Nedávno som sa pri diskusii s priateľmi opäť musel zamyslieť nad tým, prečo ľudia obhajujú rozhodnutia politikov, aj keď sú pre nich nevýhodné. Mnohí napríklad odmietajú úsilie reformovať tzv. kapitalizačný dôchodkový systém, hoci sa už reálne ukazuje, že má problém čo i len zachovať hodnotu vloženej sumy, nieto ju ešte zvýšiť. Iným sa zase páči tzv. milionárska daň, aj keď ľudí zarábajúcich milióny postihne tak, že si to ani nevšimnú. A ďalší stále vychvaľujú rozsiahly prechod štátnych podnikov všetkého druhu do súkromných rúk, aj keď sa často ukázalo, že po privatizácii nefungovali ani efektívnejšie, ani nevyrábali lacnejšie, ani sa ich zamestnancom nevodilo lepšie. Ľudia akoby boli stále viac odcudzení od politiky ako od racionálneho rozhodovania o verejných veciach na základe argumentov, faktov a po širšej diskusii s názorovými oponentmi. Radšej prijmú akúkoľvek ilúziu, nad ktorou sa ani nemusia veľmi zamýšľať, ale na prvý pohľad vyzerá príťažlivo. Nejde mi do hlavy, prečo by veľká časť ľudí bola ochotná pristúpiť napríklad na spoplatnenie školstva alebo zdravotníctva a celkovo odbúravanie sociálneho štátu, čo by v konečnom dôsledku znevýhodňovalo len ich samých. To neznamená, že by tieto „reformy“ neboli výhodné vôbec pre nikoho, lebo vždy existovala skupina ľudí, ktorá z nich mala osoh, ale nikdy nešlo o väčšinu z tých, ktorých sa to týkalo. Dnes sú ľudia zdeformovaní ustavičným vymývaním mozgov a podvodmi strán, ktoré boli v minulosti pri moci, preto sú náchylní nekriticky prijímať názory ostatných. Ak k tomu prirátame všadeprítomné médiá určujúce trendy „myslenia“, nemožno sa čudovať, že keď v televízii vystúpi nejaký „nezávislý“ odborník, ľudia okamžite podľahnú ilúzii, že majú vlastný názor a čo je ešte horšie, aj keď k nemu neprišli vlastným premýšľaním, sú ochotní zaň tvrdo bojovať. Je azda pre nich dôležitejšia slepá viera, že sa budú mať niekedy lepšie, ako realita, v ktorej trpia pre vlastné chyby? Dokážu sa ešte vôbec rozhodovať slobodne? Lebo ak nie, a za svoje práva nedokážu ani bojovať, tak potom im ostala len viera, že sa o nich niekto postará. Preto je potrebná skutočná ľavica, ktorá by sa o ľudí dokázala nielen postarať, ale naučila ich aj rozmýšľať nad vlastnými záujmami a bojovať za ne. Autor je občiansky aktivistka
