Osamelým strelcom by som nazval Tomáša Janovica, ktorý už vyše štyridsať rokov pravidelne mieri a presne triafa svojimi aforizmami všetko, čo sa prieči dobrým mravom, základnej ľudskej slušnosti, zdravému rozumu a tak ďalej. Vymenovať jeho terče je priam nemožné, lebo dovidí aj tam, kde sa iní tvária ako slepci. Slovom, Janovic je univerzálny aforista, ktorý sa po básnickom debute Život je biely holub (1959), kde zachytil svoje detské zážitky z vojny, natrvalo pripútal jednak k žánru detskej literatúry – je to dovedna okolo pätnásť knižiek – jednak k žánru krátkych satirických útvarov a v posledných rokoch výlučne k tvorbe aforistickej a epigramatickej. Nepochybne to súviselo s jeho redaktorskou činnosťou v humoristicko-satirickom časopise Roháč (1959-1969 a 1970-1992) a dnes to súvisí – lebo aforizmy uverejňuje stále – zasa s posadnutosťou zasahovať krátkymi „výstrelmi“ absurdity nášho každodenného spoločenského a politického života. Ak je paradox najbližšia cesta k pravde, Janovic hodne používa tento prostriedok aj v najnovšej knižke aforizmov Nikoho nezabije, ktorej predchádzala rovnako kuriózne pomenovaná aforistická zbierka Dostal rozum. Názvy sa zdanlivo vzťahujú na samotného autora, ale on tu použil nevinný, no viacvýznamový trik (ten prvý je citátom z dvojveršia Jiřího Suchého, ktoré použil v najnovšej knižke ako motto, vysádzané petitom, aby bolo čo najnenápadnejšie: „Trocha poezie / nikoho nezabije.“). Vieme teda, že Janovic nikoho nezabije, hoci do každého bije, a že dostal rozum už predtým, než ho iní stratili, takže v tomto ohľade je všetko v poriadku. Chvalabohu, či žiaľbohu, témy a problémy pre svoju útlu a rýchločitateľnú zbierku nemusel hľadať, lebo sú všade naokolo, každý na ne naráža, a hádam ich vie aj nazvať, ale nevie z nich urobiť to, čo čarodej myšlienky a eskamotér slova, ostro vtipný Tomáš Janovic, ktorý má už v priezvisku zakomponovaný svoj celoživotný literárny údel. Ale nerobí si len vtipy, lebo nepatrí medzi tú neznesiteľnú čeliadku zabávačov, kaziacich vkus rozhlasových a televíznych koncesionárov, pokiaľ ešte vôbec nejaký vkus majú. Janovic zredukoval v najnovšom období svoju satiru iba na aforizmy, hoci do knižky Nikoho nezabije vybral aj niekoľko starších epigramov. Jeho údernosť však neochabla, naopak, rozšírila sa na všetky sféry spoločenské a individuálne a keďže pojem cenzúra alebo autocenzúra patrí už len k smutno-smiešnemu spomienkovému repertoáru, zasahuje i tie politicky najcitlivejšie miesta. Ironicky traktuje okrem iného motívy biblické (Reálny život: „Apoštolov bolo dvanásť / bohvie prečo / sa v reálnom živote / presadil iba Judáš“), historicko-politické (Výdrž alebo pri čítaní Gogoľa: „Rusko / vydrží všetko / okrem demokracie“), čisto ľudské („Jar leto jeseň zima / nie sú iné / v staroveku a v novoveku / ale v mladosti a starobe“; „Pozri sa na fotografiu / svojich rodičov / z roka na rok sú na nej / mladší“), alebo len vtipkuje: („V chlieve aj slnko zachrochce“; „V živote aj nuly treba / najmä tie dve vedľa seba“), no vtip mu niekde prechádza až do krutého poznania ako v dvojverší Pri čítaní životopisu Krista: „Zase jedno poučenie priamo z histórie: / medzi lotrami sa ľahšie visí, ako žije.“ Janovicove aforizmy sú často založené na osobných skúsenostiach, do ktorých zahŕňam aj jeho sčítanosť a bohatú zásobáreň informácií. To by však bolo málo, keby neovládal systém polysémantickosti slov a slovných spojení, homonymiu a synonymiu, keby zázračne nevládol nekonečnými možnosťami jazyka, ktoré používa a využíva, ale nezneužíva na samoúčelné hry. Kedysi sa sám priznal, že si nesadá „k peru a papieru s predsavzatím: tak a teraz sa budeš hrať so slovami!“ Jeho aforizmy nie sú vysedené, ale „vnuknuté“; je to možno výsledok okamžitého nápadu, náhleho myšlienkového skratu, pred ktorým asi existovala koncentrácia na nejaký objekt, fakt, jav, ľudské správanie alebo prostá správa z novín; niekedy mu hádam prihralo len slovo, úslovie, príslovie, inokedy len dôstojné domyslenie vecí do konca, či ich prevrátenie na hlavu, paralela alebo analógia s niečím iným. To sú, samozrejme, iba moje dohady o genéze aforistickej múdrosti. Ak by som smel použiť metaforu z oblasti športu, povedal by som, že epigram pripomína šprint s prekážkami, aforizmus je skok do výšky. Keď človek číta Janovicove aforizmy, musí myslieť viac na život ako na literatúru. A ešte jedna skúsenosť s ním. Niekedy treba prečítať stovky strán, aby sme sa desaťkrát zasmiali, v jeho prípade desiatku strán, aby sme sa nielen zasmiali, ale si aj vstúpili do svedomia. To je vlastne pravé poslanie satiry a aforizmov zvlášť. (Tomáš Janovic: Nikoho nezabije. Vyd. Koloman Kertész Bagala – L.C.A., Levice 2003, ilustrácie Dušan Polakovič.)
