Neraz počujeme, že vývoj súčasného sveta je charakterizovaný zápasom civilizácií. Zápas, resp. konfrontácia civilizácií, pokiaľ naozaj reálne prebieha, má vždy nielen politické, vojenské, kultúrne, ale aj ekonomické aspekty. Zaujímavé je, ako sa islamské banky podriaďujú vlastným pravidlám a pritom sa vedia prispôsobiť aj trhu.
Tým, že sa alžírska spoločnosť islamizuje, tak zásady islamského peňažníctva a finančníctva sa stále zreteľnejšie dostávajú do povedomia verejnosti. To napr. platí pre vzory správania sa v hospodárskom živote, ktoré sa zreteľne odlišujú od európskych noriem. Iná koncepcia vlastníctva Islam za jediného „vlastníka“ majetkových statkov považuje Stvoriteľa. V tomto zmysle aj kapitál je človeku prenechaný len na určitý čas. Vlastníctvo má chápať ako znak božej priazne a z toho mu ako „majiteľovi“ vyvstáva i určitá sociálna a etická zodpovednosť. Ešte závažnejšou skutočnosťou je zákaz úrokov – „riba“ – ktorý je formulovaný v Koráne a v učení proroka Mohameda. Je to zákaz, ktorý keby sa prísne dodržiaval, tak by v islamských štátoch znemožnil vybudovanie bankového a finančného systému. Súčasné interpretácie sa však už dlhší čas pridržiavajú názoru, že poskytovanie úverov treba chápať ako pomoc pri podnikaní a teda zodpovedá aj sociálnym povinnostiam vlastníkov. Už v roku 1978 vybudovali v Saudskej Arábii Islamic Development Bank, tak ako trochu neskoršie v Kuvajtskom emiráte – Kuwait Finance House. Potom vznikli ďalšie arabské banky. Dcérske spoločnosti a expozitúry týchto a iných inštitúcií existujú dnes v Bahrajne, Egypte, Maroku, Omane a v Zjednotených arabských emirátoch. Zastrešuje ich Asociácia islamských bánk, ktorá však doteraz plní skôr symbolickú ako koordinujúcu funkciu.
Arabské bohatstvo Islamské finančné inštitúcie spravujú ohromné bohatstvo. Odhady hovoria o 300 až 400 miliardách USD. Krajiny ako Pakistan a Somálsko medzitým prijali zákony, ktoré bankové domy priamo zaväzujú k rešpektu šárie. Ešte viac ako doteraz sa stáva problematickým zaobchádzanie s úverovými úrokmi a to predovšetkým pri kooperácii s európskymi a severoamerickými bankami. Jednou z ciest, ako sa dajú príkazy šárie uviesť do súladu s tlakom moderného, stále viac sa globalizujúceho sveta, je zmluvná forma „mudaraba“. Takáto zmluva spája banku nielen s podnikateľom, ktorý potrebuje úver, ale aj s istým záujmovým spoločenstvom, na ktoré pripadá zisk i riziko finančnej operácie. Vopred je vylúčený pevný úrok – skutočný výsledok vloženého kapitálu sa rozdeľuje podľa presne určených pravidiel. Banka teda do tohto vzťahu nevstupuje ako priamy užívateľ zisku z úrokov. Podobne je to aj vtedy, keď banka kupuje nehnuteľnosti pre svojich klientov, alebo investuje ich finančné prostriedky. Vtedy im vlastne prenecháva nájomné. Banka získava garancie tak, že klient podpíše zmluvu, ktorá ho zaväzuje kúpiť napr. danú nehnuteľnosť za cenu vypočítanú podľa určitého koeficientu.
V Alžírsku ako v krajine, ktorá jediná má vybudovaný vyslovene európsky hospodársky život, by sa tento spôsob finančných vzťahov dal vytvoriť len vtedy, keby veľká časť obyvateľstva bola vytlačená z doterajších hospodárskych súvislostí. To by však znamenalo aj ich radikálnu sociálnu marginalizáciu. I potom by však išlo skôr o prevzatie modelov hospodárenie iných islamských krajín ako o vytváranie vlastného systému.
Autor je nemecký novinár, publikuje v týždenníku Freitag
