Štúdia Michaela Ehrkeho vznikla dávno pred vypuknutím vojny v Iraku. Svojím analytickým charakterom prekračuje dátum svojho vzniku. Dá sa povedať, že mieru jej aktuálnosti prestavuje množstvo nastolených otázok, ktoré zostávajú stále nezodpovedané. Odpovede, ktoré naopak štúdia poskytuje, patria k tomu najlepšiemu, čo sa o tejto vojne stihlo dodnes povedať.
Na prvý pohľad prekvapujúco úspešná intervencia v Afganistane ukázala, že vďaka najmodernejším technológiám sa v nepriateľskom prostredí dá viesť vojna s malými vlastnými stratami a v krátkom čase sa dá ukončiť zdanlivo víťazne. Ako vo Foreign Affairs napísal bývalý vedúci oddelenia pre záležitosti Perzského zálivu v Národnej bezpečnostnej rade Kenneth M. Pollack, bolo nasadenie v Afganistane – kombinácia masívnych vzdušných útokov s malými pozemnými špeciálnymi jednotkami – možnou predlohou pre zásah o niekoľko stokilometrov západnejšie, v Iraku. A napokon významným dôsledkom 11. septembra bola zásadná zmena roly Saudskej Arábie. Pri kontrole globálneho trhu s ropou s cieľom trvalého zásobovania Západu lacnou ropou zaujímala od ropných kríz v 70. rokoch kľúčové postavenie. Saudská Arábia sa považovala za garanta „poslednej inštancie“ západnej zásobovacej bezpečnosti. Ťažba ropy v Saudskej Arábii pôsobila ako regulátor produkcie OPEC, resp. svetovej produkcie za cenu, ktorá zodpovedala záujmom Západu. Kľúčové postavenie Saudskej Arábie vychádzalo z dvoch predpokladov. Po prvé, krajina disponuje najväčšími dokázanými zásobami ropy na svete. Po druhé, Saudská Arábia je málo obývaná krajina bez zaťažujúcich problémov s chudobou, ktoré trápia napr. Nigériu alebo Indonéziu. Podiel príjmov z ropy, ktoré musela vynaložiť na zabezpečenie vnútropolitickej bezpečnosti, je nízky. To znamená, že vnútropolitická situácia jej umožňovala uniesť nižšie ceny ropy a pritom disponovala dostatočnou mocou na trhu (tiež použitím svojho vplyvu na menšie štáty Perzského zálivu), aby presadila v OPEC cenovú úroveň prijateľnú pre Západ. Preto boli USA ochotné prepáčiť saudskému režimu, jednému z najanachronickejších na svete, všetko, vrátane agresívneho medzinárodného šírenia jeho fundamentalistickej verzie islamu. Pozoruhodná trvalá koalícia USA s kráľovstvom tvorila desaťročia jadro americkej blízkovýchodnej politiky, a to aj za Georga W. Busha, ktorého viceprezident odporúčal úzke vzťahy so Saudskou Arábiou. Jedenástym septembrom sa tento obraz dramaticky zmenil: väčšina atentátnikov v New Yorku a Washingtone pochádzala zo Saudskej Arábie, rovnako ako (údajný) strojca útokov Usáma bin Ládin. Bin Ládinov „program“ sa vzťahuje v prvom rade na Saudskú Arábiu, pretože pre džihádskych islamistov je znesvätenie posvätných islamských miest západnými jednotkami, pozvanými a trpenými korupčným a zradcovským vládnucim rodom, nepredstaviteľným škandálom. Zo saudských peňazí sa financujú protizápadné, čiastočne teroristické aktivity. Agresívne fundamentalistická vahábistická verzia islamu je saudským štátnym náboženstvom, samotný režim však stojí súčasne pod tlakom islamských fundamentalistov, aby buď eskaloval svoju agresívnu náboženskú politiku, alebo aby podľahol nábožensky motivovanému puču. Saudská Arábia sa stala bezpečnostným rizikom, neistým miestom, či už preto, že jeho vládcovia sú prinajmenšom nepriamo zapletení do protizápadných aktivít, či preto, že hrozí , že ich panstvo zvrhne ešte agresívnejšia