Moravský prozaik Zdeněk Zapletal zaujal v roku 1986 svojím románom Půlnoční běžci. Dielo bolo vydané viackrát, vo vtedajšom Česko-Slovensku sa považovalo za udalosť.
Zapletal v ňom písal o kríze našich súčasníkov, o ich túžbach naplno sa realizovať, vydržať otupujúci stereotyp reálsocializmu, napríklad i vytrvalým polnočným behaním, ktoré sa stalo symbolom čohosi čistého a zároveň symbolizujúceho snahu byť kerouacovsky „na ceste“.
V hodnotiacich analýzach prevládal pozitívny tón, v rámci inšpiračných súvislostí román o bežcoch porovnávali s najlepším románom Vladimíra Párala Milenci & vrazi. Ďalšie Zapletalove knižky však už neprevýšili úroveň „bežcov“, zreteľne zrkadlili autorovu tvorivú i osobnostnú krízu. S odstupom času sa Zapletal rozhodol nadviazať na tento román, úsilie naplnil vydaním románu Půlnoční pěšci (Petrov, Brno 2000). Sústredil sa opäť na život kľúčových postáv (Doktor, Inženýr, Baron, Pilot) poznačených uplynulým obdobím, neopomínajúc skúsenosti a peripetie, ktorými prešli od obdobia „bežcov“.
Posun od „bežcov“ k „pešcom“ (od totality k demokracii) by sme mohli chápať prinajmenej dvojznačne – nepotrebujú už byť „na ceste“, ani behom už nenapĺňajú možnosť dať najavo revoltu či vzdor, ako to bolo v prvej časti románovej dilógie. Tiež zvoľnili – vzhľadom na vek – životné tempo v každej zo svojich bytostných oblastí, čo už zreteľne naznačuje smerovanie niekam do vôd pesimizmu, skepsy a zvláštneho druhu nostalgie. Pracovne sa dokážu realizovať často nárazovo, až hekticky (Pilot, Inženýr, Doktor), ale nedokážu toto nasadenie vhodne kompenzovať, pociťujú stav trvalej duchovnej vyprahnutosti, prázdnoty. Pociťujú aj nepomenovaný pocit strachu, akýsi svojský „horror vacui“, nevedia si poradiť s touto chandrou, spleenom trvalejšej podoby.
Druhý význam posunu od „bežcov“ k „pešcom“ by mohol spočívať v šachovej funkčnosti figúr – pešci, pešiaci sú tými najľahšími figúrami v kráľovskej hre, no je ich najviac a nemožno bez nich začať hrať, ani vyvinúť v rámci šachovej hry účinnú stratégiu. Figúrky ťahajú tí druhí, pomenovaní (Senátor vo vzťahu k Inžinierovi a pod.) i nepomenovaní, ale „pešci“ sú i v rukách osudu, ktorý sa pre nich nevyvíja k náležitej spokojnosti.
Postavy v krízach Dôležitejšie ako tieto súvislosti by mohli byť iné roviny obsiahlej prózy – celkovo vyznieva ako román o strachu z prázdnoty a osamelosti, ktorým je skrz-naskrz preniknutý najmä Doktor (zrejme do určitej miery i alter ego samotného autora knihy), kmitajúci medzi dvoma ženami v krížoch neriešiteľného partnerského rébusu.
V tejto polohe román vyznieva ako veľmi pochmúrna vízia o totálnej kríze intelektuála z nenaplnených ambícií v postotalitnej spoločnosti a taktiež o už viackrát stvárnenej téme spisovateľskej samoty. Ubrániť sa jej dá, ak nie priam hrabalovskou priveľkou hlučnosťou, tak aspoň skácelovským ochutnávaním vína potme či hľadaním chýb broskýň.
Všetky v románe stvárnené postavy sa ocitnú v krízach, ktoré nemožno považovať za chvíľkové ani náhodné. Existenčne nie sú síce najhoršie zabezpečení, no prázdnota a vykorenenosť na nich dolieha viac ako zjavne. Zaháňajú ju rôznym spôsobom, napríklad Pilot organizovaním šialených adrenalínových pretekov na autách, kde účastníci riskujú život (nielen svoj). Autor sa nepriamo priznáva, že tento motív prevzal od španielskeho autora José Maríu Sanjuána a jeho bestselleru Rekviem za nás všetkých, ktorý vyšiel v slovenčine v roku 1972. Tam sa zlatá madridská mládež nudí, autá využíva na šialené naháňačky a koniec je vždy, ako inak, tragický. U Zapletala sa ľudia nudia z iných príčin. A nie sú to len mladí ľudia.
Bludný tvorivý kruh Za ďalšou literárnou výpomocou siahol Zapletal po mnohých alúziách na českých a zahraničných spisovateľov i po osvedčených beatnikoch, keď využíva o. i. výsmešnú parafrázu Ginsbergovho Kvílenia: „…videl som najväčších idiotov svojej generácie zasadať v správnych radách bánk a poisťovní, videl som najväčších kreténov svojej generácie rútiť sa mŕtvymi večernými mestami za dymovými oknami smrtonosných džípov, videl som najväščích blbcov svojej generácie v smutných bistrách postmoderného sveta s tlapami na stehnách silikónových prízrakov, vo svete, kde vlaky párali hmlu oceľových rán a prízraky šedi plávali v kalužiach elektronickej pavučiny…“.
Takýchto ostrých pasáží však nájdeme v románe poskromne, hoci je inak presýtený dostatočným množstvom motivicky príťažlivých, no v podstate očakávaných reálií a súvislostí, vrátane slepého motívu s nevysvetliteľným vrahom. Ten by mohol byť pre Doktora všeličím (výstrahou za manželské nevery, tieňom literárnej nespokojnosti, narážkou na antiromán, kde sa detektív stáva vrahom a pod.), ale v konečnom dôsledku sa tento motív zo záveru románu javí ako epicky neúčinný.
Je viac ako očividné, že sa autor od románu o bežcoch, teda od roku 1986, nachádza v stave tvorivej krízy. Nepodarilo sa mu napísať lepšiu knihu, hoci ich od „bežcov“ nebolo práve málo, možno i preto, že vyčerpal možnosti svojej najúčinnejšej zbrane – irónie a sebairónie. Tou ho už dávnejšie prekonal a stále prekonáva napr. Michael Viewegh.
Zapletal nie je prvým ani posledným, ktorých prepadlo trápenie bludného tvorivého kruhu, hoci možno posledné vety románu – „Žiadna minulosť, žiadna budúcnosť. Ideme ďalej. Slnko aj tak stále vychádza len kvôli nám.“ – naznačujú iný rozmer problému, ale to je naozaj len zdanie… Škoda, že mu k vymaneniu sa z oného kruhu hľadania silnej a presvedčivej invencie nepomohli ani osvedčení „bežci“, premenení na „pešcov“.
