Rusko a ľavica

Boris Zala v denníku Pravda (13. 6. 2021) sa hnevá. Nie na všetkých Slovákov, ktorí majú pozitívny vzťah („obdiv“?) k Putinovi, ale na ich ľavicovo orientovaný segment. Vychádza z jednoduchej axiómy: ľavičiari, čo majú benevolentný až blahosklonný postoj k Rusku, údajne považujú za príťažlivý súčasný ruský ekonomický a politický režim. Potom je, samozrejme, namieste otázka, čo na tomto modeli je pre ľavičiarov zaujímavé, o to viac, že „žiadna ľavica dnes v Rusku nemá priestor“.

Existuje vôbec nejaký model revidovaného socializmu, ktorý by ľavica mohla považovať za vzor? Počas perestrojky R. Gorbačovová a A. Jakovlev citovali škandinávsky vzor ako úspešnejší model než sovietsky, predovšetkým z hľadiska materiálneho, ale aj kvality života. Osud sociálneho štátu v západnej Európe je známy, najviac z neho prežíva práve v škandinávskych štátoch. Západoeurópski sociálni demokrati za podstatnú príčinu plazivej likvidácie sociálneho štátu považujú krach reálneho socializmu. V rámci studenej vojny sociálne výdobytky kapitalizmu boli motivované ideologickým konfliktom a súťažením, predovšetkým však ich umožňovala povojnová konjunktúra až do sedemdesiatych rokov. Odvtedy prešiel kapitalizmus sériou kríz, nastupuje neoliberalizmus s víziou univerzálnej trhovej spoločnosti, sociálny štát bol potlačený ako príliš drahý a neefektívny. Maximalizácia zisku a následné prehlbovanie nerovnosti sa dosahuje prostredníctvom financializácie kapitalizmu, zisk sa oddeľuje od reálnej ekonomiky, čo má za následok dominanciu globálnej finančnej oligarchie, ktorá bohatne prostredníctvom dobývania renty. Tento stav neobmedzeného ekonomického rastu je trvale neudržateľný, čo si uvedomuje aj časť transnacionálnej kapitalistickej triedy.

Ak idea sociálneho štátu je obsoletná, teória konvergencie o akomsi zbližovaní dvoch odlišných spoločenských systémov v šesťdesiatych rokoch bola ilúziou. Iluzórny charakter má aj koncept „demokratického socializmu“ inšpirovaný programom nemeckej SPD (Bad Godesberg 1959). Podľa významného predstaviteľa „kritickej teórie“ Axela Honnetha tento model problém sociálnej slobody riešil iba núdzovo, v snahe nepopierať hodnotu individuálnych práv a slobôd. Výsledkom bola značne obmedzená myšlienka chápať politickú demokraciu podľa zvyčajného liberálneho vzoru ako inštitucionálnu sféru. Sociálna otázka sa mala v rámci parlamentnej väčšiny riešiť obmedzovaním kapitalistického trhu. Pokiaľ ide o čínsky spôsob globalizácie, tento je civilizačnou alternatívou neoliberalizmu. Čínska KS deklaruje výstavbu socializmu, napriek nepochybným úspechom vo vyrovnávaní sociálnych rozdielov, treba vyčkať, ide o experiment dôležitého významu, ktorého výsledok nie je známy. V Rusku sa etablovala tá najhoršia oligarchická podoba kapitalizmu a neboli prekonané relikty tradičnej autority (cár, generálny tajomník, prezident), čo rozhodne nemôže byť vzorom pre ľavicu. Takže momentálne nedisponujeme nejakým etalónom socializmu pre 21.storočie.

A majú ľavičiari nejaký dôvod na obdiv k Putinovi? Dlhší čas som študoval historické peripetie geopolitického postavenia Ruska a dospel som k záveru, že vo vzťahu k Západu platí Kartágo musí byť zničené. Podľa Hobsbawma krátke dvadsiate storočie trvalo 75 rokov. A čo ak sa ešte neskončilo? Prvá svetová  finančná kríza sa začala po krachu na Viedenskej burze v roku 1873. Predchádzala jej prvá vlna globalizácie a špekulatívneho investovania. Nasledovala vlna protekcionizmu. Na prelome storočí však hegemón, nad ktorého ríšou „slnko nezapadá“, začal mať konkurentov. Po prvý raz sklapla Thukydidova pasca. Jedným nebezpečným súperom bolo Rusko, ktoré začalo asi so storočným oneskorením úspešne modernizovať, zavádzať výdobytky priemyselnej revolúcie, pričom disponovalo početnou (ale zaostalou feudálnou) armádou („žandár Európy“). Druhým nebezpečným súperom bolo Nemecko, ktoré si nárokovalo svoj podiel na kolonializme a z neho plynúceho blahobytu. Takže dvadsiate storočie sa začalo v roku 1914. A čo ak sa ešte neskončilo? Prvá svetová vojna sa skončila nestabilným prímerím, ktoré nevyriešilo otázku hegemóna. Čiernou labuťou sa stalo cárske Rusko po zvrhnutí monarchie a samoderžavia, čo bolo vcelku logickým krokom, nastala však druhá ruská revolúcia a k moci sa dostali ruskí jakobíni. Títo mali zohrať úlohu „užitočných idiotov“ pre Nemecko vo vojne a neskôr pre Britániu, rozpad ruského štátu mal viesť k masovému výpredaju jeho nerastného bohatstva. Doktrína Heartlandu – ovládnutia východnej Európy z roku 1904 pochádzajúca od britského geografa (bol to Sir Halford John Mackinder) predstavuje prvú geopolitickú doktrínu zadržiavania a následného vydrancovania Ruska. 

Po druhý raz sklapla Thukydidova pasca v roku 1939 (útok na Poľsko a vojna Británie s Nemeckom) alebo o dva roky skôr (útok Japonska na Čínu v júni 1937; lenže Číňania doteraz nezabudli na poníženie zo strany Britského impéria, dve ópiové vojny 1842 a 1860, čím zdôvodňujú, že musia modernizovať na západný spôsob, aby sa to už nikdy nezopakovalo). Ako je známe, porazení nacisti sa nie bezdôvodne domnievali, že nie sú celkom porazení, lebo vojna bude pokračovať, a to proti Sovietskemu zväzu. A vojna naozaj pokračovala. Síce nie ako Operácia Nemysliteľné, ktorú chcel rozpútať Churchill v roku 1945, ale ako studená vojna, ktorá bola výsledkom patu ohľadom disponovania jadrovými zbraňami. Známe výroky vplyvnej pani Albrightovej, ktoré predniesla v čase, keď bola ministerkou zahraničných vecí USA, o nespravodlivosti ruského vlastníctva prírodného bohatstva, vôbec neboli náhodné. Sú súčasťou zahranično-politickej doktríny, obkľučovanie „ruského medveďa“ pokračuje. Thukydidova pasca sklapla po tretí raz v dvadsiatom prvom storočí, stále ide o anglosaskú hegemóniu, aj keď ex-hegemón sa po brexite stáva kolóniou svojej bývalej kolónie. Zásadná zmena spočíva v tom, že tentoraz druhým  a vraj nebezpečnejším konkurentom či vyzývateľom  je Čína. Takže svetová vojna sa neskončila, len prešla do ďalšej fázy, ktorá by sa dala označiť ako „hybridná vojna“.

