Vedel som, že spolu spisujete klebetromán, vedel som o peripetiách s jeho vydaním, ale stále som si myslel, že je to iba pracovný názov alebo podtitul. Že je to vlastne názov som zistil, až keď som videl knihu. Mali ste aj iný názov, alebo to bol od začiatku Klebetromán? – D. Fulmeková: Odjakživa je to Klebetromán, hoci spisovnejší by vraj bol Klebetoromán. Istý čas, ešte počas písania, nás jeden človek nabádal, aby bolo slovo „klebetromán“ iba podtitulom, premýšľali sme teda aj nad iným názvom, ba nejaké návrhy padli, ale Klebetromán je skrátka klebetromán. Už od čias, keď sme o ňom s Petrom iba tak medzi rečou klebetili, keď sme iba uvažovali, že raz spolu napíšeme knižku. – P. Macsovszky: Od prvej chvíle to bol klebetromán. Klebetromán, ak chceš s veľkým „K“: Znelo to tak prosto. Malo to a má to svoj rytmus. Teda ten názov. Ja dúfam, že aj text. Dúfam, že je pútavo dynamický. Znelo to úderne. Ten názov. Zároveň názov, zároveň podtitul, vysvetlivka, žánrové zaradenie. Román, v ktorom sa klebetí, román, ktorý sám je klebetením. Ničím menej, ničím viac. Čím menej ničím, tým som viac. Ak sa nemýlim, je to vaša prvotina – a hneď román. Aj keď nie ste obaja žiadni začiatočníci, predsa len: nemali ste obavy, že to bude príliš veľké sústo? – P. Macsovszky: Prvotina? Aká prvotina? Koho prvotina? Príliš veľké sústo? Nerozumiem. Veď sme na to boli dvaja. – D. Fulmeková: Nemám pocit, že ide o prvotinu. Dokonca ani ak ste mali na mysli prvú knihu, ktorú sme napísali spolu. Žiadnu inú sme síce predtým nenapísali, ale spolupracovali sme niekoľko rokov v jednom ezoterickom časopise, posúvali sme si rôzne texty, aj literárne, navzájom sme si ich redigovali, takže táto autorská spolupráca iba nadviazala na tú predchádzajúcu. Pokiaľ ide o obavy, za seba môžem povedať, že tie zo slova „román“ patrili k najzanedbateľnejším. Napokon, nejde o román v pravom slova zmysle, ale o klebetromán. A presne to bolo sústo podľa nášho gusta. Autorské dvojice sú vždy opradené určitým tajomstvom. Prečo píšu spolu? Prečo práve títo dvaja? Ako to vlastne píšu? Každý jednu stranu? Ako sa dohadujú na pokračovaní? Kto má kedy právo veta? To všetko môže vyvolať veľmi silné pochybnosti, tvorivé muky a ťažko riešiteľné problémy aj u silných osobností. Nehľadiac na to, že autorské dvojice sú väčšinou jednopohlavné. Mám pocit, že vy dvaja ste sa týmto problémom vedeli vyhnúť. Alebo ste ich, nebodaj, vôbec nemali? – D. Fulmeková: To, že sme autorská dvojica, sa pravdepodobne začne problematizovať až teraz, keď je knižka na svete. Prečo to písali spolu, prečo práve oni dvaja, ako to spolu písali? Žena a chlap, aha, tak potom je to jasné, asi spolu niečo majú, nie? Áno, máme: spoločnú radosť z písania, z objavovania literárnych postáv a podobný humor. A sme priatelia. To predovšetkým. Vďaka tomu sme sa vyhli bojom o právo veta, dramatickému zápaseniu o slová, tvorivým mukám a tiež pochybnostiam, či sme si vybrali správne. Samozrejme, písali sme každý sám, ale texty lietali hore-dole cez internet a neraz sme si už pri písaní tej-ktorej kapitoly posielali esemesky, kam to ktorý z nás smeruje. – P. Macsovszky: Prečo píšu spolu a prečo títo dvaja? Tak sa to nejako zbehlo. Neviem, ako Denisa, ale ja na to nemám priame, jasné, zrozumiteľné, uspokojujúce vysvetlenie. Z baru všetci odišli, zostali len poslední vysedávači – my dvaja. Vysedávanie, spleen a frflanie nám vnuklo bezočivú predstavu, že keď toho už toľko o svete vieme a toľko sme toho už napozorovali, bola by to škoda nezužitkovať. A tak sme sa