SDKÚ-DS sa usiluje prezentovať ako alternatíva voči Smeru-SD. Nepochybne ňou je, ale znamená návrat do minulosti. A po minulom týždni je zjavné, že aj s politikmi, ktorí sa pôsobením vo vláde verejne zdiskreditovali.
Vyzerá to tak, že aj najsilnejší (aspoň formálne) muž pravicovej opozície sa zmieril s tým, že na budúci rok sotva môže vyhrať parlamentné voľby. A zdá sa, že ho to ani veľmi netrápi; napokon, jeho doterajšie politické úspechy nikdy nevyplynuli z volebného víťazstva. Mikuláš Dzurinda mal vždy ako politik veľa slabín, v jednej oblasti však vynikal nad ostatných – politika akoby bola pre neho zákulisná šachová partia a on sa k víťazstvu dopracúva mocenskými hrami. Treba uznať, že tento model roky efektívne fungoval a prinášal očakávané výsledky.
Kľúčová, ale za Dzurindom
Napokon, vnútri strany mu to vychádza aj dnes. Napriek dvom prehratým voľbám, po troch rokoch v opozícii a v situácii, keď by hospodárska kríza a škandály SNS mali teoreticky píliť konár pod Ficovou vládou, to nevyzerá tak, že ho v SDKÚ-DS niekto výrazne nútil k sebareflexii, ktorej výsledkom by mohla byť „výmena stráží“ na čele strany. Ani nečakane dramatický súboj, ktorý v prezidentských voľbách zviedla s Ivanom Gašparovičom jeho stranícka podpredsedníčka, ani relatívne vysoký počet hlasov v jej prospech, ani následný mediálny tlak ho nevystrašili natoľko, aby Ivetu Radičovú nedokázal „spacifikovať“. Dzurindov najvernejší spojenec Ivan Mikloš ju aj v denníku Pravda označil za „jedného z kľúčových ľudí, jedného z lídrov,“ ale je evidentné, že jej miesto je až Mikulášom Dzurindom.
Pozícia I. Radičovej v SDKÚ-DS pripomína tzv. kádrové rezervy za komunistickej totality. Ak niekoho označili za „kádrovú rezervu“ na nejaké miesto, bolo takmer isté, že na to miesto nikdy nenastúpi. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa do nadchádzajúcich volieb podpredsedníčka SDKÚ-DS pokúsila o zmenu. Takže je takmer isté, že M. Dzurinda povedie svoju stranu aj naďalej.
Oživovanie minulosti
Na jeseň už niekoľkokrát ohlasoval nielen nový „protikrízový program“, ale aj nový „protikrízový“ tím odborníkov. Dalo by sa teda očakávať, že by to mohol byť krok k možným personálnym zmenám, akési otvorenie voči novým tváram v strane. Medzi týmito ľuďmi by sa mohol objaviť napríklad Vladimír Tvaroška, ktorý zastupoval opozíciu v protikrízovej rade vlády, hoci v politike nie je nováčikom – najskôr robil poradcu I. Miklošovi, keď bol podpredsedom vlády, potom bol štyri roky štátnym tajomníkom ministerstva financií.
Minulý týždeň sa však stalo čosi, čo naznačuje, že lídri SDKÚ-DS nielenže nepočítajú s výraznejším príchodom nových tvárí, ale neboja sa dokonca ani riskovať akousi politickou reinkarnáciou ľudí, ktorí túto stranu v minulosti výrazne diskreditovali. Už dávno sa pravicové denníky nepustili do kritiky Dzurindovej strany tak, ako to predviedli koncom minulého týždňa, čo svedčí o tom, že týmto krokom SDKÚ-DS – akokoľvek zotrvávajúca „pri starom“ – prekročila istú hranicu.
Na tlačovej konferencii, ktorej cieľom bolo kritizovať postup vlády v prípade š. p. Lesy SR, sa vedľa I. Mikloša posadil poslanec NR SR Ján Golian. Tento muž sa stal poslancom len nedávno, keď nahradil odchádzajúcu I. Radičovú. Nielen na poslaneckom poste, ale aj ako členku sociálneho výboru parlamentu, hoci s touto oblasťou nikdy nič nemal.
Návrat zdiskreditovaného
Prípad tohto muža rozvíril hladinu v októbri 2002, keď preniklo na verejnosť, že sa stane štátnym tajomníkom ministerstva pôdohospodárstva a bude zodpovedať za oblasť lesného hospodárstva, čiže aj za riadenie š. p. Lesy SR. Médiá vtedy priniesli mnoho diskreditujúcich informácií o Golianovej minulosti. Hoci pôvodne pracoval ako telocvikár na univerzite vo Zvolene, pred príchodom do politiky podnikal s drevom. Veľmi neúspešne, lebo firmy, v ktorých vystupoval, za sebou zanechali množstvo dlhov.
Podľa denníka Pravda išlo napríklad o nesplatený 20-miliónový úver od bývalej Poľnobanky. Golianova eseročka Kubicka (bol spolumajiteľom) dlhovala takmer deväť miliónov korún Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Bystrici, ktorý jej ich požičal na vytvorenie asi 80 nových pracovných miest. Firma však miesta nevytvorila, resp. ich neudržala dostatočne dlho. „Keď som sa stretol s pánom Golianom, vystupoval ako dôveryhodný podnikateľ,“ povedal vtedy pracovník úradu. „Svoj nárok sme prihlásili správcovi konkurznej podstaty spoločnosti, obávam sa, že tieto peniaze neuvidíme, lebo firma nemá nijaký majetok,“ doplnil.