Pre Európu z toho nevyplýva nič dobrého. Počas studenej vojny proti sebe stáli dva bloky a konfrontácia by sa odohrala v Európe. V osemdesiatych rokoch nielen tanky, ale rakety stredného doletu Pershing a SS20, čas reakcie bol zredukovaný na desať minút. Proti konvenčnej prevahe Varšavskej zmluvy by USA v prípade útoku ZSSR na západnú Európu použili taktické jadrové zbrane. Takže konfrontácia by sa zase odohrala v Európe a krajiny stredovýchodnej Európy spolu s Nemeckom by boli s vysokou pravdepodobnosťou totálne zničené. V súčasnosti v opačnom garde má prevahu v rámci konvenčných zbraní NATO, logicky  v prípade útoku na Rusko deklaroval prezident Putin odvetný jadrový útok. Nie náhodou Putin vytýčil červenú čiaru ohľadom vstupu Ukrajiny do NATO – americké rakety by boli príliš blízko k Rusku. Asymetrický strategický pat medzi bývalými kontrahentmi studenej vojny je zárukou nestabilného studeného mieru.

Lenže karty zamiešala aj Čína, ktorá síce nemá schopnosť odvetného jadrového úderu, ale modernizuje svoju armádu vrátane kozmu. Vojna alebo mier však závisí v prvom rade od USA. Trojuholník je dosť nestabilný, to sa ukázalo napríklad aj na rokovaní Jaltskej konferencie. USA sa musia rozhodnúť, ktorá strana trojuholníka si vyžaduje tvrdší konfrontačný prístup a s ktorou stranou možno uzatvárať taktické kompromisy. Pre Európu je nebezpečnejšia konfrontácia USA s Ruskom než konfrontácia v Pacifiku. Ekonomický konflikt s Čínou bude USA tlačiť do Pacifiku, prezident Trump svojho času naznačil, že Európa nemusí byť prioritou číslo jeden. Európa sa v súčasnosti správa ako bludný Holanďan, ktorý nevie trafiť do prístavu. Samozrejme to nezávisí od malých krajín ako Slovensko, ale EÚ sa buď rozpadne alebo preukáže schopnosť byť jedným z globálnych hráčov. Na druhej strane vyostrenie zamrznutého konfliktu na Ukrajine by mohlo zvýšiť riziko horúcej vojny, rovnako ako čierne labute, napríklad Severná Kórea, Jeruzalem, Irán a pod.

Na rozdiel od B. Zalu pochybujem o tom, že Rusko sa riadi imperiálnou víziou, čoho dôkazom sú vraj „anexia Krymu“ a „donbaská avantúra“. Lenže krízu na Ukrajine nevyvolalo Rusko. Nedošlo by na Kryme k horšej tragédii bez ruského zásahu? Ako hodnotí B. Zala najnovšie fašistické opatrenie ukrajinskej vlády na klasifikáciu občanov v duchu rasizmu, ktoré vylučuje etnických Rusov? Rusko znovu zostalo perifériou a periférnou veľmocou, ktorá svojím politickým systémom i organizáciou vzťahov medzi politikou a hospodárstvom odráža jeho okrajové postavenie. Ak hľadíme na dnešné Rusko realisticky, ide mu vlastne o prežitie medzi veľmocami. (Veronika Salminen, Máme se bát Ruska? Daranus 2019) Podľa môjho odhadu je naša súčasná situácia do určitej miery podobná ako v tridsiatych rokoch minulého storočia. Dve svetové vojny by mali byť dostatočným varovaním nielen pre ľavičiarov, najmä tým, že môžu vypuknúť akosi nečakane, bez zámerného úmyslu, keď zlyhá politika, ktorá sa orientuje na jednostranné presadzovanie „legitímnych“ záujmov. USA po rozpade ZSSR demonštrovali, že nie sú schopné unipolárne vládnuť svetu prostredníctvom Pax Americana a musia riešiť kritické vnútorné konflikty. Pre rozumne uvažujúceho politického pozorovateľa, ktorý vôbec nemusí byť ľavičiarom, je konzervatívna politika, ktorú reprezentuje prezident Putin, dostatočne zodpovedná, rozvážna a zdržanlivá, ruská diplomacia si zasluhuje obdiv. Nevyvoláva turbulencie a snaží sa o vyváženosť v rámci konfliktného procesu formovania multipolárneho sveta.

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter