V piatok ráno som sa zobudila a dozvedela sa, že sa stalo, čo som čakala: Ségoléne Royalová zvíťazila v socialistických primárkach. Niet divu. Fabius si to pokazil, keď sa postavil proti európskej ústave. A Dominique Strauss-Kahn, hoci potenciál možno mal, podporu nikdy nie. Francúzski ľavičiari ako ja (ani nehovorím socialisti, lebo čo to slovo vlastne dnes znamená?) sa obávajú druhého kola v zložení Sarkozy – Le Pen. Vzhľadom na asi pätnásť prezidentských kandidátov a fakt, že jeden z dvoch Francúzov sa nenamáha vo voľbách hlasovať, obavy z Le Penovho víťazstva v prvom kole vôbec nie sú prejavom prílišného pesimizmu. Nakoniec, zmenilo sa niečo za posledných päť rokov? Môžeme spomenúť aspoň jednu reformu? Aha, áno – fajčenie na verejnosti bude zakázané, od roku 2008. Dali nám čas, aby sme nepocítili nutkanie opäť štrajkovať. Nie sme ochotní meniť sa. Ak Sarkozy vyhrá, bude to teda aspoň znamenať, že ľudia budú ochotní na nejaké zmeny pristúpiť? Rozšírila sa viera, že Sarkozy by sa mohol stať „záchrancom“ francúzskeho národa. Ja si myslím, že Francúzi by mali prestať hľadať spasiteľa a začať sa správať ako dospelí ľudia. Pokiaľ ide o Royalovú, človeku sa môže zdať aktraktívna a charizmatická, no za tým bieloskvúcim úsmevom je len stará známa mocichtivosť. Plus, pravdaže, záujem preto, že ide o ženu. Kto by zvíťazil v súboji Sarko-Ségo? Očakáva sa, že ľavica bude hlasovať v hojnom počte, aby odčinila voľby roku 2002. Zvlášť teraz, keď sa Fabius a DSK po primárkach pridali na stranu Royalovej. Ak sa v zápase muža proti mužovi so Sarkozym nikto nemôže merať, ešte stále by ho mohla poraziť žena – Ségo má totiž stratégie, ktoré sú Sarkovi odopreté. Môže hrať postavu matky i ctižiadovstivej zvodkyne. Stelesňuje navyše nový štýl ľavice bez socialistickej ortodoxie. Vie byť aj krutá – a ženy sú Sarkozyho slabinou, viď jeho vlastnú. Pravicoví voliči sa obávajú druhého kola v zložení Le Pen – Ségo, pretože Le Pen by väčšinu hlasov tradičnej pravice aj tak nedostal a iba by to mohlo ľudí zburcovať k väčšej volebnej účasti. Na druhej strane, priemerný volič ľavice sa cíti stratený, a tak možno radšej zostane doma, než by hlasoval za niekoho, komu neverí. Mnohí považujú Ségo iba za prázdnu nádobu. Pravdaže, zápas Ségo – Sarko v druhom kole by dokázal, že náš demokratický systém sa uzdravil – ba dokonca by sa mohli vyskytnúť aj zaujímavé debaty a myšlienky, v ktoré všetci dúfame. Ak by na druhej strane opäť postúpil Le Pen, dokazovalo by to, že voľby roku 2002 neboli iba náhodnou odchýlkou, ako sa to optimisticky vykladalo, ale že v našej demokracii je štrukturálny kaz. Existujú aj ďalšie možnosti – napríklad večný kandidát stredu François Bayrou. Pri pohľade na súboj Sarko a Ségo by zaňho ľudia mohli hlasovať ako za kompromisného kandidáta – to by ale bol prezident… Nuž, toto sú tie najpravdepodobnejšie možnosti. Čakajú nás zaujímavé, i keď možno nie celkom veselé časy. Autorka robí na Slovensku výskum pre svoju doktorskú dizertáciu
