DUŠAN MIKOLAJ: Začnime v Literárnom týždenníku pri základnom východisku časopisu – pri publikovaní napísaného. Čím sa ti stalo blízke, viedol ťa niekto k nemu?
LEOPOLD MORAVČÍK: Pokiaľ ide o vzťah k písaniu, k tvorbe, tak určité náznaky sa objavili u mňa už v štvrtom ročníku na základnej škole, kde naša učiteľka venovala zvýšenú pozornosť slohovým úlohám. Pravidelne som z nich dostával jednotku, ale čo bolo ešte dôležitejšie, učiteľka viaceré moje slohové úlohy prečítala nahlas pred celou triedou. V tom čase som písaniu nevenoval zvýšenú pozornosť. U nás v rodine sme nemali televíziu, namiesto toho sa večer hodne čítalo, niekedy staršia sestra čítala nahlas a ostatní počúvali.
D. M: Čo ťa po maturite pobádalo k rozhodnutiu podať si prihlášku na štúdium žurnalistiky?
L. M.: Moja cesta k žurnalistike bola dosť kľukatá. Po skončení základnej školy som sa prihlásil na Priemyselnú školu chemickú v Bratislave, kde ma prijali na odbor chemická technológia skla. Po roku celá trieda prešla na novozaloženú Priemyselnú školu sklársku v Lednických Rovniach, boli sme teda ako druháci zakladatelia tejto školy a jej vnútorné vybavenie sme tam vynášali doslova vlastnými rukami. Po žurnalistike teda nebolo v tom čase ani slychu, aj keď musím priznať, že popri štúdiu odboru som sa súčasne intenzívne venoval aj sledovaniu svetových udalostí. Tam ma to akosi ťahalo.
Keď sa blížila maturita, začal som rozmýšľať, čo ďalej. Finančné podmienky som mal na vysokoškolské štúdium zabezpečené, lebo som v tom čase bol už obojstranná sirota, dostával som sirotský dôchodok, ako aj štipendium, nebol som teda závislý na podpore od nikoho. Niekedy v tom čase som sa rozhodol pre štúdium žurnalistiky, lebo technické odbory na univerzite by som kvôli matematike nezvládol. Samozrejme, že mal som za sebou už aj svoje prvé pokusy o literárnu a novinársku tvorbu, hoci bez väčšieho úspechu.
Na žurnalistiku som sa nedostal na prvý pokus. Vtedy bola navyše podmienkou na prijatie aj ročná prax vo výrobe. Preto po roku, keď som bol prijatý do takzvaného nultého ročníka, vrátil som sa do Liptova do rodných Lúčok a rok som pracoval ako robotník v ružomberských papierňach. Zároveň som prispieval svojimi chabými pokusmi do závodného časopisu, ako aj do okresných novín Nový Liptov.
D. M.: V tých rokoch bola Katedra žurnalistiky na FF UK jedinou novinárskou školou na Slovensku. Ako to tam vyzeralo?
L. M.: V prvom ročníku sme začínali iba šestnásti, bolo to teda skôr komorné prostredie na štúdium, čo malo rozličné výhody, napríklad intenzitu debát v takomto malom kolektíve. V tom čase sa viedol na univerzite vážny akademický spor, či naša katedra má vzdelávať novinárov, alebo novinovedcov. Keďže sa nevedeli rozhodnúť, čo sme, museli sme študovať oboje. Mali sme predmety ako strojopis, fotografovanie, štylistika, systém československej tlače, redigovanie novín a podobne. Na druhej strane sme sa viac venovali novinárskej teórii, geografii, psychológii, sociológii i estetike či teórii literatúry. Zároveň sme každý rok chodili na prax do médií a vydávali sme vlastný cvičný časopis. To som vymenoval len malú časť predmetov, ktorými sme boli doslova zahltení. Takže, naše vzdelávanie šlo skôr do šírky, menej do hĺbky.
