Európska komisia odporučila, aby sa Rumunsko a Bulharsko stali členmi Európskej únie už 1. januára 2007, teda nie o rok neskôr, ako im to hrozilo za pomalé plnenie požiadaviek EÚ. Ak sa nič mimoriadne nestane, Rada bude s odporúčaním súhlasiť. V budúcom roku teda bude mať EÚ 27 členov – a verejnú mienku stále viac naklonenú proti ďalšiemu rozširovaniu. Rozširovanie Európskej únie je často označované ako „najúspešnejšia vonkajšia politika EÚ“. Z mnohých strán je to pravda. Rozhodnutie Európskych spoločenstiev v prvej polovici 90. rokov dať krajinám európskej semiperiférie, ktoré práve prechádzali zásadnou politickou a ekonomickou transformáciou, šancu na vstup do „klubu bohatých“, skutočne výrazne vplývalo na ich ekonomický a politický vývoj. Logika pôvodných členských krajín bola jasná – ak chcela spojiť „dva európske svety“, ktorých rozdielnosť nebola spôsobená len polstoročím členstva vo „východnom bloku“, ale aj faktom, že vo väčšine prípadov patrili ekonomicky a politicky skôr k európskej semiperiférii ako ku krajinám centra, musela tieto „dva svety“ priblížiť. Postkomunistická Európa mala byť pretvorená podľa jej obrazu. Vplyv pristúpenia Pre pristupujúce krajiny malo členstvo v EÚ trojaký význam. Priamym ekonomickým bola možnosť získať prostriedky zo spoločného rozpočtu únie, prerozdeľované vďaka solidárnemu systému fungovania regionálnej politiky EÚ – bohatšie regióny prispievajú na rast chudobnejším. Bolo naozaj zaujímavé sledovať politikov, ktorí na domácej scéne hovorili o degradačnom pôsobení solidárneho sociálneho systému na individuálnu iniciatívu a schopnosti samorozvoja, a na európskej úrovni zas žiadali čo najväčšiu solidaritu „bohatých krajín“ s „chudobnými“. Minimálne rovnako dôležité však boli aj nepriame pozitívne efekty – vstup do EÚ bol aj formálnym potvrdením „perspektívnosti“ krajiny – zvýšil napríklad jej príťažlivosť pre zahraničných investorov. Pre politickú elitu v pristupujúcich krajinách však bol podstatný aj symbolický význam členstva. Populácia vnímala členstvo v EÚ v rozhodujúcej väčšine prípadov pozitívne, preto sa za „približovanie sa k Európe“ dali skryť mnohé nepopulárne kroky i politické prešľapy. Záviselo v zásade iba od ochoty EÚ ako takej nechať svoje „logo“ pod rozličnými reformnými (a „reformnými“) pokusmi– často len s argumentom, že „ak nie títo, tí druhí budú ešte horší“. Aj v politickej rovine je členstvo v EÚ ekvivalentom „certifikátu normálnosti“. Európska únia bola v transformujúcich sa spoločnostiach vnímaná ako „klub bohatých“ a súčasne ako „bezpečný prístav“ pri búrlivej plavbe ekonomickej a politickej transformácie. „Europeizácia“ pomerov bola (a je) v postkomunistickej Európe synonymom ich „štandardizácie“. Excesy transformácie – politický populizmus, rozbujnelá a primitívna korupcia a klientelizmus, rozprávkové bohatnutie a pád do nepoznanej chudoby atď. – mali byť zotreté a zabudnuté v upokojujúcej štandardnosti života v „civilizovanej Európe“. Večná oligarchia Otázne je, nakoľko sa to podarilo. Formálne sa nové členské krajiny, rovnako ako Rumunsko a Bulharsko, v zásade stali „európskymi“. Prevzali masu európskeho acquis, zaviazali sa rešpektovať spoločné dohodnuté pravidlá. Ako to však vyzerá, keď ideme hlbšie? Ekonomická a politická transformácia postkomunistického sveta vychádzala zo systému, ktorý síce hlásal rovnosť, no sociálne bol hierarchicky rozdelený (v prístupe ku „kontaktom“ či možnostiam využívať „spoločné“, „štátne“ prostriedky). Komunistická verchuška bola (vo väčšine prípadov) príliš zdiskreditovaná na to, aby mohla zohrať dôležitejšiu úlohu v nastupujúcom ekonomicko-politickom systéme, no menej viditeľní príslušníci oligarchie (činní napríklad v ekonomickej sfére – riaditelia veľkých štátnych podnikov a pod.) a najmä „stredný manažment“ štátnej a straníckej byrokracie, ktorí mali predovšetkým mimoriadne dobrý prístup ku „kontaktom“ a „správnym informáciám“, dokázali vymeniť politický vplyv za majetok. A dnes dokážu majetok zamieňať za politický vplyv. A to všetko v situácii, keď sa za krátky čas rozdeľoval obrovský „štátny“ majetok, pričom jediným úplne spoľahlivým pravidlom bolo „silnejší berie“. Napriek všetkým formálne prijatým pravidlám „západného sveta“ nefunguje táto nová oligarchia na základe hlásaných princípov „demokratického politického systému“ či „slobodného trhu“. Čím bola transformácia „divokejšia“, menej regulovaná, tým viac sa posilnila oligarchická štruktúra v ekonomike i politike. A tým viac je „európskosť“ štruktúr iba povrchovou fasádou. Ťažké spojenie Z pohľadu pôvodných krajín EÚ sa zdalo všetko v podstate v poriadku. Hoci sa periodicky objavovali problémy, dôležité bolo, že ich vlastné politické a ekonomické elity dokázali nájsť s dôležitou časťou postkomunistickej oligarchie „modus vivendi“, zhodnúť sa na obojstrannej výhodnosti rozšírenia EÚ. Postkomunistická oligarchia síce musela súhlasiť s pravidlami, ktoré obmedzili jej moc, na druhej strane bola jej pozícia legitimizovaná. Systém, ktorý zabezpečoval ich výsadné postavenie, bol uznaný za „štandardný“. Súčasne ale nebolo rozširovanie EÚ žiadnym „sprisahaním elít“ – pre pôvodnú EÚ prinieslo stabilizáciu krajín na jej periférii, nové ekonomické možnosti (investície, lacná pracovná sila atď.), pre nových členov zas všetky vyššie spomínané výhody, ktoré pomohli aj všeobecne obyvateľstvu (resp. jeho väčšej časti – určitá skupina už stihla upadnúť do takej veľkej chudoby a vylúčenosti, že sama nedokázala využiť ponúkané možnosti). Hádka o „sociálnom dumpingu“, rozpor medzi požiadavkami nových členov na „rozpočtovú solidaritu EÚ“ a trvaním na práve na „sebeckú daňovú politiku“, komplikovaný problém migrácie pracovnej sily, ale aj najnovšie politické problémy a krízy v stredoeurópskych krajinách však ukazujú, že spájanie „dvoch svetov“ nebude také ľahké. Čím sú si ekonomicky, sociálne a politicky vzdialenejšie, tým je to nákladnejšie a ťažšie. Tým väčší bude odpor verejnosti. Autor je politológ
