Vydanie antológie prózy a poézie o Bratislave sa môže stať celkom zaujímavým kultúrnym počinom. Predpokladáme pritom, že od roku 1918 – povedzme – sa v slovenskej literatúre napísalo dosť slušných textov tematizujúcich toto mesto: stačí len dobre vybrať a zmysluplne zostaviť. Takáto knižka by potom mohla mať aj svoju pedagogickú cenu – napríklad jeden mladší autor by sa z nej dozvedel, že „mestské“ písanie sa v tejto literatúre nezačína jeho debutom, ako si to pred pár rokmi nielen myslel, ale aj tvrdil v novinovom rozhovore. Ostatní čitatelia by si mohli – popri potešení z dobrých próz – overiť, ako dokážu naši najlepší spisovatelia „čítať“ svoje mesto a aké podoby má jeho „prepis“. Šancou pre naplnenie takýchto očakávaní bolo vydanie knihy Zlodejky mesta Bratislavy. Často a s obľubou sa konštatuje, že slovenská literatúra má vidiecky ráz. Každé zovšeobecnenie sa dá v jednotlivostiach spochybniť, ale táto generalizácia literárnohistoricky obstojí: ak hovoríme o kontinuitných dejinách slovenskej spisby v období asi posledných dvesto rokov, je ťažké poprieť jej prevažujúci rurálny charakter. Mesto za dedinou V tejto súvislosti spomeňme rýchlo sa „klasicizujúcu“ generáciu pôsobiacu od 2. polovice 19. storočia až po prvé decénia storočia nasledujúceho: od Hviezdoslava cez Kukučína až po Timravu, generáciu vplyvnú v zmysle spoločenskej prestíže, čitateľského úspechu, literárnej histórie a napokon i školskej prevádzky. Ich priestor bol tam, kde bola slovenská spoločnosť, a nebol to priestor mesta (iba ak malomesta u Jesenského). Poslednou dôležitou rurálnou iniciatívou boli v slovenskej literatúre lyrizačné tendencie a naturizmus 30. rokov – opäť s veľkou spoločenskou rezonanciou a významom pre školskú výchovu. Ak však hovoríme o aktuálnej situácii, tradične rurálna, „realistická“ modalita tejto literatúry je už minulosťou. Pripomeňme to zaujímavejšie z „dedinskej“ prózy uplynulého decénia: Otčenáš, Pišťanek a Taragel vidiek parodujú a jeho literárnu tradíciu persiflujú, Pankovčín využíval mýtizujúci raster. Neprehliadnime, že na Slovensku sa dosť dlho do mesta chodievalo väčšinou z dediny (a nielen v literatúre): od objavenia mesta po zabývanie sa v ňom to chvíľu trvalo. Mesto bolo Neznáme, Iné, Nepochopiteľné, Nebezpečné, dedina ho potrebovala ako negatívne kontrastné pozadie. „Přijde-li jeho slovenský robotník do Prahy, musí mu spadnout na hlavu betonový dům…“ píše K. Čapek o Urbanových Hmlách na úsvite. Jednou z ponúkajúcich sa možností, ako literárnohistoricky koncipovať antológiu o meste v našej literatúre, by mohla byť postupnosť kultúrneho osvojovania si mesta: ako Slovákom prestali domy padať na hlavu. (Zlodejky mesta Bratislavy nejdú týmto smerom.) Zmena postoja k mestu je predpokladom k zmene v stvárnení mesta; s trochou zjednodušenia možno povedať, že až istý stupeň „prisvojenia“ si mesta a jeho priestorových i sociálnych špecifík, zabývania sa v ňom, vytvára predpoklady pre naozaj urbánnu literatúru. Hoci aj optika postavená na efekte odcudzenia môže mať svoj pôvab (napr. v detskom videní električky ako obludy hltajúcej a vypľúvajúcej ľudí), skutočné „písanie mesta“ si nevystačí s kulisami reálií či lokálnych názvov v príbehu, ktorý je inak voči svojmu priestoru indiferentný. Tak je zbytočná štafáž asfaltu, betónu, električiek i všetkých možných putík a kaviarní v prozaickom texte, ktorý nedokáže postihnúť špecifické, mestom „vinuté“ tkanivo sociálnych