Neviem, či si čitatelia spomenú na niekdajší program československej televízie Receptář nejen na neděli, v ktorom domáci „kutili“ prichádzali predstaviť svoje podomácky vyrobené „zlepšováky“. Často sme žasli nad dôvtipom a premyslenosťou niektorých z nich. Ruský umelec Vladimir Archipov (1967) založil na takýchto podomácky ručne vyrobených predmetoch každodennej spotreby svoj umelecký projekt, ktorým sa od jeho začiatku v 90. rokoch ako umelec preslávil po celom svete. Je zakladateľom a prevádzkovateľom Múzea ručne vyrobených predmetov a okrem Ruska vystavoval napríklad v Českej republike, Veľkej Británii, Belgicku, Nemecku, Austrálii či v Brazílii na Bienále súčasného umenia v Sao Paule. Každý z exponátov Archipovovho múzea bol vytvorený či „pozliepaný“ z niekoľkých iných predmetov alebo ich fragmentov, sám osebe však musí plniť určitú funkciu. Nájdu sa tu kanvice na polievanie, košíky či rebríky. Na to, aby Archipov zaradil istý predmet do svojej zbierky, musí spĺňať tieto kritériá: musí byť funkčný, teda nestačí, ak plní len dekoračnú funkciu. Ako celok nesmie byť kúpený, teda autor ho musel vyrobiť vlastnými rukami a zároveň nesmie byť určený na predaj, teda musí ho používať jeho tvorca alebo členovia jeho domácnosti. Predmet musí byť jedinečný, teda nesmie existovať jeho presná kópia a jeho autor ho musí považovať za objav. Vladimír Archipov je umelec-samouk. Má medicínske a technické vzdelanie a do roku 1994 sa živil ako inžinier a lekár. Potom sa podujal na zaujímavý umelecký projekt: začal cestovať po celej Ruskej federácii a v príbytkoch a záhradách „obyčajných ľudí“ hľadať exponáty do svojho vtedy novozaloženého Múzea ručne vyrobených predmetov. (Žiada sa tu položiť si otázku: Kto sú „obyčajní ľudia“? Sú „naozajstní“ umelci „neobyčajnými ľuďmi“? A delí sa svet na ľudí „obyčajných“ a ľudí „neobyčajných“?) Keď natrafil na zaujímavý exponát, rozprával sa s jeho majiteľom a tvorcom a tieto príbehy zaznamenané na magnetofónových kazetách a videopáskach tvoria súčasť Archipovovej výstavy. Autor interpretuje svoj projekt ako snahu klásť uprostred štandardizácie kultúry dôraz na jedinečnosť a dať slovo ľuďom, ktorí s moderným umením či umením všeobecne nemajú na prvý pohľad nič spoločné. Archipov sa odvoláva na potrebu spoločensky angažovaného umenia. Prijateľné je podľa neho len umenie „zdôrazňujúce spoločenskú zodpovednosť…, v ktorom ľudia nie sú len diváci, ale aj bezprostrední účastníci a hrdinovia“. Takéto chápanie umenia je však v súčasnosti v móde a „dať hlas“ akýmkoľvek „obyčajným ľuďom“ je v podstatne dosť jednoduchý trik ako zaujať „neobyčajného“ diváka. Tak vznikla napríklad reality šou o bezdomovcoch či výstava bulharskej umelkyne Borjany Vencislavovej, ktorá v rámci projektu Vonku bola vždy tma vystavila ukážky „pracovného prostredia“ obetí obchodu so ženami doprevádzané ich autentickými výpoveďami (pozri časopis Vlna 27). Súťaž mladých fotografov v Čechách zas vyhrala práca, v ktorej boli v Čechách ilegálne žijúci Ukrajinci odfotografovaní raz vo svojom prirodzenom prostredí robotníckych ubytovní, raz zobrazení v počítačovou animáciou vyrobenom vysnívanom svete. (A to sa tu obmedzujem len na tie projekty, o ktorých som sa dozvedela náhodne, bez cieleného hľadania za posledné dva týždne.) Po bezdomovcoch, prostitútkach, migrantoch, homosexuáloch, narkomanoch „dostávajú teraz slovo“ chudobní Rusi, ktorých materiálny nedostatok za sovietskej éry donútil podomácky si vyrábať isté spotrebné predmety, keďže ich priemyselne vyrábané ekvivalenty neboli dostupné. Nehovorím, že výpovede takýchto ľudí sú nezaujímavé, ale mnohokrát opakované použitie toho istého princípu spôsobilo jeho infláciu. Archipov navyše hovorí o „zaujímavej transformácii“ svojich exponátov: „Na čas, na ktorý sú vystavené, sa každodenné predmety stávajú umeleckými predmetmi, a keď sa výstava skončí, vrátia sa k svojmu majiteľovi a do svojich pôvodných podmienok. Deje sa premena predmetu dennej spotreby na umelecký objekt a z umeleckého objektu späť na každodenný predmet.