do toho pustili. Nebolo to hneď. Nápad sa zrodil pred dvomi rokmi. Potom na určitý čas zapadol prachom. Potom sa znovu objavil, začal byť naliehavý, dorážal, doliezal, dotieral. Povedali sme si: tak dobre, prečo nie? A ako sme to vlastne písali? Mám prezrádzať remeselné tajomstvá? Tak dobre: ja som písal nepárne kapitoly, spoluautorka párne. Alebo to bolo inak? Už počas čítania som mal množstvo otázok. Viem, že väčšinu z nich je zbytočné klásť, nebudete predsa prezrádzať, kto by mal byť kto. Možno na tom budú lepšie čitatelia, ktorí nespoznajú nikoho a bude to pre nich príbeh bez stotožnenia s konkrétnymi osobami či osobnosťami. Druhá skupina čitateľov viac-menej spozná oklebetených. Niektorí budú s napätím čítať, či sa nespoznajú v nejakej postave na nasledujúcich stranách a tým sa dostanú do poslednej skupiny čitateľov, tých čo sa spoznali a niektorí aj nepotešili. Ako ste pripravení na stretnutia s touto skupinkou? – D. Fulmeková: Ja nijako. Ak ma niekto niekedy inšpiroval, môže byť rád, nie? A potom – je kontraproduktívne hľadať postavičkám Klebetrománu dvojníkov v reálnom živote. Klebetromán je knižka a tí, ktorí sa narodili do jej sveta, si v nej žijú iba svoje klebetrománové príhody. S reálnymi životmi sa to vôbec nedá porovnávať. – P. Macsovszky: Musím povedať, že asi vôbec nie sme pripravení na to, aké bude stretnutie s tým, kto sa v našom Klebetrománe spozná. Na druhej strane treba asi počítať s tým, že sa tam možno nájde aj ten, kto tam vôbec nie je. Miera stotožňovania sa s vymyslenými postavami je vždy väčšia (širšia a hlbšia), než si to nejaký autor dokáže predstaviť. Identifikácia je besná a neovládateľná. Aby som však veci uviedol na správnu mieru: všetky postavy sú vymyslené. Pokiaľ nejaká nie je vymyslená, potom sú vymyslené príbehy, zápletky, situácie a okolnosti, do ktorých je zasadená. Predpokladám, že nakoniec nás nikto nebude ulicami Starého mesta hnať, zaháňajúc sa neľahkými kabelkami a impozantnými dáždnikmi.
Nebojíte sa, že sa vás začnú niektorí ľudia báť? – D. Fulmeková: V predošlej otázke ste predsa naznačili, že báť by sme sa mali začať my… – P. Macsovszky: Skôr sa bojím, že niektorých postáv sa začneme báť my. Klebetenie je vlastne ohováranie či osočovanie. To som si pre istotu pozrel v slovníku. Pre istotu máte v knihe tradičnú vetu: Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami je čisto náhodná. Čo poradíte neborákovi, ktorý má z toho množstva náhod oči stĺpkom? – D. Fulmeková: Klebetenie rozhodne nie je žiadna cnosť, no na druhej strane človek je tvor spoločenský a potrebuje sa podeliť o najnovšie chýry. V jednom bedekri ma raz zaujala veta, že „domáci sedia popoludní v tavernách, pijú frappé a vymieňajú si novinky“. Čo myslíte, aké novinky si tam vymieňajú? Novinky o vede a technike? To sotva. Zaujímajú ich, presne tak ako nás, novinky o ľuďoch. O tých, ktorých majú vo fyzickej blízkosti, alebo aj o tých, ktorí s nimi zdieľajú život prostredníctvom médií. Všetci vieme, že klebetiť by sa nemalo, ale klebetíme radi, veď je to istý pokleslý druh psychohygieny. – P. Macsovszky: Tých náhod v Klebetrománe nie je až toľko. Keby sa náhodou našiel nejaký neborák, ktorý by chcel mať oči stĺpkom, chcel by som ho upozorniť, aby bol voči svojej osobnej realite trochu všímavejší. Určite zistí, že v nerománovej skutočnosti je viac desivých náhod, ako v tej našej. Po zábavnej hre Kto je Matkin? ponúkate čitateľom širokú paletu krycích mien, niektoré mi dokonca pripomínali mená zo Zvonodrozdova. Bol to zámer? – D. Fulmeková: