Alexander Ivanovič Udaľcov (1951) pochádza z rodiny diplomata, čo predurčilo aj jeho životnú dráhu. Absolvoval Štátnu moskovskú Lomonosovovu univerzitu, neskôr Diplomatickú akadémiu. Ovláda angličtinu, češtinu a slovenčinu. V diplomatických službách je od roku 1973, pôsobil na veľvyslanectve ZSSR a Ruska v Československu, bol veľvyslancom v Lotyšsku. Na Slovensko prišiel v roku 2005. Rád sa stretáva so slovenskými ľuďmi, tradične sa zúčastňoval spomienky Klubu Nového slova pri výročí konca druhej svetovej vojny na Malom Slavíne v bratislavskom lesoparku. S hosťom Slova Alexandrom I. Udaľcovom, veľvyslancom Ruskej federácie v Slovenskej republike, sa zhovárala Gabriela Rothmayerová. Prvý raz ste ako diplomat prišli do Československa v roku 1976. V Sovietskom zväze ešte vládli „starci“, v Československu vlastne tiež. Vy ste boli mladý, absolvent dobrej školy, rozhľadený po svete. Vnímali ste vtedy, ako bolestne zasiahla trauma z okupácie vojsk Varšavskej zmluvy priateľstvo Slovákov a Čechov k ruskému národu? Bol som vtedy atašé nášho diplomatického zastupiteľstva. Poviem otvorene, že otázka vnímania udalostí z augusta 1968 je veľmi zložitá a mnohostranná. Myslím si, že by nebolo správne hovoriť, že okupácia ČSSR vojskami štátov Varšavskej zmluvy značne ovplyvnila priateľstvo Slovákov a Čechov s ľudom Ruska. Rozhodnutie o tejto akcii prijímalo Politbyro ÚV KSSZ a vedenie ďalších štyroch známych socialistických štátov, ktorých vojenské jednotky sa zúčastnili na tejto operácii. Bola to nepochybne trauma. V tejto súvislosti pripomeniem, že Rusko a Slovensko sa v medzištátnej zmluve z 26. augusta 1993 zaviazali, že budú udržiavať priateľské vzťahy „v snahe definitívne urobiť čiaru za totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v ignorovaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a v následnom neopodstatnenom zotrvávaní sovietskych vojsk na československom území“. Súhlasím s týmito formuláciami. Budem však úprimný a poviem, že k takému stanovisku som nedospel ihneď. Myslím si, že to platí aj pre mnohých ďalších ľudí v našej krajine. Cítili ste, že z osloboditeľov sa v očiach občanov Československa stali z večera do rána okupanti? A čo ste mohli v tejto situácii urobiť? Zdá sa mi, že takto položená otázka je zjednodušená. Nedá sa povedať, že v Československu sa všetci rozhodne postavili proti vstupu vojsk, a zvlášť proti ich ďalšiemu zotrvávaniu. Takisto aj v Sovietskom zväze nie každý schvaľoval ich vpád. Čo sme mohli vtedy urobiť? Predovšetkým porozumieť situácii, pochopiť jej dôsledky pre obidve krajiny a jej vplyv na celkové medzinárodné pomery. A to sme aj robili. Ruský spisovateľ Viktor Jerofejev v knihe Dobrý Stalin opisuje, ako sa jeho otec, diplomat v Paríži, stretáva na dobrom obede s americkým partnerom. Keď jedia zmrzlinu s broskyňou a jablkovú štrúdľu, len tak, akoby mimochodom, hovoria aj o budapeštianskej tragédii. Diplomatická reč je zdvorilá, stretnutia sa odohrávajú v noblesnom prostredí. No často ide o veľa. Medzi našimi krajinami – Československom a Sovietskym zväzom – v čase vášho prvého pôsobenia takéto dramatické situácie neboli, Československo bolo iba satelitom Kremľa, navyše s vojskami, „dočasne“ umiestnenými na svojom území. Inak to však bolo počas druhého pôsobenia – v rokoch 1988 – 1993… Mali ste aj vy takéto „obedy“? Nepatrím k ctiteľom tvorby spisovateľa V. Jerofejeva a knihu, ktorú ste spomínali, som nečítal. Ak by som však mal hovoriť o epizóde, ktorú opisujete, poviem vám na rovinu, že boli prípady, keď som sa aj ja zúčastňoval nielen na podobných „obedoch“, ale aj na „večeriach“, na ktorých sa preberali vážne otázky týkajúce sa našich bilaterálnych záležitostí. Informácie o tom sa tlmočili vedeniu ministerstva zahraničných vecí a v mnohých prípadoch aj vedeniu štátu. Tieto informácie pomáhali prijatiu potrebných rozhodnutí. V medzinárodnej politike a na veľvyslanectve ste pôsobili aj počas Gorbačovovej perestrojky. Moskva prestavovala, u nás vládol na najvyšších poschodiach politiky – chaos. Normalizační „robotnícko-roľnícki“ politici sa vtedy Kremľa báli, šiel na nich mráz. No ľudia dolu ožili, zháňali sa ruské noviny, knihy, chodilo sa na ruské filmy, film Pokánie sa stal hitom. Pamätáte sa na atmosféru, keď prišiel do Československa na návštevu Michail S. Gorbačov? Áno, v období „perestrojky“ som tiež pracoval na našom veľvyslanectve v Prahe. Dobre mi v pamäti utkvelo to ovzdušie očakávaní a nádejí, ktoré vtedy vládlo v ČSSR. Ako pracovník veľvyslanectva som sa zúčastnil na príprave návštevy M. Gorbačova. Dobre si pamätám, s akým oduševnením a záujmom ho vnímali obyvatelia vašej krajiny a prejavovali solidaritu s tými procesmi, ktoré prebiehali v Sovietskom zväze. Ale, máte pravdu, že nie všetci vo vedení KSČ boli v tomto momente pripravení na radikálny obrat vo svojej politike. Očakávali sme, že Michail Gorbačov zruší mieru „dočasnosť“ a konečne vysloví: Naše vojská u vás nemajú čo hľadať. Aj vy ste to očakávali? A môže diplomat tlačiť na svojich predstaviteľov, aby sa správali štátnicky? Môžem otvorene povedať, že naše veľvyslanectvo v Prahe zohralo správnu úlohu pri pochopení vedenia štátu o účelnosti ďalšieho zotrvania našich vojsk v Československu. Pokiaľ ide o druhú časť vašej otázky, chcem zdôrazniť nasledovné: pôsobenie na názor svojich vedúcich predstaviteľov je trvalou povinnosťou diplomatov, v tom spočíva hlavný zmysel činnosti diplomatického zastupiteľstva a celej diplomatickej služby. Práve preto venujeme osobitnú pozornosť tomu, aby informácie z krajiny pobytu boli objektívne a aby pomáhali nachádzať optimálne riešenia. Mnohí z nežných revolucionárov sú Michailovi Gorbačovovi dodnes vďační, že tú vetu vtedy nepovedal. Je to síce paradox – ale cítia sa byť väčšími hrdinami, pretože sme si slobodu a nezávislosť akože vybojovali, a teda nemusíme byť nikomu vďační. Ruská federácia tiež je veľmi často podsúvaná ako Sovietsky zväz, a najmä atlanticky orientovaní politici ju dodnes stotožňujú s komunistickým režimom, ba rusofilov značkujú. Stretávali ste sa počas svojho pôsobenia na poste veľvyslanca Ruskej federácie s týmto zvláštnym fenoménom? Vaša otázka vlastne obsahuje aj odpoveď na ňu. Problém, o ktorom hovoríte, existuje. Naozaj mnohí politici, verejnosť si aj dnes nezriedka mýlia Ruskú federáciu so Sovietskym zväzom. Deje sa to nielen na