moc, alebo preto, že očividne nie sú v stave zabrániť exportu teroristickej ideológie a násilia. Táto nová interpretácia neviedla (zatiaľ) k oficiálnemu odklonu USA od kráľovstva, neocitlo sa na „osi zla“ a ani medzi „darebáckymi štátmi“. Existuje však množstvo náznakov, že sa postoj USA k Saudskej Arábii začína meniť, od štúdie armáde blízkej korporácie RAND až po súkromné súdne spory proti domnelým spoluzodpovedným za teror v New Yorku. Pretože saudský kráľovský rod nemôže viac hrať – zo zlomyseľnosti alebo zo slabosti – úlohu ťažiska americkej ropnej politiky, musela sa zvýšiť váha Iraku ako druhej najväčšej (potenciálne najväčšej) producentskej krajiny Blízkeho východu. Navyše, s čoraz zreteľnejšou ambivalentnosťou saudského režimu sa kritizuje aj politický názor, ktorý rátal s prevažne nepriamou kontrolou ťažobných regiónov Blízkeho východu, uspokojil sa s udržiavaním „priateľských vzťahov“ so saudským režimom a umožnil mu, aby vykonával svoje panstvo a zabezpečoval politickú stabilitu. Avizovaná vojna, usilujúca sa o zmenu režimu v Bagdade nenaznačuje teda len posun geografického centra americkej ropnej a blízkovýchodnej politiky, ale podľa všetkého aj silnejšiu kontrolu následníckeho režimu po Saddámovi Husajnovi, nech ho zostaví ktokoľvek. Irak: nové kľúčové postavenie pre americkú bezpečnosť zásobovania Irak (a len Irak) má zrejme potenciál nahradiť Saudskú Arábiu ako kľúčovú krajinu americkej, resp. západnej zásobovacej bezpečnosti, za predpokladu, že Saddáma Husajna nahradí prozápadný režim. Prirodzene, aj Saddám Husajn, keby bol oslobodený spod pút sankcií, by predával irackú ropu na trhu, a teda každému, kto by ju bol ochotný kúpiť – tiež USA, hoci možno neamerickým firmám. Navyše, režim Saddáma Husajna by sa, podľa všetkého, pre ekonomické ťažkosti usiloval predávať ropu za každú cenu a menej by sa snažil dodržiavať politiku a kvóty krajín OPEC. Americká vláda, pokiaľ ide o blízkovýchodnú ropu, očividne nedôveruje trhovým zákonom v tej miere, v akej ich všeobecne akceptuje. Obáva sa, že „nepriateľský“ režim – čo neplatí len pre Irak – by mohol zneužiť svoj podiel na rente z ropy na financovanie antiamerických intríg (diskusia o rozdelení ropnej renty tým získava dimenziu svetového politického poriadku) alebo v budúcnosti použil svoj vplyv na americké zásobovanie ropou na politické účely – poučenie z prvého ropného šoku. Len pod podmienkou zmeny režimu by kontrola irackého ropného potenciálu podkopala moc OPEC a nespoľahlivej Saudskej Arábie bez toho, aby došlo súčasne k vybudovaniu nového potenciálu na ohrozenie. Keby disponoval irackými ropnými zásobami proamerický režim, mohli by USA ponechať saudský kráľovský rod sebe samému s možným výsledkom jeho destabilizácie. Tým by sa odstránil nielen faktor nevypočítateľnosti, ale politická kontrola arabského poloostrova by mohla byť postavená na modernejší, bezpečnejší základ, ktorý by bol nezávislejší od nevypočítateľnosti agresívnej náboženskej politiky. Znovuzačlenenie Iraku do „veľkej“ politickej ekonómie ropy by spôsobilo, že vyschne tohto času prosperujúca „malá“ ilegálna politická ekonómia irackej ropy. Iracká ropa neprúdi, ale presakuje všetkými smermi zo sankciami len nedokonale utesneného sudu. Režim Saddáma Husajna sa usiluje sčasti odstrániť svoju izoláciu vysoko subvencovaným ilegálnym exportom ropy do susedných krajín. Jordánsko získava všetku svoju