V predvečer 79. výročia tragických novembrových udalostí z roku 1939, ktoré nasledovali po demonštrácii pražských vysokoškolákov, teda v piatok 16. novembra 2018, sa pri pamätníku Zápalky v tvrdošínskom mestskom parku na pietnej spomienke stretli tí, čo si uvedomujú, že neslobodno zabúdať.
Autorom pomníka na Námestí Svätej trojice je výtvarný umelec Hieroným Balko, ktorý sa venuje sochárstvu, kresbe, grafike, maľbe, tvorbe asambláží, mincí, medailí a poézii. Na uctenie si jednej z tisícok, ba miliónov obetí fašizmu – Marka Frauwirtha vytvoril za pomoci umeleckého stolára inžiniera Michala Kožienku a s podporou mesta Tvrdošín pamätník z dubového dreva v podobe obhorených zápaliek. V ich hlavičkách sa stráca text študentskej hymny Gaudeamus igitur.
Pamätník Markovi Frauwirthovi – Zápalky a jeho autor Hieroným Balko, študenti. Foto: Fedor Mikovič
Pamätník pripomína krátky život a nezmerateľné zásluhy Marka Frauwirtha (* 8. 11. 1911 Zakopané, Poľsko – † 17. 11. 1939 Praha, ČR) na protifašistickom odboji. Foto: Ľudmila Balková.
Z Oravy do stovežatej Prahy
Marek sa narodil 8. novembra 1911 v nemajetnej židovskej rodine v poľskom podtatranskom meste Zakopané, kam sa rodina prisťahovala z Bardejova. Jeho rodičia Chava a Henrik Frauwirthovci mali okrem neho štyroch synov a dve dcéry. Po vypuknutí Veľkej vojny 28. júla 1914, keď otec narukoval, sa matka so siedmimi deťmi vrátili na Slovensko a usadili sa v Tvrdošíne. Marek tam chodil do základnej školy.
Stredoškolské vzdelanie absolvoval na obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Po maturite sa mu podarilo získať miesto účtovníka v bratislavskej firme Terrazzo. Neskoršie dostal ponuku pracovať na lepšie platenom mieste v Berego-Mukačevskej banke na Podkarpatskej Rusi. Ale lákala ho Praha s jej umeleckými ponukami, bohémskym prostredím a najmä s vysokými školami.
V roku 1932 sa prisťahoval do stovežatého mesta a začal tam pracovať, aby získal prostriedky na štúdium. O dva roky neskôr sa zapísal na Vysokú školu obchodnú, ktorá bola súčasťou Českého vysokého učení technického. Pracoval aj počas štúdia, najskôr ako účtovník v leteckej fabrike Walter, potom vo firme obchodujúcej s drahými kovmi a napokon viedol dámske oddelenie známeho obchodného domu Baťa na Václavskom námestí.
Zároveň sa venoval svojej vášni – cestovaniu. Jeho denníky obsahujú poznámky z ciest po Poľsku, Sovietskom zväze, Švédsku, Fínsku, Nórsku, Dánsku, Nemecku, Rakúsku a Taliansku. Väčšinou jazdil stopom, prespával v lacných turistických ubytovniach alebo len tak – pod širákom. Na poslednú cestu sa vydal v lete 1939. Do Talianska cestoval cez Viedeň, kde ho – podľa záznamu v jeho denníku – nemilo prekvapil nápis pri vstupe do bistra: Židov neobsluhujeme!
Angažoval sa v ľavicovej Jednote nemajetných a pokrokových študentov a pôsobil v Spoločnosti priateľov demokratického Španielska.
Zaujímalo ho výtvarné umenie a divadlo, hral na husliach a gitare, spieval. Jeho umelecké záujmy ho doviedli až k rozhodnutiu zapísať sa na konzervatórium a študovať odbor réžie. No čoskoro zistil, že dve školy naraz popri robote nemôže stihnúť, a tak sa po dvoch rokoch s konzervatóriom rozlúčil.
Zachránil stovky českých vlastencov
Marek v jarnom semestri 1939 úspešne dokončil Vysokú školu obchodnú, kde získal titul komerčného inžiniera. Po letných prázdninách sa zastavil v Tvrdošíne. Príbuzní ho presviedčali, aby zostal na Slovensku, ale Marek sa rozhodol, že sa vrátiť do hlavného mesta protektorátu.
Vo svojom pracovnom a študijnom nasadení nepoľavil. Znovu sa zapísal na Vysokú školu obchodnú, začal pracovať na dizertačnej práci a hoci už vtedy ovládal päť cudzích jazykov, začal študovať aj arabský a holandský jazyk. Zároveň získal zamestnanie ako nediplomatický pracovník na slovenskom konzuláte v Prahe.