Podobne skončili aj zamestnanci tejto firmy. „Povedal nám, že keď tá píla nepôjde, jeho čaká basa a nás úrad práce,“ spomenul jeden z nich. „Nútili nás, aby sme dali výpovede. Odmietli sme to, lebo by sme prišli o odstupné. Zhruba sto zamestnancom firma dlhuje asi 1,5 mil. korún,“ doplnila ho kolegyňa.
Híd nie je relevantný
Najpikantnejšie však boli dlhy Golianových firiem voči štátnym lesom. Podniku Lesy SR dlhovali 11 miliónov, Vojenským lesom a majetkom v Pliešovciach nezaplatili za dodávky dreva 245 330 korún. A takémuto človeku SDKÚ-DS zverila politickú kontrolu práve nad štátnymi lesmi. A dnes z neho robí mediálneho reprezentanta strany, ktorý má dôveryhodne kritizovať chyby ĽS-HZDS.
Aj v najbujnejšej fantázii si ťažko predstaviť, čo by sa muselo stať, aby SDKÚ-DS s dnešným vedením porazila sociálnych demokratov. Preto M. Dzurindovi neostáva nič iné, len to, čo pozná – špekulovať a rozohrávať šachové partie. Usiluje sa okolo seba (a svojej strany) vytvoriť blok, ktorý by mu pomohol dostať sa k moci. A vidí, že v dnešnej situácii sa ani opozícia ako celok nejaví ako dostatočne silný súper Smeru.
S jej „stmeľovaním“ neprichádza prvý raz. Nikomu pritom nemohlo ujsť, že hovorí iba o trojici; Bugárov Híd akoby zatiaľ preňho neexistoval. Nemožno sa tomu čudovať. Riadi sa pragmatickým pravidlom, ktoré I. Mikloš sformuloval takto: „My sme ochotní rokovať s každou relevantnou politickou stranou, ktorá k nám má politicky blízko. Relevantná však bude až vtedy, keď sa dostane do parlamentu.“ Dzurindova pravá ruka to síce povedala na adresu Sulíkovej strany Spravodlivosť a solidarita (SaS), ale niet dôvodov, aby SDKÚ-DS posudzovala novú, Bugárovu stranu, podľa iného metra. M. Dzurinda navyše nechce (a zatiaľ ani nepotrebuje) riskovať – Strana maďarskej koalície sa javí ako istota, ale Híd sa doteraz s poriadnymi výsledkami neobjavil v žiadnom prieskume.
Všetci za jedného
Voči Sulíkovej strane si SDKÚ-DS nemôže dovoliť nijakú blahosklonnosť. V prípade eurovolieb je síce veľmi pravdepodobné, že voliči SaS by radšej nešli k urnám, keby nemali túto volebnú možnosť, ale aj oni si nepochybne uvedomujú rozdiel medzi voľbami do Európskeho parlamentu a voľbami do NR SR. M. Dzurinda musí veriť, že ak v rozhodujúcej chvíli nebudú mať títo ľudia istotu, že hlas pre Sulíka neprepadne, budú ochotní voliť „na istotu“. A teda dať hlas jeho strane. Víkendové slová šéfa SDKÚ-DS pritom ukazujú, že je to preňho viac než dôležité. Ak sa má vrátiť naspäť na výslnie, má šancu iba ako líder „koalície porazených“.
V tom prípade potrebuje, aby ju vytvoril zo strán, medzi ktorými bude tá jeho čo najvýraznejšie dominovať. A tiež z ľudí, ktorí nebudú ohrozovať jeho vlastné postavenie, napríklad väčšou pravicovou zásadovosťou. Z tohto pohľadu je Sulík a jeho SaS pre SDKÚ-DS to isté, čo Bugár a jeho Híd pre SMK. Nečudo, že M. Dzurinda a Pál Csáky majú zrazu k sebe oveľa bližšie, než Pavol Hrušovský k jednému i druhému.
To, čo v posledných dvoch týždňoch urobila SDKÚ-DS má oveľa väčšiu vypovedaciu hodnotu, než to, čo jej predstavitelia povedali. Vytiahnutie J. Goliana, ktorý sa ešte v prvých momentoch „lesníckej kauzy“ držal v úzadí a o téme nechal na tlačovke hovoriť svoju kolegyňu, je vážny signál. Vedenie strany nielenže nemieni presunúť reálne rozhodovanie na nových ľudí, ale dokonca jednoznačne naznačuje návrat starých, ktorí boli v minulosti vnímaní ako predĺžená ruka lobistických záujmových skupín pri drancovaní štátneho majetku.
Aj vo vzťahu k ostatným stranám chce M. Dzurinda použiť „osvedčený“ postup. Opozícia je rozbitá ako za posledné tri roky nikdy. A on ju potrebuje mať zjednotenú. Okolo seba. Aby „konečne“ nastal „zvrat“, lebo líder opozície chce znovu byť lídrom vládnej koalície. Veľmi, veľmi to chce.
Autor študuje politológiu