vzťahov, komunikácie a celého životného štýlu vytvárajúce urbánnosť. Bratislava – darované mesto Zvláštnym prípadom urbánnej literatúry je písanie venované konkrétnemu mestu. Kým pri postavách a udalostiach autori radi zdôrazňujú fiktívnosť príbehu („… akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami a ich činmi…“), prostredie im už taký odpor nekladie – bez problémov si vypomáhajú miestnymi reáliami, toponymami (názvami ulíc, krčiem a kaviarní…). Ale aj tu môžeme oddeliť kulisy inak bezpríznakového – vo vzťahu k miestu – diania od vzťahu, spojitosti či dokonca závislosti týchto dvoch zložiek; dovedené do krajnosti, maxima pre literatúru skutočne spätú s istým lokálnym určením by mohla znieť aj takto: naozajstný „príbeh miesta“ je iba taký, ktorý by nikde inde nebol možný. Prirodzene, je to skôr ideál, ku ktorému sa literatúra vo svojich šťastnejších chvíľach blíži (napr. v prvej časti Cortazárovho románu Nebo, peklo, raj). Literárna tvorba je aj „vpisovaním sa“ sa do tradície, nech aj polemickým, do tradície žánru, národnej literatúry – ale i miesta. Literárna tradícia Bratislavy v slovenskej kultúre nie je veľmi dlhá – na spočítanie generácií spisovateľov, ktorí ju vytvárali, nepotrebujeme ani všetky prsty jednej ruky. Bratislava a slovenská literatúra (a spoločnosť) dosť dlho žili vlastným životom bez toho, aby sa navzájom potrebovali. Zdôrazňuje sa multietnicita a multikultúrnosť Bratislavy, no v porovnaní so stáročnou konkurenčnou rovnocennosťou českého a nemeckého jazyka v Prahe má „slovenská“ Bratislava iný osud; otázkou je, do akej miery tu bol slovenský živel kultúrotvorný do roku 1918. Nasledujúce dvadsaťročie je príliš krátkou dobou na organickú a vzájomne sa obohacujúcu koexistenciu, ak za niečo také nepokladáme „slovakizáciu“ viech a vinární slovenským piesňovým repertoárom, ktorým študenti a literáti pod vedením Tida J. Gašpara nahrádzali peštianske šlágre. Roky 1938, 1939, 1945 a 1948 sa v tejto súvislosti neoplatí ani komentovať. S istou mierou licencie obstojí tvrdenie, že Bratislava patrí k najmladším slovenským mestám: slovacita ako väčšinový etnický základ tu nemá viac ako tri-štyri generácie. Slovenskou sa stala vďaka historickým okolnostiam. V tomto čase sa prudko zmenil jej sociálny štatút: z provinčného sa stala mestom hlavným, mestom, do ktorého sa chodilo a chodí študovať, pracovať a robiť kariéru, mestom politických a ekonomických arivistov, mestom, do ktorého akoby sa nikomu nechcelo a v ktorom už skoro každý zostane, najextenzívnejšie rastúcim v strede Európy. Pri úvahách o miere kultúrneho „opracovania“ a zvládnutia Bratislavy je možné odlíšiť dve vrstvy slovesnej tradície. Prvá, venovaná dávnejším dobám, má skôr archívno-historický, povesťový alebo orálno-spomienkový charakter. (Môže sa stať východiskom historickej alebo historizujúcej fikcie.) Popri nej by sme mohli hovoriť o literárnej tradícii v užšom zmysle slova: tú slovenskú v 20. storočí zakladali prisťahovalci – pravdepodobne až medzi dnešnými šesťdesiatnikmi by sme našli relevantnejší počet spisovateľov-rodených Bratislavčanov, napr. Tomáša Janovica, Pavla Vilikovského, Júliusa Satinského či Vlada Bednára. (Vo vlastivednej publikácii Slovensko-Kultúra I. z roku 1979 je zoznam miest a obcí, v ktorých sa narodili slovenskí spisovatelia. Bratislava tu má uvedeného jediného rodáka M. Krnu, kým Banská Bystrica – pre porovnanie – piatich, rovnako