D. M.: Boli toľké predmety naozaj potrebné pre novinársku prax?
L. M.: V tom čase existovali povinné predmety, ktorým sa hovorilo spoločný základ a boli na všetkých vysokých školách. Patrili tam napríklad dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, ruština, politická ekonómia a takzvaný DIAMAT a HISTMAT, teda dialektický a historický materializmus. Na niektorých fakultách to boli naozaj okrajové predmety, na ktoré sa študenti pripravovali niekedy doslova jeden deň. Na žurnalistike bolo všetko inak. Takéto predmety prevládali. Ich obľúbenosť závisela od toho, kto bol prednášateľom. Niekedy dochádzalo aj k paradoxom. Napríklad na fakulte dlhý čas dominoval ako filozof Miroslav Kusý, ktorého študenti považovali za dogmatika, a taký aj bol. Ekonómiu prednášal Ľudovít Pezlár, ktorého prednášky boli v tom čase populárne a chodili na ne aj tí, čo nemuseli. Po roku 1968 si obaja svoje pozície vymenili, z Kusého sa stal disident, z Pezlára aparátnik.
D. M.: Ktorí profesori ťa pripravili na novinársku dráhu s najužitočnejšou vedomostnou výbavou?
L. M.: Každý študent mal svojich obľúbených prednášateľov. Diplomovú prácu som robil u profesora Mieroslava Hysku. Bol to on, kto teóriu žurnalistiky posunul na vyššiu akademickú úroveň. Kvôli svojmu kritickému prístupu k vtedajšiemu vedeniu strany a štátu upadol do nemilosti, preto profesúru dostal až po páde Antonína Novotného. Po auguste 1968 ho nevylúčili zo strany, on z nej vystúpil sám, čo odôvodnil svojim slávnym výrokom: „Ďalšie členstvo v strane by mi nedovolilo ostať komunistom.“
Leo Moravčík v septembri 2019 preberá v Pekingu najvyššie čínske ocenenie udeľované každoročne zahraničným autorom, prekladateľom a vydavateľom.
Ďalším mojím obľúbeným prednášateľom bol docent Ivan Tomašov. Prednášal predovšetkým geografiu, čo bolo výhodou pre tých, ako som bol ja, čo sa chceli zamerať na svetovú politiku. Okrem toho vyučoval nemčinu a francúzštinu a na týchto predmetoch bol postrach. Navyše, mal encyklopedické vedomosti, bol schopný svoje prednášky urobiť zaujímavými. Niektoré jeho príbehy z novodobých svetových dejín si pamätám dodnes. Okrem toho to bol on, kto mi na hodine nepovinnej francúzštiny v Klube novinárov (niekedy na jeseň v roku 1968) povedal, že v televízii sa ako výsledok nastupujúcej federácie buduje zahraničná redakcia a mal by som to tam skúsiť. Poslúchol som ho, chvíľu som tam robil externe, ale už od marca 1969, po absolvovaní konkurzu, som sa stal riadnym redaktorom Televíznych novín a zotrval som tam nasledujúcich dvadsať rokov.
Zároveň treba dodať, že na žurnalistike boli aj nepopulárni prednášatelia. Boli dokonca aj takí, ktorých som nemal rád a tí zasa nemali radi mňa.
D. M.: V čom by sa dalo porovnať tvoje štúdium žurnalistiky so súčasným, takzvaným mediálnym štúdiom?
L. M.: Ťažko porovnávať vtedajšie vzdelávanie s tým súčasným, lebo nepoznám terajšie pomery na univerzite, ale zato poznám ich výsledky z praxe. Mám totiž tú výhodu, že som pracoval na oboch stranách barikády. Naschvál som použil výraz „barikáda“, lebo tá medzi novinármi a politikmi existovala vždy. Badateľným výsledkom je pokles úrovne slovenčiny. Bežne sa stáva, že redaktori si „predávajú“ slovo, ale už nepovedia, za koľko. Redaktori tvrdia, že „pri bojoch zahynulo desať vojakov“. Ja by som skôr použil výraz „počas bojov“, je to presnejšie. Často sa používa výraz „prednedávnom“. V slovenčine poznáme časový termín „pred týždňom“, ale keď nevieme presne, kedy to bolo, tak povieme nedávno. Používajú sa cudzie slová aj tam, kde nemusíme. Veľmi rozšírené je slovo „workshop“, aj keď ho môžeme nahradiť pekným výrazom „tvorivá dielňa“. Zrejme chýba fakt, že my sme boli pod stálym dozorom profesora Mistríka, ktorý vtĺkal do nás čistotu jazyka.