“ Na podobnom princípe je však založený už ready-made Marcela Duchampa zo začiatku dvadsiateho storočia (hoci Duchamp sa o pôvod svojich ready-madov nezaujímal). A ešte niečo: Archipovov projekt získava v Rusku špecifický sociálny a politický podtón. Má byť spomienkou na obdobie nedostatku v časoch Sovietskeho zväzu, keď ľuďom neostávalo nič iné, než si mnohé predmety každodennej spotreby takto vyrobiť, keďže ich priemyselne vyrábané ekvivalenty jednoducho neboli dostupné. Krása exponátov preto tkvie podľa Archipova práve v ich pragmatickom poslaní či chýbajúcom estetickom zámere. Každý z exponátov je originálny vynález, často inšpirovaný nedostatkom tovaru či surovín v Rusku. Dá sa zároveň predpokladať, že práve tento aspekt Archipovovho umenia oslovuje „západného“ recipienta a je dôvodom, prečo je tento ruský umelec na „Západe“ taký úspešný. Všeobecne platí, že „Západ“ sa o „východné“ umenie veľmi nezaujíma, a keď sa oň zaujímať začne, malo by aspoň zodpovedať „západnej“ predstave o „východnom“ umení. A toto kritérium Archipovovo umenie spĺňa. Poukazuje totiž na príslovečnú „východnú“ chudobu, ktorej „Západ“ rád verí a zmienka o ktorej ho neznepokojuje. Aj balkánske umenie je úspešné vtedy, keď vypovedá buď o vojne alebo o živote „gastarbeitrov“. Archipovovo umenie nenarúša „západnú“ predstavu ošúchaného obyvateľa „Východu“, ktorý zo samého nedostatku bol nútený pohnúť rozumom a vyšpekulovať dôvtipné vynálezy. Je tu už len krok k predstave, že sa u nás („u nás na Východe“) namiesto pracieho prášku pralo popolom a zuby sa neumývali zubnou pastou, ale, dajme tomu, soľou. Verím však, že Archipov svoje múzeum nezaložil s takýmto pragmatickým zámerom. Je sympatické, že Archipov sám nedeklaruje svoje umenie za špecificky ruský fenomén, dokonca ani za fenomén reflektujúci výlučne chudobu. Patrí mu chvála za to, že viac ako o poukazovanie na zlú sociálnu situáciu mu ide o oslavu ľudskej tvorivosti, ktorú považuje za silnejší hnací motor tvorby ako materiálny nedostatok. Zdôrazňuje napríklad, že s nástupom kapitalizmu v Rusku síce do istej miery mizne nedostatok, nie však kreativita, ktorá pretrváva aj v časoch čoraz silnejšej štandardizácie. Okrem toho Archipov zdôrazňuje, že takéto predmety sa dajú nájsť v ktorejkoľvek krajine sveta. Príkladom je jeho účasť na 27. ročníku Bienále súčasného umenia v Sao Paule, ktoré je popri benátskom bienále najstarším a najvplyvnejším fórom súčasného umenia. Už v minulosti privítalo umelcov z Ruska, napríklad konceptuálneho umelca Alexandra Brodského. Minulý rok sa však organizátori podujatia rozhodli neusporiadať ho na základe národných reprezentácií, ale okolo centrálnej témy spájajúcej diela vystavujúcich umelcov: „Ako spolu žiť.“ Archipova pozvali, pretože jeho diela údajne „skúmajú tvorivé spôsoby, akými ľudia prispôsobujú svoje domáce prostredie potrebám každodenného života.“ Archipov prišiel do Sao Paula tri týždne pred začiatkom bienále. K dispozícii mal šoféra a prekladateľa, ktorý mu mal pomôcť nájsť potenciálnych prispievateľov. Napriek časovej tiesni, jazykovým aj kultúrnym bariéram sa autor podujal používať rovnakú metódu, na akú je zvyknutý z Ruska: aj v Brazílii začal prieskumom medzi príbuznými a priateľmi svojho šoféra a vyzvedal sa, či vo svojom okolí nepoznajú amatérskych vynálezcov. Čoraz viac ľudí mu otváralo dvere do svojich domovov. Kritériá výberu exponátov ostali rovnaké. V Sao Paule navštívil autor napríklad muža, o ktorom sa dozvedel, že vlastnoručne vyrába rádiá, nezaradil ich však do svojej zbierky, keďže tento muž svoje výrobky predával. Archipov tu však náhodou stretol aj jeho syna, ktorý vyrobil napríklad vidlicu brániacu túlavým mačkám v prístupe k odpadkom. Keďže on svoje vynálezy nevytváral s komerčným zámerom, Archipov si požičal niektoré z nich pre svoju zbierku. Okrem univerzálnosti fenoménu ručne vyrábaných spotrebných predmetov zdôrazňuje Archipov opakovane aj už spomínaný princíp, že nie chudoba, ale tvorivosť je hnacou silou ich vynálezcov. Referuje, že na otázku „Prečo ste to vyrobili?