Neviem o žiadnom zámere v súvislosti s Matkinom, ani so Zvonodrozdovom. A okrem toho – my žiadne mená neprezrádzame, my sme si ich vymysleli. To oni zrádzajú nás: napríklad viackrát sa nám stalo, a to už bol rukopis odovzdaný, že sme objavili nejakého reálneho človeka s klebetrománovým priezviskom. Alebo: ktosi nám vytkol, že jedno klebetrománové meno príliš pripomína to naozajstné. Vyvalili sme oči, pretože na toho „naozajstného“ človeka sme si pri písaní vôbec nespomenuli. – P. Macsovszky: Pokiaľ ide o analógiu so Chevaliérovým románom, musím povedať, že nešlo o imitáciu: jednoducho sme sa aj do mien postáv usilovali zakódovať nejakú tú, samozrejme nie príliš hlbokú, zato však zábavnú, zabávajúcu, karikujúcu psychologickú charakteristiku. Pomysli si: psychologická charakteristika vymyslenej postavy! Vymyslenej, ale odpozorovanej. Vieš vymyslieť takú, ktorú by si neodpozoroval? Keď som už spomenul Matkina, nenapadlo vám ani raz vymyslieť ešte nejaké krycie mená aj pre seba? – D. Fulmeková: Prvú knižku som vydala pod menom Mina Murrayová, ale môj pseudonym bol prezradený dávno pred jej vyjdením. Napokon som si svoje vlastné meno dala do tiráže, začalo mi to byť jedno. Tak ako ani hra Kto je Matkin, Kto je Samko Tále a podobné ďalšie netrvali dlho, lebo vždy sa nájde nejaký dobrák z vydavateľstva, ktorý sa v spoločnosti rád blysne atraktívnou informáciou. Dnes by som už napríklad ani prvú knižku nevydala pod pseudonymom, lebo tu sa jednoducho nič neutají. Tu sa strašne klebetí! – P. Macsovszky: Nie, na trh sme chceli ísť s kožou našich pravých mien. Počítame totiž s možnosťami, ktoré sa môžu po takomto zviditeľnení (?) otvoriť, alebo aj zatvoriť… Obaja sa práve prezentujete aj samostatne. Čo ďalej? – D. Fulmeková: Súčasne s Klebetrománom mi vyšla aj zbierka poézie, toto načasovanie je však náhodné. Obe knižky sa od seba výrazne odlišujú, tak ako sa aj ja odlišujem v rôznych svojich životných polohách. A ďalej? Mala by som kúpiť zopár vianočných darčekov, poslať pohľadnice a dať si nejaké novoročné predsavzatie. To je asi tak všetko, čo ešte tento rok stihnem. – P. Macsovszky: Samostatne? V mojom prípade ide o kratučký súbor lyricky ladených experimentálnych próz Lešenie a laná. Tie boli napísané približne pred tromi rokmi. Už ich nevnímam ako aktuálnu prezentáciu. Dnes som už úplne inde a tie prózičky zďaleka nevystihujú moje súčasné psychické, sociálne, ekonomické, spirituálne rozpoloženie… A ďalej? Takmer všetko po starom. Žiť budeme asi aj naďalej. Chvíľu alebo dlho. Nudne alebo zdĺhavo. Budeme sa, raz váhavo, inokedy rázne, starať o to, aby sme prežili. A popritom niečo aj napíšeme. Ak to bude nevyhnutné. Pre nás. Zhováral sa Fero Jablonovský Denisa Fulmeková (1967) – debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová knihou Tak čo teda? (2001), publikovala v antológii Sex po slovensky (2004) a tiež v zborníku Evropský fejeton (2004). Práve vydala zbierku poézie Som takmer preč (2004) a spolu s Petrom Macsovszkým napísala Klebetromán (2004). Peter Macsovszky (1966) – redaktor kultúrnej prílohy týždenníka Slovo. Doposiaľ vydal: Strach z utópie (1994); Ambit (1995); Cvičná pitva (1997); Sangaku (1998); Súmračná reč (1999); Frustraeón (2000); Gestika (2001); Fabrikóma (2002); Tanec pochybností (2003); Lešenie a laná (2004). V roku 1996 pod gynonymom Petra Malúchová Súmrak cudnosti. V roku 2004 spolu s Denisou Fulmekovou Klebetromán. V maďarčine vydal tri zväzky experimentálnej poézie (Álbonctan /1998/; Kivéve /2000/; Hamis Csapdák Könyve /2002/).