Ďalší rozdiel je v tom, že v minulosti existovali špecialisti. Nestačilo byť redaktorom zahraničnej redakcie, ale tí sa delili podľa svojich odborov. Napríklad ja som sa dlhodobo špecializoval na Čínu a potom, keď som zotrval v Spojených štátoch tri a pol roka, začal som sa špecializovať aj na americkú domácu i svetovú politiku. To sa rešpektovalo. Stávalo sa aj to, že nejaká redakcia ma požiadala o komentár, ale bola to téma, ktorej som sa bližšie nevenoval. Keď som povedal, že to nie je moja oblasť, rešpektovali to.
D. M.: A ako to bolo s tými barikádami?
L. M.: Istý čas som bol hovorcom, či už v rámci SDĽ alebo na ministerstve školstva, takže mal som možnosť posúdiť, ktorí redaktori sa téme aj venujú a vedia, o čo ide, a ktorých iba vyhnali na nejakú akciu, lebo nemali nikoho lepšieho. Skrátka, súčasné redakcie nie sú natoľko saturované, aby si mohli dovoliť držať vo svojom kolektíve odborníkov na konkrétnu problematiku. Majú len univerzálnych redaktorov, ktorí mnohokrát ani nevedia, kde sa ocitli.
Uvediem konkrétny prípad. Ako redaktor denníka Pravda som zistil, že do Bratislavy prišiel Richard Lugar, americký senátor zo štátu Indiana a usporiada tlačovú konferenciu. Bol to veľmi vplyvný a populárny senátor, preto som predpokladal, že o jeho vyjadrenia bude dostatočný záujem. Snažil som sa nájsť o ňom čo najviac informácií a na ich základe som si vopred pripravil šesť otázok. Senátor, ako bol zvyknutý z domova, postavil sa k pultu a čakal na otázky. Naši redaktori skôr čakali nejaké jeho úvodné slovo s tým, že sa potom na základe jeho vyjadrenia niečoho chytia. Nastalo ticho. Keďže sa nik nehlásil, položil som mu prvú otázku. Senátor odpovedal a potom opäť čakal. A opäť bolo ticho. Neostalo mi nič iné, iba mu položiť druhú otázku. A takto som pokračoval, kým som nevyčerpal všetkých šesť otázok. Z tej poslednej bol prekvapený aj samotný senátor, lebo išlo o nejaký lokálny problém, o ktorom sa veľa nehovorilo ani v samotných USA. Nevedel, že tá posledná otázka bola z mojej strany skôr zúfalá snaha o záchranu trápnej situácie, keď počas celej konferencie odpovedal iba na otázky jediného novinára.
D. M.: S redaktorom, ktorý sa venuje svetovým udalostiam, sa často spája predstava o jeho neustálych cestách po svete. Kde si pobýval pracovne dlhšie, v zahraničí alebo doma?
L. M.: Vždy sme mali dojem, že cestujeme málo, ale keď sa teraz so spätnou platnosťou pozriem dozadu, tak musím konštatovať, že som absolvoval celkove asi sto ciest do päťdesiatich krajín. Niekedy sa uvádza moje pôsobenie v USA, ale tu musím niektoré fámy korigovať. Nebol som v USA ako novinár, ale ako muž v domácnosti. Moja manželka dostala ponuku učiť na lektoráte slovenského jazyka a slovenskej kultúry na University of Massachusetts v Amherste a neskôr na John Carrol University v Clevelande. Dohromady to bolo tri a pol roka. Nechcela tam ísť samotná, v tom čase sme boli vlastne mladomanželia, preto som začal pracovať na možnosti ísť tam spolu. Nebolo to jednoduché, kvôli augustu 1968 som mal v svojom kádrovom spise škrabance, navyše, neprešiel som previerkou a mal som zastavený kariérny postup. Napriek početným prekážkam sa nám podarilo vycestovať, ja som si zobral v televízii na ten čas neplatené voľno. Samozrejme, že už pár dní po vycestovaní drnčali na univerzite anonymné telefonáty, že sme so všetkými vybabrali, lebo sme požiadali o azyl a ja som vraj už mal vystúpenie v americkej televízii. Môžete si predstaviť, čo v tom čase prežívali naši nadriadení, najmä tí, ktorí pripojili svoje podpisy na súhlas vycestovať.
