Sú rôznorodé. Bez výnimky vecné. Autor v nich suverénne vládne nad hmotou výpovede. Sú systematicky podrobné. Kraľuje im detail. Pri opisoch fáz horčičného zábalu i pri klasifikácii typov nacionalizmu. Sú analytické až bádateľským spôsobom. O esejach, statiach a úvahách Georga Orwella sa dá povedať mnohé. Len nie to, že trpia nevýraznosťou. Podaktorých nalákajú tie s charakterom teoretickej opory spisovateľových satír. Iných zrejme poteší zážitková autentickosť. S odstupom konzumného dneška nazrieme do sugescie atmosféry chudobincov i koloniálnej Indie. Mňa osobne si získali texty O úpadku vraždenia v Anglicku a následne Raffles a Slečna Blandishová. Nepýtajte sa ma prečo. Azda pre inteligentný prienik do subkultúry čiernokronikových senzácií a subžánru ich literárneho odrazu. Skrátka, Orwell neignoruje poklesnutosť. Posun spoločenského vedomia skúma triezvo ako relevantný fenomén. Možno ma oslovili pre metodické postupy vydolovania sociologicky korektných záverov. Presne také ťahy budujú vlastne všetky texty súboru Ako som strieľal slona a iné eseje. Sú účinné. Fungujú s opodstatnenosťou postrehov prekladateľa Jána Vilikovského. Orwell je podľa neho novátorom žánru modernej eseje. V textoch tak naozaj vystupuje. Dospieva k poznatkom so širšou platnosťou. Dodávam akurát, že pri toľkých širších súvislostiach a pri toľkom prerastení politikou Orwell súčasníka občas nudí. Presné váženie slov v premyslených presviedčacích porciách má tiež svoje riziká. U mňa nepochodilo didaktickosťou. Čo si budeme nahovárať – Orwell vie, že jazyk je nástrojom ideologickej manipulácie. Vlastne sa niet čo čudovať, ak zrnko kritizovaného javu popráši aj kritika. Napriek tomu Orwellovi nemožno uprieť nadanie pre silné vety. Aj úvodná z prvej eseje Anglicko, tvoje Anglicko (1941) je dobrá: „Ako píšem tieto riadky, nad hlavou mi lietajú vysoko civilizované ľudské bytosti a usilujú sa ma zabiť.“ (s. 5) Po pacifizme nasleduje prenikavé listovanie prejavmi anglickej národnej povahy. Od mastných nákypov po biliardy v Soho. To všetko prispieva k názorovej koncepcii plnej kritických výhrad. Nemá sklon k efektom, len k razancii briskného pozorovateľa. Argument slabej zrozumiteľnosti kontextu naberá i stráca opodstatnenie v eseji Umenie Donalda McGilla (1941). Uznajte – komu už čo hovorí popularita akýchsi kreslených pohľadníc? Na druhej strane – úvahy o spoločenskej fascinácii obscénnymi vtipmi sú stále dostatočne aktuálnym podnetom. Popkultúra trčí z gangsterských príbehov, opileckých historiek či pikantných príbehov. Orwell ju vidí a priekopnícky uvádza na scénu relevantného literárneho diskurzu. Aj s odhaľovaním motivácií: „Ľudské bytosti v podstate chcú byť dobré, ale nie priveľmi a podľa možnosti nie ustavične.“ (s. 116) Demaskovanie manipulatívnych metód s pôžitkom Orwell nachádza v Gulliverových cestách. Esej Politika verzus literatúra (1946) popri obhajobe autonómnosti umelca poskytuje aj zmienky o Swiftových obrazoch potláčania individuality a oddanosti Vodcovi. Vyznievajú ako dôkaz esejistovho smerovania v oblasti vlastnej literárnej fikcie. Môjmu vkusu, preferujúcemu apolitickú literatúru, o čosi menej konvenujú eseje Ako prekaziť literatúru (1946–1947) a Poznámky o nacionalizme (1945). Milovníkov žánru politickej eseje, naopak, zaručene potešia. Pendantom originality kníh Zvieracia farma a 1984 je tu Orwellova esejistická exaktnosť. Vyviera v podobe prehľadného členenia textu. Prejavuje sa v tendencii kategorizovať. Umožňuje s kamennou tvárou ofrflať všetko myšlienkovo nekorektné. Od chestertonovského katolicizmu cez antisemitizmus po trockizmus. A kto to vlastne v esejach jasným hlasom frfle? Pôvodne samotárske dieťa, ktoré esej Prečo píšem (1946) začína slovami: „Od útleho veku, azda od takých piatich či šiestich rokov, som vedel, že až vyrastiem, budem spisovateľom.“ (s. 191) Orwell sa v súbore esejí usvedčil ako viacrozmerná osobnosť. Na základe jeho zozbieraných esejí pripomínam, že predstierať hmlu bez hlasnej výpovede rozhodne nepatrí k jeho silným stránkam. (George Orwell: Ako som strieľal slona a iné eseje, Ikar 2003)