ropu z Iraku, z jednej polovice zadarmo, z druhej subvencovanej do výšky 40 percent. Sýria získava irackú ropu a dostáva sa tým do polohy, keď môže vlastnú nízku produkciu predávať na medzinárodných trhoch. Sčasti vyteká ropa irackým štátom nekontrolovaná na susediace trhy. „Pohyblivý ropovod“, spojenie nákladným autami, ktoré spája ťažobné územia Iraku s Tureckom, je jedným zo základov relatívnej prosperity, ktorej sa teší severoiracký Kurdistan. Keby disponoval irackými ropnými zásobami proamerický režim, mohli by USA ponechať saudský kráľovský rod sebe samému s možným výsledkom jeho destabilizácie. Tým by sa odstránil nielen faktor nevypočítateľnosti, ale politická kontrola arabského poloostrova by mohla byť postavená na modernejší, bezpečnejší základ, ktorý by bol nezávislejší od nevypočítateľnosti agresívnej náboženskej politiky. Ide o zónu, v ktorej sa neuplatňuje nijaká formálne uznávaná štátna autorita, ale kde faktické mocenské vákuum vypĺňa panstvo milícií. Kurdistan by sa mohol – ako Afganistan – vyvinúť do podoby arbitrárnej ekonomiky, ktorá žije z ilegálneho alebo pololegálneho paralelného obchodu medzi Irakom a Tureckom. Keby však mala iracká ropa opäť bez prekážok tiecť na Západ (ako následok zmeny režimu), dá sa očakávať, že by boli odstránené menšie miesta presakovania, a to k nevýhode Jordánska, Sýrie, Turecka a predovšetkým Kurdistanu. Navyše, režim dosadený v Iraku USA by zrejme neakceptoval de facto suverenitu Kurdistanu. Na tomto mieste musí zostať otvorenou otázka, ako sa režim dosadený USA po Saddámovi Husajnovi bude správať k francúzskym, ruským a čínskym ropným záujmom v Iraku. Skutočnosť, že Francúzsko, Rusko a Čína ako trvalí členovia BR OSN 8. novembra 2002 súhlasili s rezolúciou, ktorá vystavila USA de facto prázdny šek, dovoľuje urobiť záver, že predtým došlo k vyrovnaniu záujmov. Režim po Saddámovi bude istotne otvorenejší americkým záujmom než samotný Saddám Husajn. Pravdepodobne však americká vláda prisľúbila vládam Francúzska a Ruska, že zmena režimu nezanedbá francúzske, ruské a čínske záujmy. Možno vlády Francúzska, Ruska a Číny tiež akceptovali, že v prípade pochybností budú USA intervenovať vojensky a oni sa uspokoja s menším kusom koláča, ale je to koláč, ktorý je taký veľký, že sa na ňom môžu zúčastniť mnohí. Zmena režimu by prišla francúzskym, ruským a čínskym záujmom tiež vhod, pretože doteraz dohodnuté zmluvy sú v súčasných podmienkach režimu sankcií takmer bezcenné. Skutočné využitie irackého ropného potenciálu si vyžaduje stabilnejšie politické prostredie, než dokáže poskytnúť Saddám Husajn – preto implicitný súhlas so zmenou režimu, hoci to zreteľne zlepšuje relatívnu pozíciu americkej konkurencie. V prvom rade nejde teda o rozporné americké a francúzske/ruské/čínske podnikateľské záujmy, ale o plné využitie neobjavených a plne nevyužívaných irackých rezerv pre zásobovanie odberateľských krajín ropou. Záver: ropa a stratégia Globálna bezpečnostno-politická stratégia USA a politicko-ekonomická stratégia zvýšenia bezpečnosti zásobovania ropou – Bushova doktrína a Cheneyho správa – sa vzájomne nevylučujú, ale dopĺňajú. Michael T. Klare hovorí o troch vláknach politiky USA – vojenskej modernizácii, ropnej politike a „vojne proti teroru“, ktoré sa spájajú do nerozmotateľného celku. Bushova doktrína formuluje, ako bolo zmienené, pripravenosť USA na preventívny útok v každom prípade, keď