To, že v Európskom parlamente prebieha politický boj pozdĺž tradičných línií pravice a ľavice, je dobre známe. Jednou z aktuálnych otázok je smernica o vytvorení jednotného trhu so službami. Jednotný trh v Európskej únii už existuje. Od roku 2002 je dokonca zastrešený spoločnou menou – eurom. To však neznamená, že by bol dokonalý alebo úplný. Naopak. Štyri základné slobody, na ktorých je postavený spoločný trh Európskej únie, zmluvne zakotvujú voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a práce. V súčasnosti môžeme hovoriť o voľnom pohybe tovarov a kapitálu, v menšej miere to platí (ale predsa platí) pre voľný pohyb pracovných síl a snáď najmenej to platí pre služby. Tento stav má, samozrejme, svoje ekonomické základy, berúc do úvahy fakt, že služby v dnešnej únii predstavujú 70 percent ekonomiky Únie. Služby – lisabonský nedostatok Ďalší rozmer nedokonalému trhu so službami dodáva najmladší ambiciózny ekonomický projekt Európskej únie – Lisabonská agenda. Podľa nej sa má Európska únia stať do roku 2010 najdynamickejšou a najkonkurencieschopnejšou poznatkovo orientovanou ekonomikou sveta a predbehnúť svojich priamych globálnych konkurentov – USA a Japonsko. Momentálne sa o budúcnosti lisabonskej stratégie diskutuje mnoho a jej strednodobá revízia bola hlavným bodom na agende jarného stretnutia Európskej rady 22. – 23. marca. Teraz sa už vie aj „oficiálne“, že EÚ pri dosahovaní cieľov, ktoré si stanovila v roku 2000 v Lisabone, zlyháva. Jednou z oblastí, kde nedochádza k dostatočnému pokroku pri sledovaní cieľov, je práve oblasť vnútorného trhu, a to vnútorného trhu so službami. Tvrdí to Komisia, správa nezávislej poradnej skupiny Wima Koka či mnohé nezávislé európske think-tanky. Liek je vraj už dávno na stole. Má ním byť takzvaná Bolkensteinova smernica. Predpovedaný hospodársky rast Bolkensteinovu smernicu, resp. Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o službách na vnútornom trhu, pripravil ešte minulý rok komisár pre vnútorný trh Prodi (teda minulej) Európskej komisie, Holanďan Frederik (Frits) Bolkenstein. Jej cieľom je liberalizovať trh so službami, čo znamená otvoriť ho (keďže je doteraz z väčšej časti uzatvorený) poskytovateľom služieb z iných členských štátov Únie. Vzhľadom na to, že sektor služieb tvorí 70 percent hospodárstva EÚ, malo by jeho otvorenie nezanedbateľný dosah na ekonomické procesy. Podľa odhadov Holandského úradu pre analýzu ekonomickej politiky by malo otvorenie trhu so službami v miere ponúkanej smernicou pozitívny dosah na európsku ekonomiku v rozmedzí 1 – 3 percentá HDP. Nie je to síce nič ohromujúce, ale rozhodne to veľmi dobre zapadá do cieľa Lisabonskej stratégie podporovať ekonomický rast. Problémy smernice Navrhovaná smernica nepokrýva všetky odvetvia hospodárstva vo sfére služieb. Týka sa len služieb predstavujúcich ekonomické aktivity v zmysle Zmluvy o EÚ. Nepokrýva služby neekonomickej povahy, akými sú napríklad verejná administratíva alebo verejné poskytovanie vzdelania. Návrhom smernice nie je dotknutý ani sektor dopravy a sektor finančných služieb. Navrhovaná smernica sa však vzťahuje, a to je predmetom sporov, na „služby vo verejnom záujme“, ktoré majú „ekonomickú povahu“. Vcelku predstavujú sektory služieb zahrnuté do Bolkensteinovej smernice asi 50 percent HDP a približne 60 percent zamestnanosti v Únii (aj keď sa tento ukazovateľ líši od jedného členského štátu k druhému). Medzi jej základné ustanovenia patrí princíp krajiny pôvodu, podľa ktorého môže poskytovateľ svoju službu poskytovať podľa pravidiel krajiny, v ktorej je usídlený, a ak chce poskytovať službu v inej krajine, nesmie mu byť odoprený vstup na trh. Práve tak mu nesmú byť do cesty kladené dodatočné požiadavky, aj keď platia v krajine, kde chce podnikať. Poskytovatelia služieb z jedného členského štátu teda môžu podnikať v iných členských štátoch bez toho, aby museli rešpektovať ich pravidlá. Podľa kritikov toto ustanovenie preferuje podnikateľov na úkor spotrebiteľov. Podnikatelia totiž budú môcť formálne zaregistrovať sídlo firmy v členskej krajine s najmenej prísnymi pravidlami (či už ide o zdravotné, environmentálne štandardy, alebo pravidlá ochrany zamestnancov či spotrebiteľov), a vyhnúť sa tak prísnejším pravidlám v krajine, kde v skutočnosti podniká. (Pokračovanie v budúcom čísle)
