Nech si hovorí kto chce, čo chce, sviatok práce som mal rád už ako študent. A to aj napriek formalitám a povinným rituálom, ktoré sa s ním za bývalého režimu spájali. Jednoducho, za každého režimu sa dá poctivo pracovať a tvoriť hodnoty, a každá dobre odvedená práca, ktorá prináša plody celej spoločnosti, si zasluhuje úctu.
Ako študenti sme si na zoradisku, ktoré bývalo na dnešnom Námestí slobody, skracovali chvíle pod viechou s našim dnešným nebohým docentom Zemanom a tešili sme sa zo života. Po sprievode sme radi zavítali do tzv. Drevenej dediny, kde boli malé stánky s vínom a občerstvením, ktoré pravidelne na 1. mája navštevovali aj herci zo Slovenského národného divadla. V neskorších rokoch boli máje, prvé máje, už spojené s deťmi, ktoré som vodil aj s manželkou na kolotoče a kupoval im rôzne dobroty. Tieto obyčajné ľudské zážitky vo mne prekrývali nechuť povinne organizovanej účasti na pochode pred gerontokraciou bývalej KSČ, ktorá nebola schopná pochopiť potrebu zmien a zaryto odmietala ešte aj perestrojku, hoci prišla z Moskvy.
V pamäti mám aj prvé máje z deväťdesiatych rokov, po zmene režimu. Tie bratislavské z Hviezdoslavovho námestia, i tie košické pod Alpínkou a Nad jazerom, ale aj tie v prešovskom amfiteátri a v iných mestách.
Na jeden prvý máj však nezabudnem nikdy. Bol to ten v roku 1990, pred prvými slobodnými a demokratickými voľbami. Vrcholila porevolučná vlna antikomunizmu a presadzovala sa myšlienka, že vyše štyridsať rokov povojnového vývoja bola iba jedna veľká čierna jama. Rúcali sa všetky symboly, ako to po revolúciách býva. Medzi takéto symboly, ktoré sa mali odstrániť, bol zaradený aj Prvý máj. Revolucionári z VPN chceli z vaničky vyliať nielen vodu, ale aj dieťa. Kvôli zneužívaniu prvomájových osláv na bezduchú, akože masovú podporu bývalého režimu, sa mala odmietnuť aj myšlienka úcty k poctivej a statočnej práci.
Vtedy, na prvého mája 1990, však išlo aj o niečo iné. Radoví členovia bývalej KSS a SZM a ich rodinní príslušníci zápasili o svoju česť. Nemohli pripustiť, že žili nadarmo, že nič nevytvorili, že pre nich zostala iba už spomínaná čierna jama. Sila na obhajobu práva a priestoru na zmenu pre tých, ktorí neboli schopní na revolučné udalosti reagovať okamžitým preskočením z KSS do VPN, alebo historickým zahodením legitimácie. Išlo o zachovanie tohto nosného z ľavicových ideálov, ktoré sa zdali byť beznádejné, nereformované a sprznené stalinskými zločinmi a normalizačnou politickou praxou, dovezenou na tankoch Varšavskej zmluvy. Išlo o podchytenie jednej z podstatných tradícii robotníckeho hnutia, na ktorú chcela a musela nadviazať aj nová strana socialistického typu – SDĽ – ktorej projekt sme už vtedy nosili v hlavách.
Miesto na zhromaždenie bolo úplne netradičné. Nedostali sme sa na niektoré z hlavných bratislavských námestí. Zakotvili sme na veľkom parkovisku pred futbalovým štadiónom Interu. Zišlo sa nás tam dobrých päťtisíc. Nemali sme však žiadnu tribúnu. Spolu s Gabikou Rothmayerovou som vtedy rečnil z nanajvýš netradičného a romantického miesta – z korby nákladného auta. Pamätám sa, že vedľa mňa stáli moje vtedy deväť- a jedenásťročné deti. Ozvučenie určite nebolo prvotriedne, ale na asfaltovom parkovisku sme si vtedy veľmi dobre rozumeli. Navždy mi v pamäti ostalo ovzdušie solidarity a hľadania nového začiatku. A úcty k práci. Úcty pravej a nefalšovanej, nezviazanej povinnou účasťou, rituálmi a sileným optimizmom. Vtedy som si výrazne uvedomil, že november oslobodil i nás a dal nám šancu na novú ľavicovú politiku. Veru, bez tohto prvého mája v roku 1990 by ani SDĽ nebola a nebola by ani v Socialistickej internacionále, ani vo vláde.
Autor je predseda Zahraničného výboru NR SR