D. M.: Po absolvovaní žurnalistiky si pokračoval na postgraduálnom štúdiu v Bratislave i Prahe. Bolo rozširovanie kvalifikácie potrebné?
L. M.: Ďalšie štúdium sa umožňovalo, ale na kariérny postup to nemalo efekt. Každý novinár, ktorý nechce zakrpatieť, po čase zistí, že jeho získané vedomosti nestačia. Preto som po pár rokoch po nástupe do praxe absolvoval postgraduálne štúdium medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte UK. Výhodou boli jazykové sústredenia, kde som sa zdokonaľoval v angličtine. Podobným spôsobom som absolvoval aj štúdium zahraničnej žurnalistiky na Univerzite Karlovej v Prahe. Môžem uviesť ešte ďalšie pokusy o rozšírenie vedomostí, ktoré som doteraz neuvádzal. Takým bol kurz písania správ podľa agentúry Reuters, ktorý som absolvoval na City University v Londýne. Bol to síce krátky, ale dobrý tréning, lebo ten princíp tvorenia správy sa vo svete ujal a akceptovali ho v tom čase všetky relevantné médiá.
Samozrejme, že medzi „moje univerzity“ musím započítať aj tri a pol ročný pobyt v USA, kde som sa vedľa starostlivosti o domácnosť mohol venovať aj štúdiu pomerov v Amerike. Podarilo sa mi celkom dobre poznať aj život amerických Slovákov, lebo mnohí sa snažili zdokonaliť v slovenčine, zúčastňovali sa na premietaní našich filmov alebo navštevovali výstavky, ktoré sme o Slovensku pripravovali. Pre mňa bolo výhodou, že počas pobytu v Amherste som mohol navštevovať univerzitnú knižnicu. Prečo, uvediem fakt, že ide o 26-poschodovú budovu, kde som sa mohol voľne túlať po všetkých poschodiach a študovať, o čo mám záujem. Bolo to na tu dobu veľmi dobre pre pracovaný knižničný systém.
D. M.: Ako zahraničnopolitický redaktor a komentátor si pracoval v období paušálne označovanom za totalitné. Lenže, ak čítame pamäti žurnalistu a spisovateľa literatúry faktu Bohuslava Chňoupka, uznávaného diplomata, ministra zahraničných vecí ČSSR v 70. a 80. rokoch uplynulého storočia, zahraničné styky vtedajšieho štátu boli pomerne aktívne.
L. M.: Vzťahy boli naozaj veľmi aktívne, a to najmä zásluhou samotného ministra Chňoupka, ktorý našiel pre svoje aktivity podporu u samotného prezidenta. Pripomeňme si predovšetkým fakt, že vtedy sa našej diplomacii podarilo dohodnúť s USA návrat nášho zlata ulúpeného počas vojny nacistami. Pre Slovensko mala veľký význam dohoda s Vatikánom, na základe ktorej sa zriadila slovenská cirkevná provincia a tá sa zosúladila so štátnymi hranicami. Tým sme sa oddelili od maďarskej ostrihomskej arcidiecézy, čo upevnilo pozície Slovenska na juhu.
D. M.: Dajú sa porovnávať podmienky, aké mala pri práci tvoja generácia, so súčasnými redaktormi?
L. M.: Súčasnej generácii novinárov možno závidieť príležitosti, ktoré sa im ponúkajú. Pred rozvojom internetu také možnosti neexistovali. Spomínam si, ako som raz celé popoludnie strávil listovaním v zahraničných časopisoch, lebo som si pamätal, že v jednom z nich som videl fotografiu, ktorú som súrne potreboval do vysielania. To ma neskôr priviedlo k myšlienke vytvárať si nielen archív fotografií, ale aj filmov, ktoré by sa niekedy mohli využiť vo vysielaní. To, čomu som vtedy venoval päť hodín, dá sa teraz nájsť v počítači za päť minút.
Mali sme vtedy aj určité výhody. Každý deň sme dostávali takzvané monitory. Boli to preklady najdôležitejších článkov vo svetovej tlači, a to v preklade do češtiny. Keďže v tom čase sa dosť sledoval vývoj v Číne, dostávali sme aj „žlté monitory“ (mali žltý obal). Sledovali udalosti v tejto krajine a vychádzali raz do týždňa. Pre takých, ktorí sa zaoberali Čínou boli významným zdrojom informácií.