S vedomím konzula Karola Jozefa Bujnáka (za svoje odbojové aktivity neskoršie zaplatil životom) sa tam pod krycím menom Ing. Marek podieľal na vydávaní falošných pasov odbojárom a českým Židom, ktorí sa potrebovali cez Belehrad dostať z protektorátu. Celkovo na konzuláte v Prahe vydali 2 216 falošných pasov. Zároveň Marek roznášal odbojové letáky a protinacistickú tlač.
Potom prišiel 28. október 1939, keď nemeckí nacisti tvrdo rozohnali demonštráciu študentov a ostatných Pražanov proti rozbitiu Československa. Počas nej streľbou z guľometov zavraždili pekárskeho pomocníka Václava Sedláčka, ktorý zomrel pri prevoze do nemocnice, a smrteľne postrelili poslucháča Lekárskej fakulty Karlovej univerzity Jana Opletala, ktorý o niekoľko dní, 11. Novembra, na následky zranení skonal. Jeho pohreb 15. novembra v rodnej hanáckej obci Náklo neďaleko Olomouca sa premenil na ďalšie protinemecké zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnili tisícky študentov.
Sonderaktion Prag vom 17. November 1939
Opletalov pohreb vyburcoval k ďalšej mnohotisícovej demonštrácii proti okupantom aj Pražanov. Gestapo znova brutálne zasiahlo s cieľom zastrašiť český národ, aby predišlo ďalším protestom. Nasledujúci deň – 16. novembra – sa v berlínskej pracovni Adolfa Hitlera konala porada, na ktorej sa fašistickí pohlavári, medzi nimi bol aj ríšsky protektor Konstantin von Neurath, dohodli na akcii nazvanej „Sonderaktion Prag vom 17. November 1939“. Tá priniesla rozhodnutie o uzavretí českých univerzít a študentských internátov, popravu vedúcich predstaviteľov študentských organizácií a internovanie vyše 1 200 študentov v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg.
Hitler vtedy vyhlásil: „Pätnásty marec bol môj veľký omyl. Ľutujem, že sme s Čechmi nezaobchádzali tak ako s Poliakmi. Udalosti 28. októbra a 15. novembra ukazujú, že si Česi nezasluhujú iný osud. Z toho dôvodu nariaďujem zastavenie českých vysokých škôl na tri roky. Akékoľvek demonštrácie ihneď potlačiť. Nebudem sa ostýchať do ulíc postaviť hoci aj delá. Do každého hlúčika sa bude strieľať guľometmi. Ak bude ešte nejaká demonštrácia, zrovnám Prahu so zemou.“
Po tejto porade v noci zo 16. na 17. novembra Nemci hromadne pozatýkali české študentstvo v Prahe, Brne a Příbrame.
V deň pohrebu Jana Opletala sa Markovi prihodila nepríjemnosť. Dosť mrzutá aj v normálnych časoch, no počas vojny mimoriadne nebezpečná, ba v jeho prípade až fatálna, najmä ak išlo o človeka zapojeného do protifašistického odboja. Marek totiž stratil, či pravdepodobne skôr kdesi zabudol aktovku, v ktorej mal protinacistické letáky. Je možné, že práve na základe toho do jeho skromného príbytku o pol piatej ráno 17. novembra vtrhlo gestapo.
Ešte v ten istý deň sa skončilo krátke, iba 28-ročné žitie príslušníka židovskej ľavicovej inteligencie Marka Frauwirtha.
Na titulnej strane Osobného vestníka Ministerstva národnej obrany číslo 42 zo dňa 20. októbra 1945 sa uvádza, že Marek Frauwirth a jeho druhovia v protinacistickom odboji boli vyznamenaní in memoriam Československým vojnovým krížom 1939 – 1945.
V bývalých delostreleckých kasárňach v Prahe-Ruzyni fašisti 17. novembra 1939 bez súdneho procesu, na výstrahu, popravili deväť predstaviteľov študentských organizácií: JUC. Josefa Adamca, konateľa Národného zväzu českého študentstva v Čechách a na Morave (NZČŠČM), MUC. Jana Černého, študentského aktivistu, Ing. Mareka Frauwirtha, študentského aktivistu, JUDr. Jaroslava Klímu, predsedu NZČŠČM, JUC. Bedřich Koulu, konateľa Zväzu českého študentstva v Čechách (ZČŠČ), Doc. PhDr. Josefa Matouška, predsedu študentského odboru Národního souručenství, JUDr. Františka Skorkovského, predsedu zahraničného odboru NZČŠČM, Václava Šaffránka, zapisovateľa ZČŠČ a PhDr. Jana Weinerta, predsedu ZČŠČ.