pre USA a ich spojencov vyvstane nejaké ohrozenie. To je v zásade bianko šek pre vojenský zásah kedykoľvek a kdekoľvek. Inými slovami, doktrína formuluje pripravenosť neokonzervatívnych vedúcich skupín v USA dať najavo svoju vojenskú prevahu bez toho, aby sa nechali obmedzovať medzinárodnými dohodami, multilaterálnym manažovaním konfliktov alebo medzinárodným právom. Pretože možnosti USA nie sú vojensky tlmené veľmocou alebo skupinou veľmocí, neexistuje dôvod dobrovoľne akceptovať „brzdy a protiváhy“ multilaterálneho konsenzu. Bushovou doktrínou ukazujú USA po prvý raz otvorene, že ako jediná ostávajúca superveľmoc sú ochotné to, čo definujú ako svoj záujem, presadiť aj násilím. Keď nemá Bushova doktrína ostať len rétorikou, potrebuje použitie – a Irak sa ponúka ako lekcia svetu a aj Európe. Ide o dôkaz toho, že USA sú pripravené vojensky zabezpečiť platnosť svojich záujmov kdekoľvek na svete. Súčasne je oblasť použitia Bushovej doktríny napriek svojim globálnym nárokom de facto geograficky obmedzená – na tie svetové regióny, ktoré sú pre USA významné pre zásobovanie ropou, teda „islamské“ krízové pásmo od severnej Afriky po Filipíny, od Kaukazu po Somálsko, plus niektoré regióny Latinskej Ameriky a Afriky. Môže byť historickou náhodou, že Západ importuje relevantnú časť svojich energetických surovín z toho istého geografického priestoru, ktorý exportuje na Západ aj teror; pre americkú politiku svetového poriadku táto zhoda znamená, že dohodami neobmedzená vojna proti terorizmu a vojna o ropu sú dve strany tej istej mince. Náklady tejto dvojitej vojny nemusia niesť len USA: útoky na diskotéku na Bali, francúzsky tanker v Jemene, divadlo v Moskve, synagógu v Džerbe, návštevníkov kostolov v Pakistane môžu byť prvými poslami vlny násilia, ktorá by sa vo svete udomácnila po vojne proti Iraku. Rozdiely vnútri arabského/islamského sveta – napr. medzi arabskými nacionalistami a islamistami, ako aj rozdiely v rámci „Západu“ – napr. medzi USA a Európou, sa stanú druhoradými. „Konflikt civilizácií“, ktorý nie je poháňaný zásadnými protikladmi medzi západnou a islamskou civilizáciou, ale „mocenskopolitickou inštrumentalizáciou kultúrnych rozdielov“ (Thomas Meyer), odstráni rozdiely: vojna sa postará o usporiadanie frontov. To ukazujú už útoky z nedávnej minulosti – keď veľký nepriateľ USA nemôže byť zasiahnutý, alebo ho možno zasiahnuť len s ťažkosťami, hľadajú atentátnici iné, „jemnejšie“ ciele, ktoré majú nejaký vzťah so „Západom“. Americká ambasáda v Jemene je pevnosť – ako ľahší cieľ sa teda vyhľadá „kresťanský“ francúzsky tanker s bulharskou posádkou. Násilie sa stáva rozptýleným a všadeprítomným. Obete: iracké civilné obyvateľstvo, ľudia uprostred alebo na okraji centier konfliktov, v ktorých sú konfrontované islamské a neislamské sily – Palestína, Čečensko, Kašmír, Stredná Ázia, Afganistan, moslimské menšiny v Európe a Severnej Amerike, obyvateľstvo arabských krajín, ale aj všetci tí v Severnej Amerike a Európe, ktorí náhodou vstúpia do tejto konfrontácie – ako turisti alebo obchodníci, ako návštevníci divadiel a diskoték, kupujúci v supermarketoch, cestujúci lietadlami alebo železnicami, v kostoloch, verejných budovách, kinách alebo reštauráciách. Možno sa zrúti ten alebo onen arabský režim. Azda by to nebola škoda, keby človek len vedel, že existuje nejaká lepšia alternatíva.
Z Politik und Gesellschaft preložil Ľubomír Tokár