Slovensku. Taký istý paradoxný obraz som pozoroval v Lotyšsku, kde som pracoval ako veľvyslanec Ruskej federácie. Deje sa to, na jednej strane v dôsledku neznalosti reálnej situácie v Rusku, neznalosti ruskej vnútornej a zahraničnej politiky. Na strane druhej je to nezriedka výsledok cieleného pôsobenia informačných a iných štruktúr zameraného na skresľovanie pravdivých informácií o nás. Sovietsky zväz, presnejšie byrokratický totalitný politický systém, spôsobil veľa škody nielen svojim občanom, ale aj občanom satelitných krajín, medzi ktoré patrilo aj Československo. Sovietsky zväz je minulosťou. Mnohí slovenskí opoziční politici však aj dnes radi strašia Ruskom. Hrozí nám z Kremľa mráz? Je pochopiteľné, že ľudia, ktorých ste spomenuli, sa venujú zastrašovaniu Ruskom. Myslím si, že tu nejde ani tak o presvedčenie, ako o určité záväzky a závislosť od našich zásadných oponentov. Pokiaľ ide o „chlad z Kremľa“, vyjadril by som sa nasledovne: ak bude na planéte pokračovať proces globálneho otepľovania, potom „chlad z Kremľa“, tak ako aj ruská ropa a plyn, bude veľmi žiadaný. Môžete porovnávať – ako sa vyvíjali vzťahy medzi ZSSR a ČSSR a dnes, medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou? Priniesla demokracia rozvoj vzťahov, alebo sme začali od nuly? V tomto prípade asi porovnanie nie je opodstatnené. Ide tu o odlišné štáty, odlišné politické systémy, iné nálady obyvateľstva, odlišnú situáciu vo svete atď., atď. Súčasne som však presvedčený, že mnohé pozitívne výsledky dosiahnuté vo vzťahoch medzi ZSSR a ČSSR by sa nemali zahadzovať, ale by sa mali využiť v dnešnej praxi. Zdá sa, že vcelku sa nám to darí. Inými slovami, v danom prípade by sa mala zabezpečiť kontinuita procesu. Nedávno (21. januára) uplynul rok, ako prestal na Slovensko prúdiť plyn. Slovenská politická opozícia žiadala, aby sme sa stali nezávislými od ruského plynu, premiér Robert Fico žiadal, aby sa plnila zmluva, ktorú máme s Gazpromom. No medzi Moskvou a Bratislavou leží Kyjev, a plyn sa ukázal ako dobrá, no nebezpečná zbraň… Odpoviem stručne. Moskva vždy bola a aj teraz je pripravená dodávať Slovensku také objemy plynu a ropy, aké Slovensko potrebuje. Z tohto hľadiska nemáme problémy s realizáciou dohody, ktorú ste spomenuli. Čo sa týka problémov s tranzitom, ktoré boli vyvolané platobnou neschopnosťou ukrajinskej strany, mali by sa touto témou v značne širšej miere zaoberať partneri Ukrajiny, ktorí cez ňu dostávajú plyn, hlavne Európska únia. V tejto súvislosti pripomeniem, že Ukrajina je členom Energetickej charty, ktorá obsahuje dané záväzky. Koniec koncov podpísaním memoranda o rekonštrukcii plynovodnej sústavy tohto štátu Európska únia priznala svoju zodpovednosť za komplexné riešenie problému. Plynovú krízu riešila Európska únia, ktorej práve predsedala Česká republika. A plynová kríza načrtla aj nové politické hranice – Kyjev túži po NATO, Moskve by rád ukázal chrbát, zatlačil ju viac do Ázie. Môže diplomacia v takejto situácii hrať „silnejšími“ kartami? Viktor Černomyrdin, veľvyslanec na Ukrajine, sa svojimi otvorenými vyjadreniami na adresu V. Juščenka stal pre neho osobne personou non grata… Niet pochýb, že zvolenie nového