Rezignácia šéfa tajnej služby

Netreba zdôrazňovať, že tajná služba je inštitúcia, o ktorej by sa za normálnych okolností, nemalo zbytočne hovoriť. Každý štát ju potrebuje a priveľa rečí na túto tému oslabuje jej funkčnosť. Lenže už sa na Slovensku našli politici, ktorí upozornili na analógiu medzi súčasnými našimi hrami a americkou aférou Watergate. Jej dôsledkom bola rezignácia prezidenta Nixona, ktorý zneužil svoje prezidentské právomoci v tom smere, že tajnú službu zapojil do politického boja. Aj u nás sa stalo niečo podobné. Začalo sa to aférou s odposluchmi. Nástroje, ktoré by mali slúžiť na boj proti podsvetiu a zahraničným špiónom, „ktosi“ zneužíva pre svoje záujmy. Je v tom nielen politika, ale aj možnosť obchodu s kompromitujúcimi informáciami. Ide tu tiež o kompromitáciu novinárskej profesie. Žurnalisti naozaj musia často používať metódy pripomínajúce špionáž. Lenže výsledok ich práce nejde komusi mocnému na stôl, ale má ho spoznať celá verejnosť. Podobnosť metód vedie však k tomu, že novinári sa angažujú ako rozviedčici. Je však niečo iné, ak to robia v cudzine pre záujmy svojej vlasti, vtedy je to hrdinstvo. Ako však nazvať situáciu, keď novinár namiesto toho, aby informoval verejnosť, dá svoje schopnosti do služieb neprehľadných vnútropolitických hier, ktoré vydávajú nevábny zápach. Pamätáte sa na škandál, keď ktosi z povestného Cibulkovho zoznamu vypísal mená novinárov a uverejnil ich bez ohľadu na to, že každé z týchto mien znamenalo iný osud. Terajší škandál je symptómom nebezpečných rozporov vo vládnej koalícii, ktoré ohrozujú životné záujmy našej krajiny. Mitro bol v tejto situácii jediný, ktorý spravil to, čo mal. Odišiel, aby zabránil nechutným ťahačkám okolo svojho odvolania. No čaká nás ešte horší problém. Kto bude jeho nástupca? Kto vyhovie dvom vzájomne sa vylučujúcim podmienkam: byť prijateľným pre všetkých, ktorí majú moc rozhodovať, a zároveň byť takým vynikajúcim odborníkom, aby zvládal post, ktorý istý francúzsky spisovateľ nazval „remeslo urodzených“.