Niekedy sme zaostávali za technickým vybavením. Ešte v roku 1988 prevládali u nás kamery na film, zatiaľ čo vo svete sa už používali elektronické. Niekedy to zaostávanie nebolo až také, ako sme si mysleli. Spomínam si, že v roku 1981 som navštívil spravodajské štúdio CBS v New Yorku. Videl som, že používajú tie isté záznamové stroje (Ampex) ako my, ale na rozdiel od nás vlastnili dvanásť dvojčiat týchto strojov, zatiaľ čo my sme mali iba dva páry. Keď som pátral po dôvodoch, vysvitlo, že na začiatku urobili chybu. Naraz nakúpili toľko strojov, koľko potrebovali, čím zablokovali modernizáciu. Aj u nich platilo zlé slovíčko „amortizácia“, ktoré neumožňovalo nákup modernejšej techniky skôr, ako tie vtedajšie zastarajú. Pri slovíčku Ampex sa na chvíľu zastavím. V televízii sme ho nesmeli používať a dlho som nevedel, prečo. Spojené štáty totiž zakazovali vývoz niektorej modernej techniky do východnej Európy a na tomto čiernom zozname bol aj televízny záznamový stroj Ampex. Napriek zákazu sa nejakými pokútnymi spôsobmi podarilo stroje dostať aj do našej televízie, samozrejme, poriadne predražené. Preto sa existencia ampexov musela dlho tajiť.
D. M.: V životopise uvádzaš, že si pracoval aj na ministerstve školstva a v Kancelárii prezidenta SR. Mohol si aj tam zužitkovať svoje vedomosti a skúsenosti?
L. M.: Moje pôsobenie na ministerstve školstva bolo skôr východisko z núdze, lebo mu predchádzala snaha urobiť z denníka Práca ľavicové noviny. Preto sme sa mnohí snažili presunúť tam, aby sme boli včas na túto zmenu pripravení. Lenže na tejto transakcii zlyhali nielen nám naklonení odborári, ako aj vtedajší ľavicoví politici. Kúpa novín dopadla zle a my sme na to doplatili stratou zamestnania. Preto som bol rád, keď sa mi po pár mesiacoch podarilo vyhrať konkurz na miesto v Kancelárii prezidenta SR, kde som zotrval až do odchodu do dôchodku. Pracoval som na odbore zahraničnej politiky a mal som na starosti Balkán a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Robil som teda opäť to, čo dlhodobo predtým, medzinárodné vzťahy.
D. M.: Skraja nového storočia si začal vydávať knihy, v ktorých zhodnocuješ svoje novinárske skúsenosti. Čo sa ti pri písaní žiada pridať k nažitému, pozorovanému a mediálne zverejňovanému?
L. M.: Písať knihy som začal v podstate v čase, keď som končil v denníku Práca, lebo tri mesiace som nemal, ako sa hovorí, do čoho pichnúť a navyše, mal som dosť materiálu na napísanie prvej knihy. Jej názov bol Čína na dlhom pochode a zachytávala pomery v prvých rokoch jej hospodárskej reformy, keď sa krajina začala otvárať svetu. Nebolo náhodou, že názov druhej knihy bol Lži, ktoré menili svet. Celý profesionálny život som bol konfrontovaný s faktom, že ľudia často radšej uveria klamstvu ako pravde, lebo klamstvo je podávané príťažlivejšie a vo vhodnom čase. Napríklad, francúzska revolúcia sa začala útokom na Bastilu, lebo vraj tam väznia a mučia politických väzňov. V skutočnosti v čase útoku veľkého davu na toto väzenie tam nebol ani jeden politický väzeň. USA si vymysleli incident v Tonkinskom zálive, aby ho mohli použiť ako zámienku na bombardovanie Severného Vietnamu. USA majú na svedomí aj vojnu v Iraku, lebo ten vraj vlastní zbrane hromadného ničenia. Žiadne sa doteraz nenašli. A aby sme sa pozreli aj bližšie, povestnou iskrou, ktorá zapálila plameň rozhorčenia počas demonštrácie v novembri 1989, bola údajná smrť študenta Milana Šmída. Z mŕtveho sa vykľul stále žijúci príslušník tajnej polície.