ukrajinského prezidenta bude viesť k zmenám v politike tohto štátu. Dúfame, že bude pomáhať aj stabilizácii pomerov v krajine a zlepšeniu hospodárskej situácie. Jasnejšia bude aj otázka, či sa Kyjev snaží dostať do NATO a kto na Ukrajine túto snahu podporuje. Celkovo môžeme povedať, že Ukrajina bola aj zostáva najdôležitejším partnerom Ruska a naše vzájomné väzby sa budú upevňovať aj v budúcnosti. V prípade nutnosti môže naša diplomacia hrať aj so silnejšími kartami, ale ani doterajšie chody by som nepovažoval za slabé. A nakoniec o V. Černomyrdinovi. Na Ukrajine nebol vyhlásený za personu non grata. Mimochodom, veľvyslancom tam bol viac ako osem rokov. Teraz zastáva vysokú funkciu: je poradcom prezidenta Ruskej federácie. Akú úlohu bude zohrávať Ruská federácia v Európe? Po odchode Borisa Jeľcina, nástupe Vladimíra Putina a Dmitrija Medvedeva sa zdá, že čas, keď bola Ruská federácia na kolenách, je minulosť. No zatiaľ nie sú jasné obrysy politiky, ktorú chce uskutočňovať v strednej Európe. Máte úplnú pravdu v tom, že dnešné Rusko to už nie je oslabený štát začiatku deväťdesiatych rokov. Dosiahli sa zjavné úspechy v hospodárskom rozvoji a v upevnení politického systému. Prijali sme zahraničnopolitickú koncepciu a na jej základe Moskva vykonáva dôkladne preverenú a vyváženú zahraničnú politiku, pričom berie do úvahy, samozrejme, predovšetkým svoje národné záujmy. Základom tejto politiky je pragmatizmus a hľadanie spoľahlivých partnerov a spojencov a budovanie vzájomne výhodných politických a hospodárskych vzťahov s nimi. V rovnakej miere je tento prístup charakteristický aj pre strednú Európu, tým viac, že s týmto regiónom nás spája spoločná história a fakticky rovnaké úlohy, napríklad pri prekonávaní dedičstva komunistickej minulosti. Je tu však problém, ktorý spočíva v tom, že v rade krajín bývalého komunistického bloku sa niektorí zakomplexovaní politici nemôžu zbaviť historických stereotypov a pokúšajú sa ísť dopredu „s hlavou otočenou dozadu“, čo asi nie je pohodlné ani rozumné. Slovensko je členom EÚ a NATO. Mohlo by sa stať tým pomyselným mostom medzi východom a západom? Slovenská opozícia by hneď dodala – a za akú cenu? Úvahy o budovaní mostov nie sú novým javom. Asi majú určitý zmysel. Podľa môjho názoru je však hlavné, aby každý štát na východe aj na západe robil vyváženú politiku, ktorá zohľadňuje nielen vlastné záujmy, ale aj želania partnerov a aby nezabúdal na rovnováhu záujmov. Doplnkové komunikačné mosty asi pri tom nebudú potrebné. Možnosti a mechanizmy na rozvíjanie bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov existujú. Keď sa mal v Česku a Poľsku stavať americký radar, Moskva sa ohradila. Slovenský premiér sa vyjadril, že on by nikdy nesúhlasil s podobným zariadením na území Slovenskej republiky. Vnímali ste to tak, ako slovenská opozícia – ako priateľské gesto voči Moskve? V Rusku nevnímali úvahy premiéra Fica k možnosti umiestnenia prvkov americkej protiraketovej obrany na území Slovenska ako priateľské gesto voči Moskve. Mimochodom, treba zdôrazniť, že, ako potvrdila prax, predseda slovenskej vlády mal v tejto otázke pravdu. S Ruskou federáciou síce nemáme spoločnú hranicu, ale