Osem rokov po výbere z filozofických textov markíza de Sade, ktoré usporiadal a preložil Albert Marenčin pod sadovským názvom Filozofia v budoári, v rovnakom vydavateľstve (Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2003) vyšla monografická práca Jeana-Paula Brighelliho o Donatienovi Alphonsovi Françoisovi de Sade. Titul má ozaj minimalistický, Sade, ale v podtitule knihy uvádza ešte dva pojmy: život a legenda. Pretože dielo pôvodne vyšlo u Laroussa, čitateľ správne predpokladá, že má pred sebou encyklopedickú prácu, sľubujúcu vyčerpávajúci pohľad a rovnako vyčerpávajúcu odpoveď na otázku: Kto bol markíz de Sade? Pripomeniem, že Annie Le Brunová, významná autorka prác o Sadovi, pred časom ponúkla túto odpoveď: Nie, Sade nie je ani šialenec, ani démon, ani fašista, za akého ho vyhlasujú, aby ho celkom zdiskreditovali. No nie je ani prorokom, ani filozofom či literátom, ako ho v poslednom čase radi predstavujú, aby ho celkom neutralizovali. Sade je predovšetkým človek, ktorý si hlboko uvedomuje svoju osamotenosť, a toto vedomie v ňom vyvoláva ani nie tak isté myšlienky ako skôr istý spôsob myslenia. Lebo na rozdiel od toho, čo tvrdia jeho učení čitatelia za posledných dvadsať rokov, Sade nie je nijaký grafoman, posadnutý písaním: práve naopak – premýšľa, pretože nemôže inak. A tu si uvedomujem, akým prekvapením môže byť rozprávanie o Sadovej neukojiteľnej potrebe myslieť, keď máme k dispozícii iba dôkazy o jeho rovnako neukojiteľných sexuálnych chúťkach (Sade a divadlo. In. Archetyp-Mýtus-Utópia, Štátna galéria Banská Bystrica, 1998, s. 26). Jean-Paul Brighelli sa v prvej časti knihy venuje životu synáčika z dobrej rodiny, a to od genealógie rodu po súhrnnú sadovskú bibliografiu a zoznam filmových spracovaní markízových diel i markízovho príbehu. O ťažko ukojiteľnej zvodnosti fenoménu Sade svedčí aj skutočnosť, že Brighelli v zozname uvádza aj film Sade Benoîta Jacquota z augusta 2000, hoci biografickú drámu P. Kaufmana Quillis – Perom markíza de Sade, napriek rovnakému vročeniu, už zaznamenať nestihol. Sadov život po rokoch zhýralosti je životom spisovateľa v Bastile, ďalej väzneného vo vincennsskom zámku, v pevnosti Pierre-Encizes, v „Bastile zberby“, väznici svätej Pelegie a vyše desať rokov v charentonskom útulku, kde zostal až do svojej smrti roku 1814. Čiže bol spisovateľom takmer výlučne počas dvadsiatich siedmich rokov, strávených v jedenástich väzniciach a blázincoch za troch rôznych režimov, monarchie, republiky a cisárstva. Z rovnakého prostredia pochádza aj Sadova divadelná tvorba, preslávená hrou Marat Sade Petra Weissa o Sadovej inscenácii s bláznami v Charentone, ale najmä Brookovou filmovou adaptáciou tejto Weissovej hry z roku 1967. Sade po svojom prvom odsúdení (1763) založil a viedol divadelnú scénu na rodinnom panstve svojej ženy v Evry, naskôr na dedičnom zámku rodiny de Sade La Costa. Počas revolučných udalostí roku 1790-1792 sa v Comédie Française, v divadle Théâtre Français a na iných javiskách uvádzalo niekoľko jeho hier, z nich mala najväčší úspech dráma Gróf Oxtiern alebo Následky libertínstva na scéne Moliérovho divadla v ulici Saint-Martin. Keď bol Oxtiern reprízovaný v Divadle dramatickej spoločnosti vo Versailles (1799), občan Sade si zahral menšiu úlohu Fabrícia. Pre čitateľa, ktorý sa doteraz nezoznámil s literárnym dielom markíza de Sade, prípadne s najznámejšími štúdiami o ňom a jeho diele od Maurica Heina či Gilberta Lelyho, bude najväčším ziskom druhá časť Brighelliho práce, venovaná legende zatracovaného aj velebeného najslobodnejšieho ducha všetkých čias (G. Apollinaire). Legenda, pravda v otázke kto bol markíz de Sade?, presúva dôraz na pýtanie sa: kým pre nás bol a kým je? Brighelli sa v podstate stotožňuje s Annie Le Brunovou, ktorá ako nesporne jediný súčasný kritik nazerá na Sada v jeho neakceptovateľnej a úchvatnej celistvosti (str. 306). Čiže nezredukovane. Preto sa aj Brighelli vybral k Sadovi dvestošesťdesiat rokov dlhým tunelom a postupne odkrýva dielo pod nánosom mýtov. Pretože ten mýtus sa zrodil ešte za Sadovho života, musel odkrývať rúšku Sada svätého, komedianta a martýra, Sada mučeníka, filozofa aj politika a znova a znova Sada spisovateľa. Prečo? Lebo Sade bol jazyk sám, končí svoje rozprávanie Jean-Paul Brighelli. Textové dobrodružstvo spomenutého odkrývania sa začína pohľadom na Sadovo dielo, zrodené v 18. storočí z vlny príboja slobody, napísal Philippe Sollers v jednej z ostatných rozsiahlych sadovských štúdií: 19. storočie ho všemožne ignorovalo a cenzurovalo; 20. storočie si vzalo za úlohu krikľavo na neho upozorniť v zápornom zmysle (str. 130). Po celý ten čas zakazované dielo bolo čítané a po Apollinairovom velebení osloboditeľa ľudského ducha, Sadova rehabilitácia prešla obdivom surrealistov rovno do ich programu filozofického, politického i estetiky násilnej harmónie. Odtiaľ už čitateľ môže kráčať po ceste analýz, na ktoré Brighelli umne upozorňuje nezvyčajným čítaním prác Georgea Batailla, Mauricea Heina, Gilberta Lélyho, či Jeana Paulhana a Mauricea Blanchota. Po roku 1945 boli dôležité súborné vydania Sadovho diela, sprevádzané obšírnymi štúdiami, alebo iniciujúce takéto práce z pera Pierra Klossowského, Octavia Paza a už spomínaných autorov. Rovnako dôležitá bola obrana Jeana Paulhana v Sadovej afére, vyprovokovanej obžalobou Jean-Jacquesa Pauverta parížskou prokuratúrou, ktorého roku 1956 odsúdili a na odvolanie prepustili. Onedlho nato Lély pripravil na vydanie Sadovo Súborné dielo (od roku 1962) a o dvadsať rokov neskôr Pauvert s Annie Le Brunovou kompletné 15-zväzkové vydanie, ktoré už nebolo viazané na žiadnu subskripciu. K tomu treba prirátať tradičný záujem psychiatrov a psychoanalytikov o sadizmus i epizódu dotyku Sadovho diela s existencializmom, menovite u Beauvoirovej a Sartra. V tejto optike, nasýtenej aj viacerými filmovými spracovaniami lákavej témy, sa zložitým spôsobom riešilo aj niekoľko stretnutí s názorom o sadistických inšpiráciách pre nacistické mučenie a koncentračné tábory (napríklad u Alberta Camusa). V sedemdesiatych rokoch minulého storočia filozofický diskurz pokračoval predovšetkým v podnetných prácach Gillesa Deleuza, Rolanda Barthesa, Jacquesa Lacana a Michela Foucaulta. Deleuze v nádhernej štúdii o Sacherovi-Masochovi s podtitulom Chladný a krutý poskytol definitívnu analýzu vzťahov (či ich neprítomnosti) medzi sadizmom a masochizmom – napohľad splodil akýsi doplňujúci životopis Sada, čím prispel k zaplneniu medzery v poznaní jeho príbehu (str. 221). A Foucault zasa zdôraznil Sadov rozchod so starým poriadkom, starým rozumom, a vo svojej Histórii šialenstva (1972) sa spýtal, či celú náhlu premenu západnej pamäti, ktorá nastáva koncom 18. storočia s vítanou možnosťou znova objaviť znetvorené, novým zmyslom obdarené a blízke obrazy z konca stredoveku, neumožnilo azda uchovávanie a bdenie fantastickosti na tých miestach, kde bol nerozum odsúdený na umlčanie? Foucault totiž dobre vedel, že myšlienka o sexualite vystavenej útlaku nebola vecou čírej teórie, pretože represiu sexuality chránili politické záruky troch všemocných kódexov: kanonické právo, kresťanská pastorizácia a občiansky zákonník. Čiže kódexy, čo rozhraničovali povolené od nepovoleného a k tomu svojvoľne využívali inštitúciu cenzúry. Akú teda môžeme očakávať odpoveď na položenú otázku: kým pre nás bol a kým je markíz de Sade? Aj pre menej rozhľadeného čitateľa po imaginárnej knižnici sadovských titulov s tisíckami odkazov je Sade Jeana-Paula Brighelliho knihou, ktorá ho umne orientuje a ponúka mu určitý celok, zostavený z príbehu markízovho života a mnohých mýtov o jeho živote a diele. Z toho všetkého najmä recepcie Sadových spisov z druhej polovice dvadsiateho storočia ho zaradili do úbežníka kultúrnych dejín, kde bola sexualita zbavená viny a tak sa stávala dôležitým článkom aj súčasného prehovoru o slobode a človekovej tvorivosti. (Jean-Paul Brighelli: Sade. Vydavateľstvo PT, Bratislava 2003, prel. Ladislav Franek.)