D. M.: Doteraz si vydal pätnásť kníh. Ktoré si podľa teba zaslúžia osobitú pozornosť?
L. M.: Neboli to iba knihy z oblasti svetových dejín a politiky. Niektoré sa týkajú Liptova, konkrétne rodných Lúčok. Rád by som upozornil na knihu Výhybky dejín, ktorej podtitul vystihuje jej obsah: Udalosti, ktoré urobili svet takým, aký je. Je len vecou akademických úvah, ako by sa vyvíjal svet, keby sa v zlomovom okamihu neocitol niekto na určitom mieste alebo na určitom poste. Vezmime si jeden príklad z našej histórie. Andrej Hlinka a Vavro Šrobár boli v mladosti nerozluční priatelia, ale neskôr sa kvôli politike rozišli v zlom. Na konci prvej svetovej vojny Šrobár prekonal hrdosť a navštívil Hlinku izolovaného na fare v Ružomberku. Informoval ho o vývoji vo svete, ako aj o možnosti vytvorenia spoločného štátu s Čechmi. Hlinkovi spomenul, že by sa mohol stať aj biskupom. Mnohí tvrdia, že práve tento dôverný rozhovor prispel k zmene Hlinkovej orientácie a k jeho neskoršiemu výroku v Martine: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“
Neskôr som napísal o Číne ešte knihu s názvom Čína na konci dlhého pochodu. Znamená to, že táto krajina dospela za krátky čas k cieľu, ktorý si vytýčila; stať sa modernou, vyspelou krajinou, ktorá má ambíciu, aby toto storočie bolo jej storočím so všetkým, čo k tomu patrí. Za túto knihu som v Pekingu dostal najvyššie možné ocenenie, aké môže dostať zahraničná publikácia. Zatiaľ som jediným slovenským autorom, sinologička Marina Čarnogurská dostala takú cenu za preklad.
D. M.: Mnohé udalosti, o ktorých píšeš, akoby pretrvávali a nadväzovali na dávno minulé a stále častejšie presahujú aj do geograficky značne vzdialených miest. Čo zostáva na Zemi ešte pôvodné, ľudia v ktorých krajinách majú nádej, že si vlastné smerovanie môžu formovať bez rozličných vplyvov?
L. M.: Vyzerá to tak, že súčasný svet prechádza takou búrlivou premenou ako nikdy predtým. Mení sa skôr, ako známi politológovia dokážu tieto zmeny opísať a pomenovať, lebo už sa nachádzame v ďalšej etape zmien, ktoré často nemajú nič spoločné s tou predchádzajúcou. V podstate každých štyridsať rokov sa musí všetko zmeniť, usporiadať po novom a búrlivé obdobia trvajú dovtedy, kým sa všetky navzájom pôsobiace sily nedostanú opäť do rovnováhy a na chvíľu sa utíšia. Niekedy ani netušíme, kam to všetko speje. Uvedomme si, že takmer dokonalé povojnové usporiadanie sveta so svojimi princípmi a rezolúciami akoby prestávalo fungovať a objavujú sa niekedy ambície, ktoré tu neboli už 150 rokov. Myslím tým najmä prekvapujúce snahy o obnovenie koloniálneho systému (Grónsko), či úsilie vysťahovať celý národ niekde inde len preto, lebo na jeho území chce niekto zriadiť oázu pokoja pre tých majetnejších. To sme už tu naozaj dlho nemali.
Dúfajme, že múdre hlavy nájdu dosť síl a odvahy nájsť spoločné riešenie nahromadených problémov. Vo svete sa urobilo dosť zlého, keď sa uprednostnili úzke egoistické záujmy pred záujmami celého sveta a ešte horšie je to, že národy to dovolili. Teraz na to doplácame všetci.
Foto: archív L. M.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 27 – 28/2025)
Jedna odpoveď
Je dobré, že Slovo prebralo tento zaujímavý a pre mladších aj poučný rozhovor. Leopold Moravčík je jednou z legiend slovenského zahraničnopolitického komentátorstva a jeho spomienky hoci aj krátke, vyjadrujú aj protirečenia, ktoré postretli jeho generáciu. Oceňujem aj jeho publikácie, z ktorých viaceré, najmä o Číne, som v čase, keď som pôsobil na vysokých školách, študentom odporúčal na štúdium. Som rád, že sa s ním poznám aj osobne a prajem mu veľa zdravia i tvorivých síl.