederácie európskych národov. Nepovažoval za dôležité, či sa táto konfederácia bude podobať Švajčiarsku alebo USA, ale to, aby každému občanovi priznala občianske práva a aby malé národy neohrozovalo panstvo veľkých. Aj na Slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848 sa objavil návrh na zvolanie „všeobecného európskeho zjazdu národov na prerokovanie všetkých medzinárodných otázok“, ktorý sa takisto mohol za istých okolností stať základom a nástrojom zjednocovania Európy. Nemalá časť hlásateľov novej Európy prisudzovala národom iba dočasnú existenciu. Napríklad podľa Francúza J. Collinsa (1783 – 1859), ktorý sám seba nazval racionálnym socialistom, bude podstatou novej spoločnosti kolektívne vlastníctvo pôdy, dôstojné sociálne postavenie robotníkov, rovnaký prístup k vzdelaniu a nezávislosť národov. Tie mali podľa neho založiť celoeurópsky politický zväz, v ktorom by postupne zanikali. Aj nemecký kresťanský socialista a samouk W. Weitling (1810 – 1871) predpokladal, že v komunistickej spoločnosti a jednotnej Európe jazyky postupne zaniknú, národy splynú a bude sa používať jedna spoločná reč. Rozšírenou bola tiež komunistická predstava (Dézamy, Marx, Engels), že existencia národov je rovnako dočasná ako súkromné vlastníctvo a sociálna nerovnosť. Po nastolení komunistickej spoločnosti budú národy a štátne hranice postupne zanikať a vznikne harmonická jednotná Európa. Bez „ neživotaschopných“ národov Do štvrtej skupiny možno zaradiť mysliteľov, ktorí podmieňovali jednotu Európy nielen oslobodením národov (resp. nižších sociálnych vrstiev), ale aj asimiláciou tzv. malých národov. Neslovanské liberálne a socialistické prostredie najmä po roku 1815 verilo, že pre pokrok predstavuje najväčšie nebezpečenstvo cárske Rusko. Jednak preto, že spolu s habsburskou monarchiou bolo po Viedenskom kongrese najúzkostlivejším strážcom konzervatívneho poriadku a odporcom zmien na kontinente, jednak preto, že sa s ním spájala hrozba panslavizmu – pripojenie území Slovanov v strednej a juhovýchodnej Európe k Rusku. Panslavizmus i tvrdenie, že malé národy nie sú schopné zohrávať pozitívnu úlohu (misiu) v novej dobe, boli dôvodom, prečo sa mali asimilovať. Rusko a habsburská monarchia sa vnímali ako hlavná prekážka zjednocovania Európy a slobody, preto sa rozšírila aj téza o nevyhnutnosti vojny „revolučného“ Západu proti „despotickému“ Východu. Táto vojna, ktorá sa nikdy neuskutočnila, mala izolovať Rusko od európskej politiky, mala zaistiť nezávislosť štyrom stredoeurópskym národom – Nemcom, Talianom, Poliakom, Maďarom a urýchliť asimiláciu ich susedov. Tým sa mala zároveň otvoriť cesta k formovaniu európskej jednoty. V bývalých socialistických krajinách boli z tvorcov tejto radikálnej koncepcie najznámejší nemeckí komunisti K. Marx (1818 – 1883) a F. Engels (1820 – 1895). Do poslednej, piatej skupiny patrí rad rozličných návrhov na vytvorenie regionálnych federatívnych útvarov. Ideu federalizácie Balkánu rozvíjal napríklad tvorca gréckej hymny F. Rigas. Kyjevský tajný spolok Zjednotení Slovania v Kyjeve na začiatku 20. rokov 19. storočia, poľskí emigranti či slovenskí študenti v polovici 30. rokov zasa túžili, každý po svojom, po federatívnom zjednotení Slovanov, o čosi neskôr Ľ. Štúr po ich zjednotení pod vodcovstvom Ruska. Aj podľa Bakunina či Mazziniho mal byť republikánsky slovanský zväz jedným z východísk neskoršej federácie Európy. Nemeckí nacionálni radikáli na veľkej slávnosti v Hambachu roku 1832 zasa snívali aj o „mazziniovskej“ európskej konfederatívnej republike, aj o spojení Nemecka, Talianska, Poľska (ešte neexistovali) a maďarského Uhorska do veľkého stredoeurópskeho celku. Podľa iného názoru, ktorý prezentoval tvorca pozitivizmu a prívrženec Saint-Simona A. Comte (1798 – 1857), sa mali západoeurópske národy, Poliaci a Gréci spojiť do jednotnej republiky.Medzi tieto a ďalšie integračné postoje možno zaradiť aj utvorenie základov zóny voľného obchodu vo veľkej časti Európy v 60. rokoch 19. storočia. Jej hlavnými tvorcami boli liberáli Angličan R. Cobden (1804 – 1865) a Francúz M. Chevelier (1806 až 1879) a francúzsky cisár Napoleon III., ktorý tiež viackrát vyslovil nádej, že raz vzniknú Spojené štáty európske s celoeurópskym kongresom. Tento liberálny systém v 80. rokoch 19. storočia ustúpil novému protekcionizmu. Potlačil ho egoizmus národných štátov. Súperenie veľmocí o ovládnutie kolónií a sveta narastalo do obludných rozmerov, stúpali národné animozity. V atmosfére spochybnenia a relativizovania univerzálnych hodnôt museli ustúpiť do pozadia aj úvahy o jednotnej Európe. Ich iskru udržiavali jednotlivci, fanatici humanizmu a spravodlivosti. Do tohto zoznamu možno zaradiť aj Slováka, svojrázneho vidieckeho duchovného, vizionára Jána Maliarika. Až po tragických skúsenostiach z prvej svetovej vojny idea integrácie a jednotnej Európy znovu ožila. Po roku 1918 ju pestovalo najmä hnutie Paneurópa, ktorého otcom bol rakúsky politik a mysliteľ R. Coudenhove-Kalergi. Rozmýšľali o nej politici rôznych štátov vrátane M. Hodžu a T. G. Masaryka, ktorý považoval vznik národných štátov iba za prvý krok k integrácii. Tieto štáty sa mali prostredníctvom Spoločnosti národov federalizovať do „Spojených štátov európskych“. Predstavy o jednotnej Európe v prvej polovici a polovici 19. storočia boli veľmi pestré. Niektorí túto víziu zdôvodňovali zásadami kresťanstva, iní ideálmi humanizmu, osvietenstva, ba aj materializmu. V každom prípade predstavujú radikálnu odpoveď na súdobé problémy, pokus postaviť opozičnú alternatívu voči oficiálnej koncepcii medzinárodných vzťahov a bezpečnostnému usporiadaniu ponapoleonskej Európy. Väčšinou mali iba tézovitý charakter, boli málo jasné a nekonkrétne, viac emotívne ako racionálne. Odzrkadľujú tiež fakt, že od romantického ideálu ku skutočnosti býva ešte ďaleká cesta. Krivka moderných dejín ukázala, že mnohé z patetických predstáv o jednotnej Európe v prvej polovici 19. storočia boli nereálne až naivné. Jej hlásatelia často nedocenili schopnosť starých vrstiev, dynastií, režimov prispôsobiť sa novým podmienkam, podcenili vitalitu národnej myšlienky, životaschopnosť „malých“ národov, najmä Slovanov, chápali pokrok veľmi zjednodušene a lineárne. Aj optimizmus do budúcnosti, viera v silu pozitívnej myšlienky i kriticizmus voči Rusku boli prehnané. Na druhej strane obsahovali tieto vízie nadčasový rozmer. Naša súčasnosť, zväčša nevedome a, prirodzene, v inom politickom kontexte, usiluje naplniť rad z princípov a hodnôt, ktoré sa formovali a formulovali už pred dvesto rokmi. Autor je historik