spája nás mnohoraká spolupráca – napríklad už zmienený plyn. Situáciu by mal zmeniť plynovod Nabucco. Predseda predstavenstva Gazpromu Alexej Miller v septembri na Valdajskom klube povedal, že plynovod možno začať stavať vtedy, keď sú uzavreté zmluvy s dodávateľmi plynu a odberateľmi. Plynovod Nabucco nemá ani jedny zmluvy, ani druhé. Myslíte si, že to môže v budúcnosti skomplikovať vzťahy medzi Ruskou federáciou a Slovenskou republikou? Ako je známe, plynovod Nabucco je jedným z celého radu projektov zásobovania Európy plynom. Tieto projekty sa v mnohom navzájom doplňujú, ale si aj konkurujú. Ruské spoločnosti sa vždy zasadzovali za zdravú konkurenciu. Pre každý projekt sú nevyhnutné hospodárske prepočty, ako aj technické a hospodárske zdôvodnenia (štúdie). Takéto prepočty zatiaľ nie sú pre projekt Nabucco priaznivé. Projektmi, ktoré sú naviazané na konkrétne ložiská, sú Severný prúd a Južný prúd. Nabucco zatiaľ takým projektom nie je. Okrem toho pri projekte Nabucco nie sú definovaní ani dodávatelia, ani spotrebitelia. Jeho realizácia má v pozadí politickú zápletku. V tejto situácii projekt môže viesť nie k deklarovanej diverzifikácii, ale k hospodárskym stratám. Sú aj otázky týkajúce sa zaistenia jeho bezpečnosti vzhľadom na vôbec nie jednoduchú situáciu v niektorých krajinách, cez ktoré má plynovod podľa plánu prechádzať. Nie náhodou bol celkom nedávno tento projekt skoro „zastavený“ v samotnej EÚ. Hľadanie ciest, ako urobiť tento projekt rentabilným, v súčasnosti pokračuje. Rusko-slovenských vzťahov sa projekt Nabucco priamo nedotýka. V súčasnosti sa tranzitný význam Slovenska na európskom plynovom trhu zabezpečuje existujúcimi zmluvami na dodávky ruského zemného plynu cez existujúcu tranzitnú plynovodnú sústavu. Uvedenie do činnosti plynovodov Severný prúd a Južný prúd, bude, samozrejme, viesť k diverzifikácii dodávok ruského plynu do Európy. Do akej miery sa to dotkne našich „plynových“ vzťahov s konkrétnymi štátmi, to je skôr otázka pre odborníkov a expertov v tejto oblasti. Medzi najvýznamnejšie udalosti minulého roka patrí určite návšteva amerického prezidenta Baracka Obamu v Moskve. Prezident Medvedev a prezident Obama počas nej podpísali predbežnú dohodu, ktorá stanovila stropy medzikontinentálnych rakiet aj jadrových hlavíc. Druhou takouto významnou udalosťou bolo zrušenie plánu americkej administratívy vybudovať protiraketový štít v Poľsku a v Česku. Podľa bývalého premiéra Jána Čarnogurského je to dôkaz, že európsku a globálnu bezpečnosť nemožno budovať bez Ruska, alebo dokonca proti Rusku… Súhlasím s názorom J. Čarnogurského. Stačí sa pozrieť na politickú mapu, aby sme sa presvedčili, že bez Ruska asi nie je možné vybudovať dokonalý bezpečnostný systém. Myslím, že to chápe aj väčšina našich západných partnerov. Avšak my sme presvedčení, že nie je možné budovať vlastnú bezpečnosť na úkor iných, a v tom spočíva ruský prístup k nedeliteľnosti bezpečnosti v Európe. Známa iniciatíva prezidenta D. A. Medvedeva, ktorá sa týka uzavretia zmluvy o európskej bezpečnosti, je zameraná práve na to, aby sa spoločným úsilím zaistila stabilná bezpečnostná architektúra v euroatlantickom priestore. Je správne, že zaostrujete pozornosť na rusko-americké vzťahy. V každom období dejín od ich obsahu v mnohom závisel celkový stav a rozvoj medzinárodných vzťahov a spolupráce. Opatrenia, ktoré prijala administrácia prezidenta B. Obamu na nápravu zjavných chýb a omylov jeho predchodcu vo vzťahoch s Ruskom, sa stretli s patričnou odozvou ruskej strany. V kontexte slova „reset“, ktoré sa stalo populárnym, treba vnímať aj rokovania vedené medzi Ruskom a USA o podpísaní novej zmluvy o strategických útočných zbraniach. Zdôrazňujem, že naša krajina naďalej zostáva jedným z hlavných svetových aktérov a snaží sa konštruktívne reagovať na pozitívne kroky v politike našich hlavných medzinárodných partnerov. Proti iniciatíve Baracka Obamu prehodnotiť stavbu radaru boli signatári tzv. pozývacieho listu. Bývalí významní politici (za Slovensko Michal Kováč, Pavol Demeš, Rastislav Káčer) vyzývali amerického prezidenta, aby neopúšťal strednú Európu a neprenechával ju Rusku. Americký prezident na list nereagoval, Zbygniew Brezinski v rozhovore pre Českú televíziu dokonca autorov tohto listu pokarhal. Čo s nami teraz spraví ruský medveď? „Ruský medveď“, takisto ako prezident B. Obama, nebude reagovať na tento list, pretože je jednoducho nechutný. Pán veľvyslanec, aké je vlastne Rusko dnes? Zo slovenských médií sa občania nedozvedia nič alebo nanajvýš to, že Rusko je ekonomicky slabé, nedemokratické, pije sa tam a medzi premiérom a prezidentom Ruskej federácie narastajú spory… Ak mám byť úprimný, podľa celého radu slovenských médií sa dá veľmi ťažko pochopiť dokonca aj to, čo sa deje na Slovensku. To isté platí aj v prípade Ruska. Stručne povedané, dnešné Rusko je politicky aj ekonomicky stabilný štát s trhovým hospodárstvom, finančne nezávislý a otvorený voči konštruktívnej spolupráci na medzinárodnej aréne. Veľký hospodársky a zdrojový potenciál našej krajiny, vykonávané sociálno-ekonomické reformy nám umožňujú optimisticky hodnotiť možnosti riešenia úloh súvisiacich s konkurencieschopným modelom hospodárenia. Rusku sa vcelku úspešne darí vzdorovať negatívnemu vplyvu svetovej finančnej a hospodárskej krízy. Podľa výsledkov roku 2009 kladné saldo obchodnej bilancie dosiahlo vyše 100 miliárd USD. Obnovil sa rast ekonomiky. Teraz v priemere dosahuje 0,5 percent mesačne, podľa prognóz na rok 2010 sa však zvýši na 2,5 percenta. Stabilne rastú zlaté a devízové rezervy štátu (vyše 440 miliárd USD), klesá inflácia. Realizuje sa program protikrízových opatrení a podpory systémotvorných podnikov. V poslednom čase vystupuje do popredia veľká úloha týkajúca sa modernizácie našej ekonomiky. Čakajú nás aj závažné reformy vo sfére zdokonaľovania politického systému. Ťažkostí na tejto ceste je, prirodzene, dosť, dosť je aj neprajníkov, ale tieto komplikácie sú prekonateľné. Hlavné je to, že v spoločnosti je konsenzus o tom, ako máme napredovať a čo chceme dosiahnuť. Dôležité je aj to, že jednota o týchto otázkach sa zachováva v terajšom ruskom vedení. Inými slovami, v našej krajine prebiehajú veľmi zaujímavé a dôležité, občas nie jednoduché procesy. Chcel by som odporučiť čitateľom týždenníka Slovo, aby navštívili Rusko a pozreli si ho vlastnými očami.