aj Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš a Skalica šiestich a povedzme Hybe či Tisovec štyroch.) V medzivojnovom období Bratislava ako inšpirácia a téma presiahla slovenský kontext: Nezval sem umiestnil príbeh surrealistického románu Jako vejce vejci. Podhradie s getom sú pre českého spisovateľa exotickým priestorom ak už nie orientálneho, tak aspoň balkánskeho razenia; Bratislava videná pražskou optikou sa navidomoči sunie k juhu. Antológia – dobre vybrať a zmysluplne zostaviŤ Antológia by mala byť hrou na istotu. Väčšia časť práce je už urobená, texty napísané a väčšinou aj publikované. Antológia je svojho druhu recyklácia. Nepredstavujte si pod tým nič zlé: literatúra sa recykluje napríklad aj ďalšími vydaniami, poviedka vyjde v časopise a potom ako súčasť knižného súboru, bežne sa recyklujú aj aktuálne recenzistické žánre, nehovoriac už o kolobehu textov (a myšlienok) v odbornej prevádzke (referát na konferencii, zborník z konferencie, špecializovaný časopis, upravená verzia „pre ľud“ v menej odbornom časopise, kniha…). Je to vec miery: ďalšie vydania si vynúti dopyt, ale aj kultúrne či pedagogické potreby, niektoré publicistické či kritické výkony naozaj za knižku stoja. Antológia by mohla byť hrou na istotu, ak je zrejmé, čím a komu má slúžiť. Jej účel môže byť pedagogický, kultúrno- a literárnohistorický, propagačný – hoci v prípade pokusov o „vývoz“ slovenskej literatúry do zahraničia prostredníctvom rôznych kompilácií som značne skeptický („vyvážať“ možno dielo, prípadne autora ako značku, ale nie literatúru en bloc). Tematické, pre širší čitateľský okruh zostavené antológie by mali slúžiť kvalitou výberu. K nim chcú asi patriť aj Zlodejky mesta Bratislavy – inú, napríklad literárnohistorickú ambíciu som vo výbere neobjavil. Zostavovateľom je zvláštny kríženec individuálneho a kolektívneho vkusu – podľa tiráže „v spolupráci s redakciou Slovenských pohľadov zostavil Stanislav Muntág“. Čo ponúkajú? Mali by sme hovoriť o vkusových kritériách, ale ešte predtým treba pripomenúť, že kniha vyšla v edícii Knižnica Slovenských pohľadov, ktorá „vás chce bližšie zoznámiť s pozoruhodným okruhom osobností okolo nášho najstaršieho literárneho časopisu.“ Text na záložke bližšie nešpecifikuje, či má ísť o aktuálny „okruh osobností“ alebo o všetkých, čo do Pohľadov počas ich dobre vyše storočnej existencie písali. Menoslov autorov ukazuje skôr na druhú možnosť, hoci texty nebožtíkov Jána Smreka, Janka Alexyho a, bohužiaľ, i Vlada Bednára či Karola Péma tejto logike protirečia. Prevahu však majú autori spolupracujúci od roku 1992 s časopisom, ktorý paralelne s existujúcimi Slovenskými pohľadmi pod rovnakým názvom začala vydávať Matica slovenská a ktorého šéfredaktormi boli Milan Ferko a po ňom Štefan Moravčík. S časopisom, vychádzajúcim podnes – na rozdiel od pôvodných SP so šéfredaktorom Jánom Štrasserom, ktoré zanikli v roku 1993 pre nedostatočnú podporu štátu… Na ktorú sa, mimochodom, v tom istom období Ferko ani Moravčík sťažovať nemohli. Časť autorov zaniknutého časopisu už neprispievala do časopisu novovzniknutého. Túto desať rokov starú kauzu spomínam preto, že aj ona vo veľkej miere určuje výber spisovateľov v aktuálnej antológii, onen „okruh osobností okolo ich časopisu“. Okruh, ktorý tvoria napríklad Viktor Maťuga, Braňo Hochel, Andrijan Turan, Gustáv Murín či Jozef Čertík, a do ktorého sa nezmestia a v ktorom – ak už ide o mestské či „bratislavské“ prózy a básne – mi chýbajú Dušan Dušek, Ján Štrasser či Pavel Vilikovský. Bratislava antológie V knihe sa striedajú básne a prozaické texty, ale je to predovšetkým antológia krátkej prózy, v ktorej je stratených zopár básničiek. Napokon ani všetky „neviazané“ texty nemožno pokladať za prózu: žurnalistické žánre („bodrá“ úvodná črta G. Murína) sa striedajú s memoárovými a úvahovými (Priestory detstva E. Farkašovej, Chodieval som do Bratislavy V. Šikulu, Namiesto epilógu B. Šikulu, Bolo nám dvadsať P. Gregora). Zvyšných približne pätnásť poviedok tvorí tzv. pestré všeličo: sú rôzne tak kvalitou, ako aj vzťahom k Bratislave. Je dobré, že kniha pripomenula predčasne zosnulého Vlada Bednára: jeho poviedka Zlodejka, najlepšia z vybraných, spĺňa parametre „mestského“ príbehu utkaného zo vzťahov charakteristických pre tento priestor. Z ďalších zaujímavých a „bratislavských“: sociálny suterén v Balcovej Mačke, ale i pozoruhodná próza Jany Šimulčíkovej Poštárska romanca, ktorá vtipne rozohráva idiomatické možnosti slovenčiny, využívajúc napätie medzi doslovným a preneseným významom reči dospelých vo vedomí detí. S mnohými autormi (Farkašová, V. Šikula, B. Hochel, Murín, Gregor, B. Šikula, Beňo) ju spája zahľadenie do minulosti – Bratislava sa v tejto optike stáva spomienkou na Bratislavu (detstva, puberty, študentských čias…), tiahne z nej memoriálno-dušičkový odér. Krajšiu minulosť sprítomňuje B. Hochel v próze Natália aj s pomocou mládežníckeho slangu: „…najviac sa smeje na frkoch toho mancéra Petra (…) včera cez zemák Dana s Jojou čosi (…) naťukli dve pipky…“ Bonusom pre trpezlivého čitateľa je nezamýšľaný komický efekt, keď v príbehu zo 60. rokov rozprávač „vládne“ jazykom televíznej inscenácie pre mládež z rokov sedemdesiatych. Nájdeme tu ešte hravú, ale vo vzťahu k Bratislave bezpríznakovú poviedku Štefana Moravčíka Ahoj, koleno, alebo za posledných desať rokov najmenej tretíkrát knižne publikovaný Diablov trilok od D. Mitanu. A potom už iba priemer skôr kalendárový (Kvetinárka Ľ. Juríka), a celkom mimo kontext Alexyho črtu z medzivojnovej Bratislavy, a zopár vecí veľmi nudných a zbytočných (Maťuga: Štyri balóniky, Murín: Jeden deň zberateľa) či sebastredných (Turan: Prečo plačú večer včely); pravdepodobne kvôli nim (a predovšetkým ich autorom) sa realizujú takéto edičné projekty. Je to o meste, ale v tom, ako je kniha upravená a vypravená, cítiť skôr susedskú bodrosť pohostinného vidieka („…hovoria prísne, s láskou i humorom, vymýšľajú si pravdivo, bez príkras nastavujú krásavici na Dunaji svoje famózne pokrivené, majstrovsky presné zrkadlo…“): v predstave mesta ako priestoru, v ktorom sa koncentrujú pohostinské zariadenia a krásne, po dobrodružstve túžiace ženy, v reprodukcii banalít a klišé (Mesto krásnych žien, krásavica na Dunaji), miestami aj v rurálnej obraznosti, čo urbánnym textom dáva mierne dadaistický šmrnc („O chvíľu príde roh ulice a on… obtočí sa okolo neho ako lasica okolo rohu stodoly.“ J. Beňo: V uličkách mesta). Takmer tu chýba Bratislava ako súčasné mesto, čo súvisí s absenciou prozaickej generácie 90. rokov (nie v slovenskej literatúre, iba v antológii). V takto koncipovanom výbere by si určite našli svoje miesto mestské poviedky V. Pankovčína, tvorba M. Kopcsaya, R. Olosa, J. Minárika či P. Pavlaca. Čo narobíte, kto raz nepatrí do „okruhu osobností“, má jednoducho smolu. (Zlodejky mesta Bratislavy. Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2001.)
