Pán primátor, vaše niekdajšie bezslovné, no o to naliehavejšie kresby, karikatúry si pamätám ešte z čias, keď na Slovensku vychádzal humoristický časopis Roháč. Nech už to bol časopis štátnym totalitným aparátom akokoľvek kontrolovaného humoru, predsa len sa v ňom zišli veľmi kvalitní humoristi. Viktor Kubal, Jozef Schek, Kazo Kanala, Laco Torma, Bobo Pernecký, Dana Zacharová, Milan Vavro, Ondrej Zimka, Božena Plocháňová, Marián Bachratý, Koloman Leššo, Ľubomír Kotrha… Kde sú dnes všetci tí ľudia? Prečo nikomu z nich nenapadlo „rozbehnúť“ taký časopis, akým bol kedysi Roháč? – Roháč sa po roku 1989 rozbiehal niekoľkokrát ako NOVÝ Roháč, ale bez úspechu. Jednoducho nie je dopyt, podobne ako inde v Európe. Zanikli aj staršie a lepšie časopisy. A karikaturisti? Viete ako sa hovorí v Česku: Kdo umí, umí – kdo neumí…! Venovali ste sa len karikatúram, alebo vás zvábili aj iné výtavrné žánre? Čo komorná maľba? – Skúšal som asi všetko. Sochárstvo, grafiku, keramiku, plagáty, známky… Dokonca aj výzdobu domu smútku v Blatnom. Najväčšmi ma však priťahovala karikatúra a kreslený humor. A čo sa maľby týka, tejto kráľovskej disciplíny, tej sa budem venovať až niekedy na dôchodku… A potom budete uvažovať o tom, že svoje maľby vystavíte? – Ak to bude za niečo stáť, tak určite. Koho ste považovali za váš najväčší karikaturistický či humoristický idol? – Vážil som si mnohých karikaturistov, s mnohými sa dodnes priatelím. Ten zoznam by bol asi veľmi dlhý: od A ako Adolf Born, až po Z ako Vlastimil Zábranský. Zo Slovákov mám najradšej Dušana Polakoviča a Ivana Popoviča. Pán karikaturista bol však aj tak Viktor Kubal. Ozaj, ako sa stane z karikaturistu primátor? – Recept neexistuje. Treba chcieť, mať odborné predpoklady, zvládnuť remeslo, predstaviť ľuďom svoju víziu, nadchnúť ich, presvedčiť a najmä ich počúvať a nemyslieť si, že ste génius, lebo vám Pán Boh dal úrad… Ako sa dnes cítite v kresle primátora? S čím všetkým musíte denne zápasiť? A čo na to hovorí zahriaknutý karikaturista vo vás, ak je, pravda, zahriaknutý? – Viac ako v kresle sa snažím byť medzi ľuďmi. Denne treba zápasiť s minulosťou v nás. So včerajšími zlozvykmi, lenivosťou, nedbanlivosťou, nechuťou zmeniť nielen svet okolo nás, ale predovšetkým zmeniť seba. Ide to síce veľmi pomaly, ale ide to. Som rád, že u nás v Pezinku to ide azda trochu rýchlejšie ako inde. Prekonávať to, čo nás brzdí, nám pomáha aj humor, ktorý nás poľudšťuje a vážne veci odľahčuje. Preto nie som zahriaknutý karikaturista – som len momentálne nekresliaci karikaturista. Pezinok je atraktívne mesto nielen pre jeho obyvateľov, ale aj pre blízke okolie. Čo všetko ponúka? – Ak by som chcel vymenovať, čo všetko Pezinok ponúka, museli by ste vydať jedno tematické číslo len o našom meste a jeho obyvateľoch. Ale ak chcete jednou vetou, tak: kvalitné víno, kultúru, umenie a pohostinných ľudí. A tiež pravidelné podujatia, ktoré navštevujú tisíce ľudí z celého Slovenska i zo zahraničia. Pezinské rockové akcie. Mali taký úspech, že si ich pochvaľovali aj návštevníci z Čiech. Dobré tradície nenecháte zakapať, predpokladám… – Už v rokoch 1976 a 1977 sme organizovali hudobné festivaly Koncerty mladosti — najväčšie svojho druhu vo vtedajšom Československu. Nie inak je tomu i dnes, len žánrová paleta je oveľa bohatšia. Najznámejší je určite rockový maratón HODOKVAS, ale počas roka je ich omnoho viac. A k tomu ešte vážna hudba, divadlo, dychovky a folklór… Spomínali ste pezinské víno… Ja sa vo vínach veľmi nevyznám, ale predsa, ak by ste laikovi mali vysvetliť, čím je víno z tohto kraja zvláštne, výnimočné, ako by ste ho charakterizovali? – Už skoro tisíc rokov je pezinské víno pojem. Dnes zaznamenávame renesanciu jeho výroby, ale aj pestovania. Aby som vás presvedčil o jeho kvalite, mali by sme ku každému výtlačku vášho časopisu pridať malú fľaštičku, čo vy na to? Nuž, neviem, čo by na to povedala distribúcia… A len boh vie, či by tá fľaštička dorazila k čitateľovi celá… Okrem vína Pezinok ponúka aj gastronomické špeciality. Husacina, lokše, fazuľová polievka. Okrem kultúrnych festivalov máte zrejme aj nejaké tie gurmánske slávnosti. Čo by o nich mal návštevník vedieť? – Taktiež je chvályhodné, že sa gastronómii prikladá čoraz väčší význam v oblasti cestovného ruchu, služieb, ale i propagácie regiónu. Veď takú husacinu s lokšami, akú robia v susednom Slovenskom Grobe, neurobia nikde na svete. Pezinok má tiež svoje kulinárske špeciality – jednou z nich je fazuľová polievka, ktorá sa dá urobiť aj na štyridsať až päťdesiat spôsobov. A k tomu neopakovateľná hroznová štrúdľa a dobré víno… Preto v Pezinku robíme dnes už medzinárodné majstrovstvá vo varení fazuľovej polievky, ktorej sa v našich končinách hovorí „fyzulnačka“. A teraz späť ku kultúre. Pezinská keramika… – Z archeologických výskumov vieme, že keramika sa tu vyrába už sedemtisíc rokov. V Pezinku je aj jediná stredná keramická škola na území Slovenskej republiky. Z keramiky bol kuchynský riad, ale aj sošky svätých a najmä džbány a poháre na víno. Preto sme tento rok obnovili na podnet Malokarpatského múzea a Cechu keramikárov podujatie nazvané Keramické trhy. Tešili sa veľkej pozornosti a návštevnosti tvorcov keramiky i kupujúcich zo Slovenska i z Česka. Veríme, že sme začali peknú tradíciu, pri vzniku ktorej bolo i Mesto, podobne ako pri všetkých ostatných podujatiach. Čo ponúka Pezinok pre výtvarných umelcov a spisovateľov? Uvažovali ste napríklad o tom, že by mohol pribudnúť ďalší festival venovaný karikatúre? Je dnes záujem o karikatúru? – Z hľadiska výtvarného umenia je Pezinok dnes domovom vyše tridsiatich výtvarníkov. Nikto nespočíta, koľko ich tu žilo a tvorilo od čias slávneho barokového portrétistu Jána Kupeckého, ktorý sa tu v roku 1667 narodil. Že pribudne aj festival karikatúry, to nevylučujem, pokusy tu už boli v minulom desaťročí, keď sme poriadali počas Vinobrania výstavy kresleného humoru pod názvom „Víno, ženy, spev“. No povedzte, môže byť na svete krajší názov a najmä kombinácia …. Sú dnešné časy inšpiratívne pre karikaturistu? – Časy boli, sú aj budú vždy inšpiratívne. Hlavne aby bolo na svete dostatok takých tvorivých ľudí, ktorí dokážu dobu reflektovať a nastaviť jej zrkadlo. Už Shakespeare tvrdil, že „doba sa vymkla z kĺbov“. Ja si myslím, že tá dnešná je skôr o chrbticiach, ako o kĺboch. Ideálne by bolo, keby súčasnosť bola v prvom rade o zdravom rozume. A tak trochu i o čistých srdciach… Zhováral sa Peter Macsovszky Oliver Solga (1954) – karikaturista, v súčasnosti primátor mesta Pezinok. V roku 1985 absolvoval štúdium dejín umenia na FFUK v Bratislave. Okrem kresleného humoru sa venoval aj časopiseckým ilustráciám, grafike a známkovej tvorbe. Podieľal sa aj na príprave niekoľkých desiatok výstav a je autorom odborných článkov, ktoré vyšli v katalógoch a rôznych periodikách. Vystavoval nielen na Slovensku a v Česku, ale v aj Kanade, Turecku, Japonsku, Poľsku, Taliansku, Holandsku, Belgicku, USA a v Izraeli. Samostatné výstavy mal v najväčších slovenských mestách a v Rakúsku, Maďarsku, Poľsku a Česku. Je autorom prvej slovenskej olympijskej známky „Atlanta 96“. Žije v Pezinku.
