Istý lekár upozornil v relácii v jednom z našich početných rádií, že naši občania sa v prípade zdravotných problémov v poslednom čase priveľmi spoliehajú na samoliečiteľstvo. A že za lekármi prichádzajú, až keď sú ich choroby v pokročilom štádiu. A že to nie je dobre, lebo šanca vyliečiť ich sa tým niekedy až dramaticky zmenšuje. Toto vyjadrenie nebolo ojedinelé. Počúvame a čítame ho v rôznych médiách už dlhé roky. Žiaľ, najmä posledné roky býva pravidlom aj to, že sa lekári sťažujú na preťaženosť, pretože majú priveľa pacientov. Na to, ako klesli ich počty po zavedení známych „zajacoviek“, keď až na výnimky bolo za každú návštevu u lekára potrebné platiť a platilo sa aj za pobyt v nemocnici a recepty, sa zrejme pamätáme všetci. Aj na to, ako veľmi si to lekári pochvaľovali, pretože sa im znížili počty pacientov. Situácia sa zmenila, poplatky sa zrušili, pacientov podľa vyjadrení niektorých zdravotníckych pracovníkov zase pribudlo. Sem-tam možno aj takých, ktorí sa odvážia ísť k lekárovi aj s problémom, ktorý sa lekárom môže zdať banálny, lenže oni sú poučení osvetou, že nič netreba podceňovať a nadopovaní upozorneniami, aby čokoľvek, čo sa so svojím zdravím chystajú podniknúť, konzultovali so svojím lekárom. Vzhľadom na to, že v posledných dvoch – troch desaťročiach má máločo takú čítanosť či sledovanosť ako rubriky venujúce sa zdravotným problémom, ich liečbe, a to nielen v medicínskych zariadeniach, ale aj liečbe každého druhu, by sa pri takejto praxi všetkých občanov mohli naši lekári zblázniť. Rozšírenosť a čítanosť či sledovanosť týchto rubrík totiž predstihujú azda len tie, ktoré radia, ako byť večne mladými, misskovo krásnymi či missákovsky mužnými, dobre najedenými, a pritom chudnúcimi a navyše radia aj všetko, čo si človek zmyslí na sebe vyskúšať, konzultovať s lekárom. Držať sa týchto rád, aj z lekárov by sa zrejme veľmi rýchlo stali pacienti. Najmä, ak by tie konzultácie mali poskytovať zadarmo. Lebo také rady, ak sa nezaodejú do pláštika niečoho iného, zdravotnícke poisťovne platia sotva. Preto sa nemožno čudovať, že lekári sa pri snahe pacientov dožadovať sa vyšetrenia, ktoré nie preukázateľné na prvý pohľad či pohmat, chytajú za hlavy, pretože ich to oberá o čas. A vnímajú to neraz ako nadužívanie lekárskej starostlivosti. Mnohí neštátni lekári to riešia tým, že za všetko, čo je v rámci zákona možné, vyberajú poplatky. Pacienti, čo majú skúsenosť s postojom lekára, ktorý ich de facto pasuje na hypochondrov, sa zasa buď usilujú zmeniť lekára, alebo si v prípade ťažkostí jednoducho nejako pomôcť sami. A s heslom, že sa rozhodli zomrieť zdraví, vyhľadajú lekára, až keď už majú smrť takpovediac na jazyku. Lebo čo si budeme nahovárať, to je choroba, z ktorej by sa chcel vyliečiť hádam každý Nájsť medzi týmito dvoma pólmi nejaký rozumný stred vôbec nie je jednoduché. Usilovali a usilujú sa o to mnohé spoločnosti, ale spoľahlivý recept na optimálne vzťahy medzi pacientmi, lekármi a ani recept na optimálnu zdravotnú starostlivosť, ktorá by zabezpečila dobrý zdravotný stav obyvateľstva, sa zatiaľ nájsť nepodarilo. Okrem súčasných pohybov v zdravotníctve, o ktorých sa aj pre neveľmi aktívnu informovanosť hovorí viac v kuloároch ako na verejnosti, sa stačí obzrieť dozadu. Zdravotníctvo sa už roky zmieta medzi rôznymi reformami a „reformami“, ale je na tom – pravdaže predovšetkým to, ktoré zastrešuje štát a je založené na solidárnom princípe, na ktorom sa zúčastňujeme všetci – stále horšie a horšie. A to, žiaľ nie je propaganda. Tí, čo sme v posledných rokoch boli nútení mať so slovenským zdravotníctvom niečo do činenia, to vieme aj z vlastnej skúsenosti. A napriek všetkým výhradám sme niekedy nútení skloniť hlavu v úcte nad tými, ktorí ešte nezutekali na lepšie platené posty, ale aj do ľudsky neporovnateľne vľúdnejšieho prostredia v zdravotníckych zariadeniach v zahraničí. Takže – čo špecialisti na zdravotnícku osvetu radia pacientom, je jasné. Jasné je aj to, že o väčšom úspechu pri riešení zdravotných problémov, ak sú podchytené v zárodku, sa zrejme nedozvedajú len občania v osvetových článkoch a reláciách, ale aj medici na prednáškach. Celkom jasné však nie je, či im nejakí odborníci radia aj v tom, ako sa zachovať, ak sa im začnú množiť pacienti, ktorí chcú mať pred chorobou náskok, ale vzhľadom na svoju laickosť nie sú schopní rozoznať, či to, čo na sebe alebo v sebe cítia, je naozaj jej signál, alebo len banálny problém, na ktorý stačí povedzme živočíšne uhlie. Tým skôr, že takmer všetky osvetové texty z oblasti zdravotníctva vždy sprevádza aj reklama – otvorená a nápadná, ale aj skrytá a zatajovaná – na rôzne prípravky, nástroje, prístroje či stroje alebo zariadenia, ktorými a kde sa dá dosiahnuť prevencia či potlačenie príznakov choroby. (Mimochodom – znamená potlačenie príznakov choroby, čo je častý reklamný slogan, aj jej zlikvidovanie? Alebo vymiznutie príznakov v človeku vzbudí len pochybné zdanie, že s nimi zmizla aj choroba?) A čo má robiť lekár, ktorý vie, čo znamená zachytiť chorobu v zárodku, ale je taký preťažený, podhodnotený, čiže aj primerane otrávený zo svojho postavenia, že to bez transparentných prejavov (ktoré sú však zvyčajne zjavné až vtedy, keď je už nad všetky pochybnosti zjavné aj ochorenie) nepokladá za hodné svojej odbornej pozornosti? A čo má robiť pacient, ktorému sa na jednej strane núkajú všetky možné, takrečeno úradne povolené, prostriedky na to, čo sa začalo nazývať samoliečiteľstvo, a na druhej sa mu vyčíta jeho snaha vyhýbať sa ordinácii lekára, kde sa neraz necíti veľmi vítaný, dovtedy, kým je to len trochu možné? Časť tejto dilemy by nepochybne vyriešil dobrý zdravotnícky systém. Ibaže ten voľakedajší sme spláchli do „prepadliska dejín“ a tie súčasnejšie tam vždy znova a znova splachuje každý nový minister. Kedysi sme si robili posmech z vety, že na konci každého snaženia je človek – lebo väčšina z nás bola naozaj až kdesi na konci snaženia našich štátvedúcich. Tá veta však nestratila nič na svojej aktuálnosti. Žiaľ. A mnohonásobne žiaľ, že na súčasné zdravotníctvo platí tak bolestivo, až namiesto počtu lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov rastie počet občanov – samoliečiteľov.
