Rok 2007 – kontúry multipolárneho sveta

Mocensko-politické usporiadanie súčasného sveta je podmienené viacerými rozsiahlymi sociálno-ekonomickými procesmi. Z nich vystupuje do popredia pôsobenie globalizácie, ktorá má dosiaľ predovšetkým ekonomický charakter. Ide aj o základný rámec boja o moc a bohatstvo, ktoré nadobúda globálny – celoplanetárny rozmer. Silnejú názory, že doterajšia podoba globalizácie úzko spojená s USA nie je pre väčšinu sveta prínosná ani príťažlivá. Sprievodným znakom globalizácie je pokles rozsahu a významu pôsobenia štátov, ako to predpovedal už pred viac ako poldruha storočím K. Marx. Tento trend pociťujú predovšetkým malé štáty, medzi ktoré teória medzinárodných vzťahov v súčasnosti zaraďuje ich väčšinu – zhruba dve tretiny. V týchto podmienkach sa nedarí dosiahnuť ani efektívne fungovanie OSN ako univerzálnej medzinárodnej organizácie, ktorá združuje všetky nezávislé štáty sveta. Vplyv OSN na riešenie problémov svetovej politiky sa ani v uplynulom roku nezvýšil a vpred sa reálne nepostúpilo ani v snahách o jej reorganizáciu. Vytváranie multipolarity Globalizáciu, ktorá viedla k „scvrknutiu“ času i priestoru zatiaľ menej pociťujú aktéri medzinárodných vzťahov označovaní ako veľmoci. Jednu z výrazných tendencií vývoja svetovej politiky predstavuje vytváranie novej podoby jej multipolárneho usporiadania, kde by malo pôsobiť viacero centier moci, ktoré sa stále zakladajú na štátoch – veľmociach a ich spojeneckých zväzkoch. S nimi môžu byť spojené aj niektoré medzinárodné organizácie, najmä ekonomického a bezpečnostno politického charakteru. Vytváranie multipolárneho sveta v podmienkach začiatku 21. storočia je dlhodobý proces, v ktorom pôsobia viaceré protirečenia. Multipolarita moci sa opiera o vzťahy medzi ich centrami, ktoré sa prejavujú vo vzájomnej spolupráci a zodpovednosti za riešenie problémov v medzinárodných vzťahoch. Tento stav by mal viesť aj k zvýšeniu vzájomnej závislosti a prepojenosti pôsobenia veľkých centier svetovej moci, a tým aj k vytváraniu stabilnejšieho sveta. Účinnejšie by sa v ňom mali riešiť aj problémy svetovej politiky, hospodárstva a bezpečnosti, ktoré sa nepodarilo prekonať v podmienkach unipolárnej moci (hegemonizmu) USA za zhruba posledného jeden a pol desaťročia. Mocenské centrá V roku 2007 boli vo svete minimálne štyri veľké centrá moci, ktoré sa rôznym spôsobom usilovali o globálne pôsobenie. Aká je stručná charakteristika týchto aktérov? Zhodou okolností sa zakladá tiež na štyroch dimenziách: vojensko-politickej (moc), ekonomickej (bohatstvo), sociálno kultúrnej (identita) a demografickej (obyvateľstvo), ktoré predstavujú základný priestor ich súpereniam, ale aj spolupráce. Jedinou superveľmocou sú Spojené štáty americké. Ich vplyv v súčasnom svete však slabne a nejednoznačne vnímaná hegemónia sa končí. V roku 2007 boli destabilizované aj narastaním ekonomických krízových procesov. Napriek tomu stále rastie ich vojenský rozpočet, ktorý je už desaťročia najvyšší na svete. Ťaživo ho však ovplyvňuje vedenie vojny v Afganistane, a najmä v Iraku. Svetové spoločenstvo nejednoznačne prijímalo viaceré kroky neokonzervatívneho tímu prezidenta G. Busha najmä v bezpečnostnej a ekologickej oblasti. Európsku úniu možno považovať za civilnú veľmoc. Postupne sa emancipuje v transatlantickom priestore. Ekonomicky je najstabilnejšia, ale stále vnútorne protirečivá. Jediné centrum sily, ktoré nestavia na posilňovanie vojenskej dimenzie a pridržiava sa orientácie na uprednostňovanie mäkkej moci. Od ďalších centier moci sa odlišuje tým, že nejde o samostatný štát, ale o združenie 27 štátov rôznej veľkosti, čo sa prejavuje aj v hľadaní jej identity. Objavujú sa v nej niektoré negatívne demografické tendencie spojené so starnutím populácie a jej menším prirodzeným prírastkom, pričom je zároveň cieľom veľkého množstva migrantov. Ruská federácia sa usiluje o návrat medzi centrá svetovej moci, ale „ruská“ Moskva nie je z hľadiska času, priestoru ani potenciálu porovnateľná so „sovietskou“. Opiera sa najmä o veľké zásoby surovinových zdrojov, ale od potenciálu USA a EÚ je zatiaľ ekonomicky vzdialená. Od vystúpenia prezidenta V. Putina na bezpečnostnej konferencii v Mníchove začala demonštrovať aj svoj