“ odpovedajú ľudia na celom svete „Rád si sám vyrábam veci“ alebo „Také niečo sa nedá kúpiť v obchode.“ Ľudia v odpovediach teda nespomínajú chudobu a materiálnu núdzu. Hoci sú ľudia na začiatku nedôverčiví či podozrievaví, nedôvera sa nakoniec zmení na pýchu. Archipovov príspevok na 27. bienále súčasného umenia pozostával z bubna práčky premeneného na kvetináč, stolíka na televízor vyrobeného z nepoužívaného radiátora, ručného mlynčeka na mäso s prirobeným motorom a niekoľkých ďalších predmetov vytvorených v duchu filozofie jeho múzea. Napriek univerzálnosti tohto fenoménu sa povaha predmetov líši podľa lokálneho kontextu. Archipov napríklad zistil, že fúrik, aký sa rozhodol vystaviť aj na bienále, je na perifériách Sao Paula bežným úkazom. Ľudia ich tu používajú na skladovanie odpadu, ktorého zberom môžu zarobiť až 50 dolárov denne. Stretol aj profesora spoločenských vied, ktorý si z lievika a plechovky na kávu vyrobil plynovú masku. Keď je vzduch v meste na nevydržanie znečistený smogom, dýcha profesor v maske vzduch prefiltrovaný cez vonné oleje. V roku 2001 zas Archipova pozvala Ikon Gallery v Birminghame, aby sa po prvýkrát zúčastnil na umeleckom projekte za hranicami Ruska. Pri tej príležitosti navštívil rôzne domy, záhrady a statky v rôznych častiach Birminghamu a v jeho okolí a nazbieral viac ako päťdesiat britských exponátov pre svoju zbierku. Bol medzi nimi napríklad prenosný ďalekohľad z rúčok metiel a Lega. Aj tu vyvstala ručná výroba takýchto spotrebných predmetov z materiálneho nedostatku, napriek relatívnemu bohatstvu Veľkej Británie. Istú rolu zohráva aj úsilie o starostlivosť o životné prostredie, aj tu je však dôležitá radosť z procesu tvorby a zo samotných ručne vyrobených predmetov. Po skončení výstavy sa všetky predmety vrátia k svojim majiteľom. Niektorí sú však natoľko poctení skutočnosťou, že ich vynález sa stal umeleckým dielom, že sa rozhodnú ho Archipovovej zbierke venovať. Hoci niektorí ešte stále interpretujú Archipopovo umenie ako pokus o znázornenie chudoby a nedostatku sovietskej éry a ekonomického kolapsu v 90. rokoch, alebo aspoň o znázornenie chudoby a nedostatku ako takého, autor upozorňuje na skutočnosť, že po domácky vyrobené predmety dennej spotreby možno nájsť medzi príslušníkmi všetkých spoločenských vrstiev. Na večierku vo vile bohatého zberateľa umeleckých predmetov v Sao Paule napríklad Archipov natrafil na obrovský sud s pripevnenou rúčkou, ktorý milionár vyrobil na upravovanie trávnika. Spontánne vynálezy chápe ako fenomén prekračujúci spoločenské a politické hranice, vychádzajúci z fundamentálnej a univerzálnej ľudskej tvorivosti. Archipovov projekt je v neustálom vývoji. V súčasnosti pracuje na on-line verzii svojho Múzea ručne vyrobených predmetov, ktorá návštevníkom umožní nielen prístup k rokmi nazbieraným informáciám, ale aj ich doplnenie. Múzeum bude obsahovať videozáznamy a fotografie autorov vystavených predmetov a odkazy na zvukové záznamy ich rozprávaní. Každý predmet bude spojený s miestom, na ktorom vznikol. Archipovova zbierka sa môže časom zmeniť na elektronickú mapu sveta ručne vyrobených predmetov, na ktorej bude mať každý účastník možnosť povedať zvyšku sveta niečo o sebe. Nech sú už dôvody akékoľvek, je pravda, že Vladimír Archipov svojím umením „prerazil“. Okrem toho, že jeho ruské exponáty sú dokumentované na stránke www.folkforms.ru, mu začiatkom roku 2006 vyšla v Londýne kniha s názvom Home-Made: Contemporary Russian Folk Artifacts s doslovom Susan B. Glasserovej, bývalej moskovskej korešpondentky The Washington Post. Dôležité je, aby sa „Západ“ naučil vnímať aj to „východné“ umenie, ktoré explicitne nepoukazuje na svoj „východný“ pôvod. Zdroje: www.culturebase.net, www.folkforms.ru Záujemcovia, ktorí by Vladimírovi Archipovovi chceli prispieť do zbierky exponátom, sa môžu hlásiť na adrese post@folkforms.ru . Priložiť treba fotografiu predmetu, ktorý musí zodpovedať vyššie uvedeným kritériám, a životopis autora.
