Do portfólia neveľkého počtu monografií o slovenských hudobných skladateľoch pribudla koncom minulého roka kniha Zdenko Mikula (1916 – 2012) Rád som žil a tvoril. Stalo sa tak zásluhou autorského kolektívu pod vedením Marianny Bárdiovej, publikácia vyšla v produkcii Akadémie umení v Banskej Bystrici. A tak je v roku storočnice narodenia tohto hudobného skladateľa k dispozícii záujemcom nanajvýš potrebné dielo, ktoré kompetentne hodnotí prínos Zdenka Mikulu do slovenskej hudobnej kultúry.
Motivácia pre tvorbu monografie práve v Banskej Bystrici je pochopiteľná, Zdenko Mikula tu strávil detské a mládenecké roky, tu získal vážny vzťah k hudbe. Do mesta svojej mladosti sa stále rád vracal nielen na zborové festivaly, ale aj kvôli jedinečnej inštitúcii – Literárnemu a hudobnému múzeu, v ktorom našiel domovský prístrešok a priam príbuzenský vzťah s jeho osadenstvom. Aj preto sa rozhodol venovať mu celý svoj hudobný fond. Pre autorku Mariannu Bárdiovú, dlhoročnú pracovníčku múzea, to bol aj morálny záväzok spracovať tento podnetný materiál do ucelenej podoby. Našla si partnerov pre uvedený náročný projekt, ktorí spracovali jednotlivé kapitoly o skladateľovej tvorbe. Predkladaná monografia, bohato vybavená fotografickou a obrazovou dokumentáciou, podáva nielen obraz života a tvorby hudobného skladateľa, ale zároveň spracováva aj osud jednotlivca na pozadí zložitého vývoja našej spoločnosti v 20. storočí.
Marianna Bárdiová uvádza: Zdenko Mikula sa narodil počas 1. svetovej vojny v rakúsko-uhorskej monarchii, učil sa i mládenčil dvadsať rokov v Československej republike, dozrieval v časoch druhej svetovej vojny ako občan Slovenského štátu, tri roky žil v povojnovej obnovenej Československej republike, po roku 1948 ďalších dvanásť rokov v „ľudovodemokratickom“ zriadení, na ktoré v rokoch 1960 – 1990 nadviazala Československá socialistická republika a po dvoch rokoch federatívneho usporiadania dvoch štátov (1990 – 1992) sa k 1. januáru 1993 rozdelilo na samostatnú Českú republiku a Slovenskú republiku. Obidve však zostali pre Zdenka Mikulu domovom.
Zdenko Mikula na Urpíne nad Banskou Bystricou v päťdesiatych rokoch 20. stor. (SA Vojtecha Lošonciho)
Hudobný skladateľ sa narodil 27. novembra 1916 vo Vyhniach, po smrti matky sa rodina roku 1921 presťahovala do Banskej Bystrice (otec Koloman Mikula pracoval v poisťovni a ako sociálny demokrat istý čas pôsobil ako starosta mesta). Banská Bystrica so svojím prírodným i kultúrnym zázemím poskytla Zdenkovi Mikulovi dostatok podnetov na osobnostný rozvoj, čo rád využíval. Študoval na tunajšom učiteľskom ústave (1932 – 1936), kde hudba a spev boli samostatnými a povinnými predmetmi. V roku 1939 bol povolaný do vojenskej služby, tu sa mu postupne otvorili možnosti venovať sa vojenskej hudbe. Príklon k muzikantskej profesii ho priviedol k štúdiu kompozície na bratislavskom konzervatóriu u Eugena Suchoňa, kde bol jeho pedagógom aj Ján Cikker (1941 – 1946). Zdenko Mikula v hodnosti kapitána kapelníka vojenskej hudby pôsobil do roku 1953, potom sa stal orchestrálnym dirigentom Vojenského umeleckého súboru. V roku 1959 bol z armády prepustený, následne sa venoval predovšetkým komponovaniu. Neskôr pracoval ako tvorivý tajomník skladateľskej sekcie Zväzu slovenských skladateľov, bol šéfom Hlavnej redakcie hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave a vedúcim tajomníkom ZSS. Popri funkciách a komponovaní pôsobil aj ako externý pedagóg na konzervatóriu, Filozofickej fakulte UK a VŠMU. V roku 1978 dostal ponuku pracovať ako tajomník novovytvoreného Zväzu československých skladateľov v Prahe, a tak sa stal na dlhé roky dvojdomým na osi Praha – Bratislava, okrem toho v jeho náplni boli aj kontakty so zahraničnými partnermi. Napriek svetobežníctvu zostal v srdci Slovákom, vytrvalo kliesnil cesty slovenskej hudobnej kultúre všade, kam siahala jeho pôsobnosť a možnosti.
Prebal gramoplatne Ave Eva.
Nototlač Lúčne hry.
Zdenko Mikula ako hudobný skladateľ je známy predovšetkým ako autor pôsobivých zborových skladieb, jeho skladateľský odkaz je však omnoho širší a rozmanitejší. V monografii sa jeho vokálnej tvorbe venuje Ľubica Nechalová, inštrumentálnu tvorbu analyzuje Mária Strenáčiková. Vokálno-inštrumentálnu a hudobnodramatickú tvorbu rozoberá Katarína Koreňová, Ladislav Burlas zasa skladateľov spôsob spracovania ľudovej piesne v mnohorakých kompozíciách. Jednu kapitolu monografia venuje spomienkam na Zdenka Mikulu od 19 osobností hudobného a kultúrneho života. Súčasťou uvedenej publikácie je aj zoznam skladateľovej tvorby, bibliografia a prierez stretnutiami s jeho hudobnou tvorbou. Tá najčastejšie znela na koncertoch speváckych zborov, festivaloch zborovej hudby po celom bývalom Československu, komorných koncertoch a i. Osobitne treba spomenúť Spevácky zbor Lúčnica, ktorý často interpretoval jeho skladby, najmä nádhernú kompozíciu Tá slovenská pieseň. Veľkou udalosťou sa stal slávnostný koncert pri príležitosti skladateľových 90. narodenín v Sukovej sieni Rudolfína v Prahe 27. novembra 2006, v sídle Českej filharmónie.
Zdenko Mikula v Prahe v roku 1992 (SA rodiny Mikulovcov)
Netreba zabudnúť ani na Mikulov vzťah k literatúre, bol nielen vášnivým a náročným čitateľom, ale k svojim priateľom radil napr. Ladislava Balleka či Rudolfa Chmela, s ktorými rád a zanietene diskutoval o hodnotách v umení. Osobitným zdrojom potešenia bola preňho slovenská poézia, ktorú často zhudobňoval do pôsobivých piesní (Hviezdoslav, Horov, Kasarda, Kostra, Koyš, Krasko, Mihálik, Nagaj, Plávka, Poničan, Rúfus, Smrek, Válek a i.).
Zdenko Mikula si svojou tvorbou a aktívnym prístupom k prezentácii slovenskej kultúry získal uznanie nielen u odborníkov, ale aj v širokej hudbymilovnej verejnosti. Aj preto bol za svojho dlhého a tvorivého života oceňovaný nielen doma, ale aj v zahraničí. Bol mu napr. udelený titul Zaslúžilý umelec (1974), stal sa čestným občanom mesta Banská Bystrica (2011), v Budapešti mu v roku 2008 udelili významné ocenenie za medzinárodnú spoluprácu – Rytier kultúry. Okrem toho – najviac zo všetkého si cenil záujem najmä mladých ľudí o hudbu a umenie, ktoré im môže obohatiť život predovšetkým v emotívnej a hodnotovej rovine.
Monografia o Zdenkovi Mikulovi podáva vzácne svedectvo o umelcovi, ktorý patril k povojnovej generácii slovenských skladateľov, tvorivo spájajúcich tradície ľudovej piesne s kompozičnými technikami 20. storočia, Ladislav Burlas ho oprávnene priraďuje k druhej generácii slovenskej hudobnej moderny. Bolo by dobré, aby sa na jeho dielo nezabúdalo v bežnej produkcii rozhlasového vysielania, bolo dostupné aj na rozličných nosičoch či prítomné na živých koncertoch.
(Fotografie zo súkromných archívov boli uverejnené v recenzovanej publikácii.)
Interpreti cyklu Cigánske piesne, vľavo Peter Mikuláš a klavirista Marián Lapšanský,
vpravo, Zdenko Mikula v strede. (SA Zuzana Mináčová)
Zdenko Mikula s Ivanom Hrušovským v Primaciálnom paláci v Bratislave 1992
(SA rodiny Mikulovcov)
Zľava Eugen Suchoň, Zdenko Mikula, Ladislav Burlas v priestoroch
Zväzu slovenských skladateľov na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov
20. stor. (SA rodiny Mikulovcov).