Reprezentatívny žurnál Foreign Affairs sprístupnil pod príťažlivým titulkom Let Russia Be Russia zásadný článok významného člena Rady pre zahraničné vzťahy a odborníka na ruské záležitosti Thomasa Grahama. Článok tematizuje vzťahy USA s Ruskom od konca studenej vojny. Prezidenti Clinton, G.W.Bush a Obama mali v úmysle začleniť Rusko do formovania globálneho liberálneho poriadku, výsledkom však bolo zhoršenie vzájomných vzťahov. Prezident Trump sľuboval úzke partnerstvo s V.Putinom, výsledkom však bolo upevnenie konfrontačného prístupu, ktorý začala Obamova administratíva uplatňovať po ruskej agresii na Ukrajine v roku 2014. Dôsledkom zhoršených vzťahov je zvýšené riziko vojenského konfliktu.
Podľa názoru Grahama politika štyroch administratív zlyhala, pretože sa zakladala na trvalej ilúzii, že správna americká stratégia dokáže zásadne zmeniť ruské vnímanie vlastných záujmov a jeho zásadný svetonázor. Americká politika sa dopustila dvoch omylov, jednak že Rusko sa začlení do spoločenstva liberálnych demokratických štátov, jednak že agresívnejším prístupom možno vynútiť, aby sa Rusko vzdalo svojich životných záujmov.
Treba uznať, že vzájomné vzťahy majú súťaživý charakter odvtedy, čo sa USA stali globálnou mocnosťou na konci 19. storočia a takými ostali dodnes. Obe krajiny majú zásadne odlišné koncepcie svetového poriadku, demokratická republikánska tradícia USA je nezlučiteľná s ruskou dlhou históriou autoritatívnej vlády. Úzke partnerstvo medzi oboma štátmi je neudržateľné.
Ťažšie bude uznať, že ostrakizácia Ruska je kontraproduktívna. Rusko s relatívnym poklesom moci stále ostáva kľúčovým hráčom globálnej arény v dôsledku rozsiahleho jadrového arzenálu, geograficky ako stred Euroázie, disponuje právom veta v BR OSN a má vzdelané obyvateľstvo. Spolupráca s Ruskom je nevyhnutná na zvládnutie globálnych výziev, ako klimatická kríza, nukleárna hrozba a terorizmus. Je len jedna krajina – Čína, ktorá má porovnateľný strategický a ekonomický význam pre USA ako Rusko. A niet inej krajiny, ktorá dokáže zničiť USA za 30 minút.
Vyváženejšia stratégia obmedzenej spolupráce, resp. súťaženia by znížila riziko atómovej vojny a vytvorila rámec na spoluprácu, potrebnú na riešenie globálnych výziev. Inteligentnejšie vzťahy s Ruskom môžu prispieť k zárukám európskej bezpečnosti, čiastočne k poriadku na Strednom východe a zvládnuť vzostup Číny. Ak americkí politici požadujú umiernenejšie správanie zo strany Ruska, budú musieť zohľadniť jeho krátkodobé ciele, obzvlášť pokiaľ ide o krízu na Ukrajine.
Prístup k Rusku po skončení studenej vojny sa zakladal na zásadnom nepochopení ruskej reality. Bolo ilúziou predpokladať, že krajina napreduje v demokratickej tranzícii a že je príliš slabá, než by mohla vzdorovať politike USA. Lenže kolaps Sovietskeho zväzu neznamenal demokratický prelom, ale víťazstvo populistického vodcu Jeľcina nad M.Gorbačovom, ktorý bol viac oddaný demokracii. Úlohou V.Putina sa stalo obnovenie poriadku. Graham cituje Putina: Rusko sa čoskoro nestane, ak vôbec, verziou USA alebo Anglicka.
Rusko oponuje unipolárnym ambíciám USA prostredníctvom konceptu multipolárneho sveta. Tento prístup pôsobí proti záujmom USA v Číne, na Ukrajine, v Európe a na Strednom východe. Zásadný strategický význam pre Rusko má Ukrajina: anexiu Krymu Západ vníma ako porušenie medzinárodného práva a Kremeľ ako sebaobranu. Ruská zahraničná politika reflektuje obavu, že krajina by mohla nebezpečne zaostávať vo vzťahu k USA a Číne, predmetom súťaže je miesto vo formujúcom multipolárnom svete.
Počas studenej vojny USA dokázali dosiahnuť urovnania so ZSSR, ako posilniť globálny mier a bezpečnosť, súčasne pri tom brániť americké záujmy a hodnoty, to je možné s dnešným Ruskom. V Európe sa treba vzdať ambícií rozširovať NATO do bývalého sovietskeho priestoru. Nastal čas pre odvážnu diplomaciu na zvládnutie ukrajinskej krízy. USA by mali Ukrajine jasne povedať, že členstvo v NATO nepripadá do úvahy, súčasne prehĺbiť bilaterálnu bezpečnostnú spoluprácu. Kyjev by mal uznať zabratie Krymu Ruskom výmenou za uznanie plnej reintegrácie Donbasu bez špeciálneho postavenia. Na základe toho by USA a EÚ zásadne obmedzili sankcie voči Rusku a súčasne poskytli Ukrajine rozsiahlu pomoc. Európski vodcovia sú unavení z Ukrajiny a chceli by normalizovať vzťahy s Ruskom pri zachovaní princípov európskej bezpečnosti. USA by mohli akceptovať Rusko ako regionálneho aktéra na Strednom východe a spolupracovať pri nastolení rovnováhy. Washington by mal prehodnotiť prístup ku kontrole zbrojenia, mal by predĺžiť novú dohodu START, ktorá vyprší v roku 2021.
Graham na záver pripomína, že USA sa v minulosti neobávali ujednaní s Moskvou, pretože dôverovali svojim hodnotám a popri vlastnej nesmiernej moci si uvedomovali jej obmedzenia a rešpektovali moc súpera. Výzva, ktorú predstavuje dnes Rusko vo vzťahu k USA, nebude návratom k existenčnému zápasu počas studenej vojny.
Poznámka:
Graham uznáva, že svet sa posúva k multipolárnemu poriadku. A vyzýva amerických politikov, aby nazerali na Rusko bez sentimentu či ideológie. Jasné videnie by neuškodilo pri posudzovaní stratégie slovenskej zahraničnej politiky, ktorá zamrzla niekde na ceste do parlamentu. Pre EÚ by bolo najvýhodnejšie, aby ako jeden z globálnych aktérov mala dobré vzťahy tak s USA, ako aj s Čínou, Ruskom a ostatnými globálnymi aktérmi. Malá krajina v strede Európy si nemôže dovoliť ideologickú slepotu a priestor pre samostatnú zahraničnú politiku je tak či onak limitovaný. O to viac by sme sa mali usilovať, aby Európa dokázala definovať svoje záujmy v dynamicky sa meniacom multipolárnom svete.