Tragédia rodiny Frauwirthovcov
Vražda Marka bola len prvou tragédiou, ktorá zasiahla Frauwirthovcov počas druhej svetovej vojny. Jeho obidvaja rodičia skončili svoju životnú púť v plynovej komore Auschwitzu. Bratia Jakub a Leopold s rodinami neprežili peklo koncentračného tábora Lublin-Majdanek, sestru Bertu i s dvoma deťmi fašisti počas Slovenského národného povstania chytili kdesi pri Vrátnej doline a zastrelili. Prežili iba brat Maxmilián, ktorý ušiel do oravských hôr, aby pomáhal partizánom, a brat Jozef. Ten sa dožil oslobodenia v koncentračnom tábore Dachau, ale jeho manželku Nemci zastrelili. Sestra Rose (Ružena) sa zachránila tým, že ešte pred vojnou emigrovala do Spojených štátov.
Vyše 1 200 pražských študentov nacistickí okupanti odvliekli do koncentračných táborov a zlikvidovali tak české vysoké školstvo. Aj preto je a bol sedemnásty november ešte pred Dňom boja za slobodu a demokraciu Medzinárodným dňom študentstva. Česi a hádam aj Slováci si s pietou a úctou každoročne pripomínajú výročie nacistického prepadu vysokých škôl v tom smutnom a tragickom roku, plnom násilia, nenávisti, hrôzy a ľudského utrpenia.
Nová tabuľa na tvrdošínskej škole
Jozef Leikert, predseda Klubu spisovateľov faktu na Slovensku, je hlavným iniciátorom znovunavrátenia pamätnej tabule Markovi Frauwirthovi na priečelí Základnej školy Štefan Šmálika v Tvrdošíne. Stalo sa tak práve 16. novembra 2018. Leikert na slávnosti odhalenia pamätnej tabule okrem iného povedal:
„V roku 1965 občania Tvrdošína odhalili pamätnú tabuľu Tvrdošínčanovi Markovi Frauwirthovi. Z vďaky, z úcty, z presvedčenia. Aj keby bolo zaujímavé dozvedieť sa, kto a prečo ju po rokoch, v roku 1989 zvesil, či skôr strhol, možno aj zničil, v tejto chvíli to nie je dôležité, ani podstatné. Podstatnejšie je, že sa tabuľa, aj keď nie pôvodná, vracia na to isté miesto. Z vďaky, z úcty, z presvedčenia. Verím, že túto tabuľu už nikto nikdy nezvesí a bude stále pripomínať, že v Tvrdošíne žil Marek Frauwirth, ktorého nezmyselne 17. novembra 1939 v Prahe, v Ruzyňských kasárňach popravili. Prečo musel zomrieť aj Marek, sa nepodarilo zistiť ani mne, hoci som tridsať rokov po tom pátral. Verzií je niekoľko. Najpravdepodobnejšie je, že ho Nemci popravili preto, že na slovenskom konzuláte v Prahe, kde brigádoval s kamarátom a priateľom Viliamom Černianskym, pochádzajúcim z Kraľovian, vydávali falošné doklady, vďaka ktorým sa zachránilo veľa ľudí utekajúcich z obsadených Čiech a Moravy…
Marek Frauwirth bol mimoriadne nadaný. Hral na husliach, gitare, rád recitoval a veľa cestoval. Bol mladý, fešný muž a miloval život. Napriek tomu zomrel rukou vraha. Keď Nemci 17. novembra 1939 zatvorili všetky české vysoké školy, Adolf Hitler dal na výstrahu popraviť deväť mladých ľudí, zväčša študentov. Medzi nimi bol jediný Slovák – Marek Frauwirth z Tvrdošína. Vtedy mal 28 rokov, bol čerstvým komerčným inžinierom a celý život mal pred sebou.
Foto: Fedor Mikovič
Vážení priatelia, predovšetkým vy mladí ľudia, urobte všetko preto, aby sa nikdy nevrátilo zlo fašizmu, aby nebola vojna, násilie, nevraživosť. Urobte všetko preto, aby sme žili v mieri a pokoji. Marek Frauwirth to veľmi chcel. Túžil po láske, ako vy, chcel sa vzdelávať, cestovať, chcel žiť v slobodnej krajine. Veľa z toho máme, ale veľa môžeme stratiť, keď nebudeme rozumní, tolerantní, znášanliví.
Urobme všetko preto, aby smrť Marka Frauwirtha nebola márna. Poučme sa z nej a žime v skutočnej láske a tolerantnosti. Ak sa nám to aspoň sčasti podarí, rozčesnutý život Marka Frauwirtha nebol zbytočný. Potom nebudeme musieť ani zvesovať a ničiť pamätné tabule, ale skutočne a úprimne sa tešiť zo života. Máme na to všetky predpoklady a ja verím, že i chuť a odhodlanie.“
List neznámemu priateľovi
Kniha s názvom Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha (List neznámemu priateľovi) vyšla v roku 2017 v Bratislave a jej autor Jozef Leikert sa stal laureátom hlavnej Medzinárodnej ceny Egona Ervina Kischa 2017 za literatúru faktu, ktorú udeľuje Nadácia E. E. Kischa, Obec českých spisovatelů a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.
V úvode knihy, ktorá je koncipovaná ako list Markovi Frauwirthovi, Jozef Leikert o. i. píše:
„Milý Marek, veľmi ma mrzí, že Ťa ľudia nepoznajú, ale kladiem si otázku, či Ťa ja vôbec poznám. Tých niekoľko informácií o Tebe je ako kvapka v mori. Čo-to viem z Tvojich denníkov, ktoré ma fascinujú a zároveň mrazia, len čo si na ne spomeniem. Sú krásnym, čistým zrkadlom, v ktorom sa všetko odráža. Radosť, priam detská radosť zo života. Krása, ktorú si tak miloval a neustále objavoval.
Očami, rukami, sluchom, ale predovšetkým srdcom. Veľkým srdcom. Celý život si miloval azda aj svojich neprajníkov a zlých ľudí. Hovorieval si, že svojím spôsobom sú všetci ľudia dobrí. A máš pravdu, zlými sa predsa nemohli narodiť, k zlu, nenávisti ich musel niekto doviesť.
V Tvojom zrkadle vidím aj bolesť, zúfalstvo, beznádej, ktoré si musel prežiť, keď si sa dozvedel, že budeš zastrelený. O tom síce vo svojich denníkoch nepíšeš, ale muselo to byť hrozné. Pozerať sa do hlavní smrtiacich zbraní a vedieť, že o pár sekúnd nebudeš medzi živými. Ako Ti bolo? Viem, že jeden z popravených, Václav Šaffránek, volal mamičku, aspoň tak som o tom čítal. Koho si volal Ty? Otca, ktorého si nadovšetko miloval, alebo starostlivú matku? Určite Ti vtedy ani nenapadlo, že z vašej rodiny zomrieš prvý potupnou smrťou.
Po nikom z deviatich popravených z Akcie 17. november 1939 som toľko nepátral ako po Tebe, Marek. Nie iba preto, že si bol Slovák a zdá sa, zo všetkých popravených najpokrokovejší, aj keď to tiež zohralo svoju úlohu. Hneď, ako som začal zbierať materiály o týchto smutných udalostiach, si mi bol sympatický a zaujali ma Tvoje názory. Imponovalo mi, že si miloval poéziu, divadlo, mal si rád dievčatá a dobré vínko. Bol si vtipný, šarmantný a mimoriadne šikovný. K dievčatám si bol vždy galantný, ale korektný si bol aj k spolužiakom a kamarátom. Vo všetkom sa vraj dalo na Teba spoľahnúť. Tí, čo Ťa poznali, tvrdili, že si nikdy nesklamal. Z toho usudzujem, že si bol charakterný, čestný a priamy chlap. Pre to a ešte pre všeličo iné som chcel vedieť o Tebe viac, než prezrádzajú niekoľkoriadkové dobové policajné a gestapácke hlásenia, ktoré sú nejasné, neurčité, nepresné, miestami mylné a často poprekrúcané.
Priznám sa, že si mi nedal spávať už pri písaní prvej knihy o udalostiach 17. novembra 1939. Odvtedy často o Tebe rozmýšľam. Kým si vlastne bol a ako si sa dostal medzi deviatich popravených? Na túto otázku, či skôr prosbu o vysvetlenie, mi dlho nikto nevedel odpovedať. Zbytočne som chodil a vypytoval sa. Z Tvojej rodiny dávno nikto nežije…
Ťažko sa počúva o tom, akou smrťou odišli z tohto sveta Tvoji rodičia a ostatní príbuzní. Ich bolesť trhá uši, zachádza za nechty ako najtuhšia zima. Krutý a nezmyselný fašizmus sa mohol zrodiť len v chorých hlavách. Koľko nevinných ľudí prišlo o život a koľko ďalších nevinných trpelo a trpí dodnes.“
Zľava vydavateľ Peter Rašla, ktorý pamätnú tabuľu graficky stvárnil, jej zhotoviteľ a sponzor Gabriel Rehák, akademický sochár Štefan Pelikán, iniciátor projektu Jozef Leikert, riaditeľ ZŠ Štefana Šmálika v Tvrdošíne Dušan Šoltés, konferencier slávnosti, publicista a spisovateľ literatúry faktu Fedor Mikovič a autor pamätníka Zápalky, výtvarný umelec Hieroným Balko. Foto: Jaroslav Broz.