vojenský potenciál, ale viaceré kroky v tejto oblasti zrejme smerovali viac k ruským občanom než k reálnemu ovplyvneniu vojenského pomeru síl vo svete. V jej vnútri pôsobí viacero negatívnych demografických procesov. RF znovu nadobúda silu i sebaistotu, ale vývoj v nej sa považuje za najmenej predvídateľný. Za nového kandidáta na superveľmoc sa najčastejšie považuje najľudnatejší štát na svete, Čínska ľudová republika. Je jediným centrom moci, kde je na čele štátu komunistická strana, ktorá však vo veľkom rozsahu otvorila ekonomiku trhovým mechanizmom. Ekonomicky viac rokov silnie, ale zároveň v nej narastajú sociálne a ekologické problémy. Rozvíja svoj vojenský potenciál vrátane kozmických dimenzií, rozširuje politickú angažovanosť nielen na ázijskom kontinente, ale aj v Afrike. Napriek zvýšenému záujmu poznávať ju a analyzovať je stále najmenej známym veľkým aktérom svetovej politiky. K aktérom, ktorí sa potenciálne môžu stať svetovými centrami moci patrí aj India, ktorá sa zatiaľ za veľmoc. Vzťahy ďalších aktérov usilujúcich o globálne pôsobenie, najmä ČĽR a USA, sa k nej však menia. V dlhodobejšom výhľade nemožno vylúčiť ani vstup ďalších štátov na globálnu scénu, čo sa týka najmä Japonska a Brazílie. Krízové oblasti Zdá sa, že napriek zdanlivej logickosti, z ktorej vychádzali Z. Brzezinsky, S. P. Huntington a F. Fukuyama boli ich názory zverejnené v 90. rokoch minulého storočia predsa len iba parciálne a časovo ohraničené. V druhej polovici prvého desaťročia 21. storočia sa svet začal vyvíjať podľa iných scenárov, než aké mu predložili severoamerickí teoretici medzinárodných vzťahov. S určitým nadsadením, ktoré je v globálnom pohľade na svetovú politiku nevyhnutné, sa dá predpokladať, že nestabilita v páse štátov od severnej Afriky až po juhovýchodnú Áziu je do istej miery stredno- až dlhodobo spojená aj so spôsobom zahraničnopolitických aktivít USA a presadzovania toho, čo považujú za svoje životné záujmy. Nestabilita v tomto regióne im môže (už aj vzhľadom na to, že je zemepisne omnoho bližšia k ďalším veľkým centrám moci – EÚ, RF a ČĽR) spôsobovať rôzne ťažkosti až hrozby. Neznámou veličinou svetovej politiky, ktorá sa vyhrotila v roku 2007, je vývoj v Kosove a jeho ďalšie smerovanie. Ide o oblasť, ktorá sa síce nachádza na balkánskom „mäkkom podbrušku“ Európy, kde sa USA angažujú, ale bez toho, aby to viedlo k zvyšovaniu stability regiónu. V tomto regióne v širšej dimenzii, (stredomorskej či blízkovýchodnej) vidieť aj ďalšiu zahraničnopolitickú aktivitu USA, ktorá má nielen európsku dimenziu ale aj globálny dosah – silnú podpora vstupu Turecka do EÚ. Aj v roku 2007 zostávali mimo hlavných prúdov svetovej politiky Latinská Amerika a Afrika, na ktoré dopadajú dôsledky globalizácie najťaživejšie. V týchto regiónoch výrazne nepostúpili integračné procesy. Určitý záujem – viac hospodársky ako politický – im venovali len ČĽR a EÚ. Pou-kázať možno aj na rastúcu pozornosť svetového spoločenstva venovanú v Afrike najmä problémom okolo Darfúru a v Latinskej Amerike aktivitám venezuelského prezidenta H. Chaveza a jeho vzťahom k iným štátom. Čo po konci hegemonizmu Ak prihliadneme k názorom postmodernistov, že nastal koniec veľkých diskurzov, v globálnom rámci možno predpokladať, že sa dotýka aj takých tém, ktoré boli mediálne i politicky masívne a sugestívne pertraktované ako téma číslo jeden v posledných troch desaťročiach – západná (euroatlantická) liberálna demokracia a jej systém ľudských práv. Pod egidou USA vyústili v posledných rokoch do série tzv. farebných revolúcií najmä v postsovietskom priestore, ktoré však nedokázali priniesť výsledky, ktoré očakávali obyvatelia štátov, kde sa uskutočnili. V tomto smere bol najprotirečivejší vývoj na Ukrajine a v Gruzínsku. Vývoj v roku 2007 znova nastoľuje otázku, ako sa vyvinie svet po konci hegemonizmu (monopolarizmu) USA. Obnoví sa v novej podobe bipolarizmus, kde by na jednej strane stálo transatlantické centrum sily s USA, EÚ a ich ďalšími spojencami a ázijské centrum sily najmä ČĽR a s jej potenciálnymi spojencami – zrejme RF a možno aj Indiou? Pôjde vývoj smerom k vytvoreniu väčšieho počtu centier moci? Autor je vysokoškolský pedagóg

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter