Akokoľvek sa tragická smrť poľského prezidenta Lecha Kaczyńského zdala rozhodujúci faktor, ktorý ovplyvní predčasnú volebnú kampaň, nebolo to celkom tak. Ani ostrieľaným politológom sa nepodarilo z tohto faktu presvedčivo vydolovať najdôležitejšiu okolnosť rozhodovania občanov – či sa priklonia k jednému, alebo druhému favoritovi. Brat zosnulého prezidenta, Jarosław Kaczyński, predseda najsilnejšej opozičnej politickej formácie Právo a spravodlivosť a nepochybný dedič Lechovho konzervatívno-nacionalistického étosu, proti Bronisławovi Komorowskému, dôstojne fungujúcej poverenej hlave štátu a súčasne aj maršalkovi Sejmu za vládnu liberálnu Občiansku platformu. Rozhodovať sa malo len medzi nimi. Ostatných osem trúfalcov malo síce sem-tam prispieť k rozruchu predvolebným rečníckym súbojom, ale málokto od nich čakal nejakú prevratnú víziu odmenenú vyše jednopercentným ziskom hlasov, skôr len desatinkami. Nakoniec to však bolo inak a neplánovane bolo potrebné nastaviť čas druhým kolom volieb. Berúc do úvahy absenciu takmer polovice oprávnených voličov – smolenská tragédia Poliakov až tak, ako sa čakalo, nezomkla – a berúc do úvahy ešte aj nečakaných 13 percent hlasov pre kandidáta ľavice z politických „nováčikov“ Grzegorza Napieralského, pribudlo favoritom starostí, ako ich od neho získať vo svoj prospech. Pretože najmä tým sa vyplní nastavených dvanásť dní kampane, ktorá vlastne až v nervovom finále ukáže, aké Poľsko si jeho občania vskutku želajú. Veď ak J. Kaczyński prisahá, že my – teda on a jeho zázemie – „berieme Poľsko vážne“, má to znamenať, že iní nie? A prečo sa potom náhle zalieča voličom ľavice, ktorú chcel svojho času delegalizovať? Vraj sa už k nim nebude obracať ako k „postkomunistom“. A čo potom jeho len relatívne úspešnejší vyzývateľ B. Komorowski, na ktorého jednoznačné víťazstvo už v prvom kole toľkí dosť samozrejme čakali? Málokto by si nevšimol, ako sa po „vydretom“ víťazstve v prvom kole hneď obrátil na Napieralského, že budú musieť „popracovať spolu“… Iste, moderné a svetom rešpektované Poľsko zostáva etalónom oboch týchto politikov mladšej generácie, lenže pre Komorowského znamená úspech v druhom kole podporu ľavice a zároveň pravdepodobnú zmenu konštelácie politických síl krajiny už o rok pri parlamentných voľbách. Vtedy by sa mohla pozícia Občianskej platformy, a najmä nespochybniteľná osobná dominancia jej predsedu a premiéra Donalda Tuska, veľmi zrelativizovať. Horúčkovité rátanie, kto koho potrebuje na víťazstvo, patrí síce ku koloritu všetkých volieb, ibaže v Poľsku sa táto hektika vyznačuje príliš negatívnym vymedzovaním voličských húfov… Teda skôr koho pre antipatiu k jeho osobným dispozíciám nechcú, než koho preto, že ich zaujal svojím program, chcú. Navyše už ani jeden kandidát z lona legendárnej Solidarity nemá v tomto prostredí jednoznačnú podporu. Za Komorowským nestojí len prvý posttotalitný prezident Lech Wałęsa, ktorý sa s bratmi Kaczyńskými rozišiel priam teatrálne, ale aj jeho následník Aleksander Kwaśniewski zo svojho času úspešnejšej ľavice. Početná krajanská „Polonia“ v USA chce zase Kaczyńského, kým európska (Británia, Nemecko) Komorowského. Preto bude v ich centrálach neúrekom dôvodov na prehodnocovanie programov i postupov. Obom kandidátom bude opäť vzácny každý občan, ktorý sa 4. júla rozhodne voliť, hoci mu to môže prekaziť dovolenkové plány. Veď v zavedenej demokracii, ktorou sa už Poľsko tiež hrdí, to ako dôležitý dodatočný faktor vychádza aj fundovaným politologickým esám.
