V posledných dňoch sa na slovenskej politickej scéne udiali dva mocensky významné procesy. Zdá sa mi, že neboli dostatočne analyzované, k čomu prispelo sčasti aj to, že prvý bol „zatienený“ druhým. Oba súvisia s úsilím tých síl, ktoré majú tvoriť budúcu vládu, o získanie výhodnejšieho postavenia pred svojou konkurenciou. Deje sa to v situácii, keď mocenská potreba reprodukcie súčasnej vlády naráža na významné obmedzenia objektívneho charakteru. Je to najmä jej obrovská nepopularita u občanov. Paradoxne, konkurencia sa neodohráva v rovine koalícia – opozícia, ako by to v demokratickom systéme malo byť, ale má čisto frakčný charakter. Konkurujú si dve frakcie tej istej mocenskej skupiny, ktorá tvorí vládu a zrejme bude tvoriť aj ďalšiu. Prelínajú sa tu dva paralelne prebiehajúce procesy. Tým prvým je potreba reprodukcie mocenských pomerov aj po ďalších voľbách. Tým druhým je úsilie strán, ktoré budú tvoriť ďalšiu vládu, získať dominantné postavenie. Pritom stratégie SDKÚ a KDH sú absolútne odlišné. Celý „hodnotový“ konflikt medzi týmito stranami spočíva jednoducho v tom, že sa im znepáčilo prílišné „vyskakovanie“ jednej na účet druhej. „Moralizmus“ SDKU Keď pred niekoľkými dňami odstúpil dovtedajší minister obrany Juraj Liška, masmédiá zverejnili niekoľko analýz príčin jeho odchodu. Analytici sa zhodli na tom, že je to na prvý pohľad akési čudné a nelogické. V STV dokonca jeden komentátor naznačil, že pri analýze týchto príčin by sme mali vychádzať z reakcií koaličných partnerov SDKÚ, lebo tí najlepšie vedia, čo za tým môže byť. Zvláštnosť ministrovho odstúpenia spočívala v tom, že na jeho demisiu prakticky nebol vecný dôvod, pričom odstupovanie z iných ako vecných dôvodov nie je na Slovensku obvyklé. Často sa to nestane dokonca ani vtedy, keď také dôvody sú. Navyše demisiu sprevádzal zvláštny „cirkus“. To, že v Maďarsku zahynulo 42 našich vojakov, je síce tragédia, ale minister obrany s tým priamo nemá nič spoločné. No a plač pred kamerami u človeka, ktorý by mal byť – a aj je – zvyknutý pred kamerami vystupovať, teda je schopný sa ovládať, vždy pôsobí dojmom divadielka. Psychologicky sa aj u koncentrovaných ľudí plač objavuje v návale pocitov, no v čase demisie už od tragédie (na ktorej minister nebol osobne zainteresovaný ako pozostalý), ubehol nejaký čas. Na päťminútový prejav pred kamerami sa dokážu pomerne dobre pripraviť a skoncentrovať aj oveľa väčšie „padavky“ ako profesionálny politik. A to aj v prípade ľudí, ktorí sú na rôznych tragédiách zainteresovaní osobne. Možné motívy demisie Aké sú teda možné príčiny tejto podivnej demisie? Tou prvou je, že sa naozaj ozval ministrov „hlas zo srdca“. Je však zvláštne, že keď predtým zamrzlo iba v samotnej Bratislave (!) 16 bezdomovcov, pretože vojenské stany pre nich nepostavili dosť skoro, nikoho „hlas zo srdca“ sa neozval. A pritom je celý rad inštitúcií, ktoré situáciu mali riešiť a tejto tragédii mali zabrániť – právo na život (aj keď psí) je tuším základné právo, či nie? Variantu „hlasu zo srdca“ odporujú aj reakcie koaličných partnerov SDKÚ, ktorej nominantom bol Liška. Jeho demisiu neprijali so „zaslzenými očami“. Ich reakcie boli skôr podozrievavé. Oveľa logickejšie je, že „hlas zo srdca“ bol jednoducho iba zámienkou na odstúpenie, ktorého motívy sú tak, ako skoro pri všetkých odstúpeniach, politické. O tom svedčia aj reakcie ostatných koaličníkov. V tomto prípade nám vystupujú do popredia zasa dve možnosti. Prvou je, že Lišku chcú na nejakú inú funkciu, pravdepodobne volenú. Tomu by napovedal mediálny „cirkus“ okolo demisie. Týka sa to aj toho, ak by SDKÚ chcela vyzerať akože „morálne“. Ak by za odstúpením bolo úsilie o zlepšenie volebného výsledku, v krajnom prípade by to mohlo znamenať, že Liška nahradí Dzurindu, ale skôr ide iba o účasť takéhoto moralistu na kandidátke. Ale je možné, že J. Liška z nejakých dôvodov už nechcel byť ministrom obrany, alebo ho už tam nechcel niekto iný. To by mohlo naznačovať nejaký, pravdepodobne protichodný vývoj v rezorte či v armáde. V takomto prípade by išlo o klasické mocenské motívy výmeny ministrov. O aký proces však môže ísť? Oslabenie postu ministra obrany Vo všeobecnosti platí zásada, že kým poslanci ako „zástupcovia ľudu“ sú spravidla vo vzťahu k rozhodnutiam laici (nemôžu byť odborníkmi na všetko, o čom rozhodujú), tak minister rezortu by mal byť odborník. Ak to tak nie je, oslabuje sa tým jeho politická pozícia. V štátoch NATO však vzniká zaujímavý paradox: podmienkou je, aby minister obrany bol civilista, teda neodborník. Nebudem tu teraz rozoberať ideologické vykreslenie tejto podmienky. Politicky ide o to, že blok NATO má spoločné vojenské velenie, a to je americké. Daná podmienka umožňuje menej rušenú kontrolu armád bloku zo strany amerického vojenského velenia. Veliteľské funkcie sú totiž pod centrálnym velením bloku NATO buď priamo, alebo aspoň pod jeho nepriamym vplyvom. Autorita a moc ministra je oslabená, takže nie je schopný rozhodovať bez vojakov v činnej službe, ktorí sú pod centrálnym velením. Oslabenie ministra obrany a jeho autority je teda vždy politický predpoklad kontroly ozbrojených síl. Tým viac sa to týka prípadov, keď je do funkcie dosadený vyložene slabý minister. Pochybnosti o tom, prečo minister odstúpil, sa zmenšili po dosadení nového, na politické pomery celkom „mladučkého“ nástupcu. Pol roka pred voľbami to je celkom typický príklad oslabenia funkcie ministra, a teda znamená, že Dzurinda si ministerstvo obrany takmer podriadil svojmu vlastnému „veleniu“. Inak, výmena troch ľudí na takom významnom ministerskom počas jedného volebného obdobia je vždy znakom nenormálnych politických pomerov, presnejšie dosadzovania tých „správnych“ ľudí. V každom „zlom“ štáte, teda takom, ktorý nie je v tej sfére vplyvu, kde má byť, by takéto praktiky okamžite viedli k nálepke o „nestabilnom režime“. Dzurindov režim z nejakého dôvodu „nestabilný“ nie je. Omyl niektorých analytikov Niektorí analytici správne naznačili, že výmena ministra pravdepodobne súvisí s mocenským bojom, čomu napovedajú (1) blížiace sa voľby, (2) reakcie koaličných partnerov a (3) dosadenie slabého ministra. S mocenskými ťahmi súvisí, mimochodom, každá výmena figúrok. Figúrky sú nástroje realizácie určitej politiky a musia sa prispôsobiť mocenským zámerom. Nesprávne a už tradične veľmi detinsky však dešifrovali samotnú technológiu moci, keď tento ťah dávali do súvislosti s úsilím SDKÚ vyzerať akosi „morálne“, čo podľa nich zrejme opije voličov. Je to nezmysel, na propagandistické spracovanie občanov treba dlhodobý masmediálny tlak a vypracované propagandistické technológie. A, samozrejme, prostriedky, teda masmédiá. Pre Dzurindovu stranu pol roka pred voľbami nemá význam nejaké divadielko a už ani nie je reálny potenciál na nábor nových voličov. O to viac, že hlavným problémom pre voličov je samotný „dzurindizmus“, teda to, čo premiér a jeho strana politicky reprezentujú. Šanca na reprodukciu tejto moci spočíva skôr v tom, že nikto iný sa k moci nedostane, ako v tom, že Dzurinda sa zrazu stane demokratom. Nejde tu pritom len o osobu premiéra, ale najmä o moc a koncepciu, ktorú reprezentuje. Dosadenie toho správneho Dosadenie až okato mladého ministra nasvedčuje tomu, že Dzurinda, aby sa udržal pri moci, či presnejšie, vo funkcii realizátora moci, sa môže usilovať nakloniť si Američanov. Urobiť to prostredníctvom rezortu obrany je veľmi účinný spôsob. Američania majú záujem o to, aby sa v štátoch, ktoré patria do ich „košiara“, realizovala taká politická koncepcia, ktorá vyhovuje ich záujmom. No a ich záujmy sú momentálne veľmi silné hlavne vo vojenskej oblasti. Možnosti sú tu široké a na ich identifikáciu si stačí spomenúť na rôzne „super ponuky“ zo strany Američanov, ktoré sme tu už mali. Od nákupu amerického ojazdeného materiálu cez „prezbrojenie“ z MIG-ov 29 (zaradených do výzbroje ZSSR v r. 1988) na F-16 (ktoré sú o dobrých 10 rokov a jednu generáciu staršie), či dokonca cvičné lietadlá, až po praktickú realizáciu a zavedenie takého typu armády, ktorý bude aj v praktickej rovine zodpovedať jej bábkovému statusu. Technicky tu už takýto proces prebehol: Slovensko má 15-tisícovú armádu s nulovou schopnosťou plniť svoju základnú funkciu. Jej funkcia je teda logicky úplne iná. Dôstojnícky zbor bol podrobený doslova „čistkám“, ktoré vyradili zhruba tri štvrtiny zboru a ktoré mali výrazne politický obsah. Armáda dnes tvorí izolovanú sociálnu skupinu v spoločnosti (nepredstavuje jej vzorku), sociálna spätná väzba je teda minimalizovaná. Politické dôsledky si môže každý domyslieť sám. Konštituovanie takéhoto charakteru armády zodpovedá aj konštituovaniu určitého typu štátu, teda aj postaveniu štátu a spoločnosti. Je to závislé postavenie, vyplývajúce z neschopnosti dosahovať vlastné politické ciele. V každom prípade, realizácia takéhoto „zbábkovatenia“ armády preto, aby sa náš režim, reprezentovaný Dzurindom zapáčil Američanom, vyžaduje aj bábkového ministra. No a „bábkový“ minister vždy svedčí o procese úpadku suverenity tej inštitúcie, ktorú má na starosti. A teda je znakom toho, že sa niečo deje. (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je študent politológie
