Opýtala som sa Gudsu Usenda, aké najsmiešnejšie obvinenie musel vyvracať. Chvílu premýšľal a potom mi odpovedal:
„V roku 2007 sme musel vydať vyhlásenie v znení: Nahi bhai, humney gai ko hathode say nahin mara. Nie, kamoš, nezabíjame kravy kladivom. V tom roku totiž pravicová nacionalistická vláda Ramana Singha vyhlásila Gai Jodžana (kravskú schému), volebný sľub – krava pre každého adivasiho (všeobecne príslušníka kmeňa). Jedného dňa televízie a noviny zverejnili správu, že naxaliti napadli stádo kráv a ubili ich na smrť kladivami. Pretože sú vraj protihinduistickí a proti Indickej ľudovej strane. Vieš si predstaviť, čo nasledovalo. Popreli sme to. Skoro nik si to nepovšimol. Neskôr vysvitlo, že chlapík, ktorý mal ľuďom rozdať kravy, bol podvodník. Dobytok predal a potom tvrdil, že sme si naňho počíhali a stádo pozabíjali.“
A najvážnejšie vyhlásenie?
„Och, sú ich tucty. Napokon, beží kampaň. Keď začala fungovať polovojenská garda Salva Judum, v prvý deň napadla dedinu Ambeli a podpálila ju. Potom sa všetci aj s policajtmi, špeciálnymi policajnými dôstojníkmi a Bataliónom Naga presunuli do dediny Kotrapal… O Kotrapale si už určite počula. Je to slávna dedina, dvadsaťdvakrát ju vypálili, lebo sa jej obyvatelia odmietali vzdať… Keď príslušníci Judumu dorazili do Kotrapalu, naša milícia už na nich čakala. Pripravila prepad. Dvaja špeciálni zomreli, siedmich naša milícia zajala, ostatní ušli. Na druhý deň bolo vo všetkých novinách, ako naxaliti zmasakrovali chudákov dedinčanov. Niektorí písali, že sme zabili stovky ľudí. Ešte aj rešpektovaní týždenník ako Frontline uviedol, že sme zavraždili osemnásť nevinných adivasiov. Poslali sme do redakcií objasňujúce stanovisko. Nik ho nepublikoval. Neskôr, vo svojej knihe, sa Balagopal priznáva k chybe… No kto si to všimol?“
Spýtala som sa, čo bolo ďalej so siedmimi ľuďmi, ktorých zajali.
„Územná komisia zvolala džan adalat (ľudový súd). Zúčastnilo sa na ňom okolo štyristo ľudí. Vypočuli si celý príbeh. Dvaja špeciálni policajní dôstojníci dostali trest smrti. Piatich pustili s varovaním. Rozhodli ľudia. Ešte aj pri udavačoch – čo je dnes veľký problém – počúvajú príbehy, priznania a vravia: Iska hum risk nahin le sakte. Nie sme pripravení, aby sme s rizikom dôverovali tejto osobe. Alebo: Iska risk hum lenge. Sme pripravení podstúpiť riziko dôvery. Tlač vždy informuje o udavačoch, ktorých zabijeme. No nikdy nie o množstve tých, ktorých oslobodíme. A jakživ o ľuďoch, ktorí zomreli vinou udavačov. Každý si potom myslí, že sú to krvilačné procesy, v ktorých obvineného na konci vždy zabijú. No v skutočnosti to nie je o pomste, ale o prežití a o záchrane našich životov… Samozrejme, že sa vyskytujú aj problémy. Spravili sme hrozné chyby. Dokonca sme pri prepadoch zabili nesprávnych ľudí, lebo sme si mysleli, že sú to policajti. Ale nie je to tak, ako to zobrazujú médiá.“
Hrôzostrašné ľudové súdy. Ako ich môžeme akceptovať? Ako schvaľovať túto formu surovej spravodlivosti? Na druhej strane, čo s falošnými súbojmi a s podobnými prejavmi najhoršieho druhu „stručnej spravodlivosti“, za ktoré dostávajú policajti a vojaci od indickej vlády medaily za statočnosť a peňažné odmeny? Čím viac ľudí pozabíjajú, tým väčšia bude odmena. Volajú ich statočné srdcia, súbojoví špecialisti.
Nás, ktorí si dovolíme klásť im otázky, označujú za protinárodných. A čo Najvyšší súd, ktorý bezostyšne priznal, že nemá dostatok dôkazov na to, aby odsúdil na smrť Mohameda Afzala, obvineného v decembri 2001 za bombový útok na parlament, no aj tak to spravil – pretože „kolektívne vedomie spoločnosti bude uspokojené, len ak sa útočník podrobí hrdelnému trestu“.
V prípade kotrapalského ľudového súdu bol kolektív aspoň fyzicky prítomný, keď vynášal svoje rozhodnutie. Nevykonal to prostredníctvom sudcov, ktorí dávno stratili kontakt s bežným životom, no trúfajú si hovoriť v mene neprítomného kolektívu.
Rozmýšľam, čo iné mohli ľudia z Kotrapalu robiť. Zavolať políciu?
Bubnovanie zosilnelo. Bhumkal sa začína. Ideme na verejné priestranstvo. Neverím vlastným očiam. Je tu more ľudí, najdivších a najkrajších ľudí, oblečených do najdivokejších a najkrajších šiat. Muži si očividne dali na sebe viac záležať ako ženy. Majú pomaľované tváre a na hlavách pokrývky z peria. Mnohí si nakreslili očné kontúry a nabielo napudrovali líca. Je tu veľa mládeže z milícií, dievčatá v sárí, ktorých farby vyrážajú dych, s puškami ledabolo prevesenými cez plece. Je tu však aj množstvo starých ľudí, detí a oblúkov červených zástav, vzdúvajúce sa proti nebu.
Slnko je vysoko a je ostré. Súdruh Leng reční. Po ňom viacerí predstavitelia Džantana sarkarov. Napríklad súdružka Niti, neobyčajná žena, ktorá je v Strane od roku 1997. Pre indický národ predstavuje takú hrozbu, že v januári 2007 obkľúčilo 700 policajtov dedinu Innar len preto, že sa dopočuli, že tam bola. Na Niti nie je vyhlásený taký zúfalý lov preto, že viedla množstvo prepadov, čo je pravda. Je nebezpečná, pretože je adivasi, vlastní ľudia v kmeňových dedinách ju milujú a svojím príkladom inšpiruje mládež. Reční s kalašnikovom na pleci. Ide o samopal s príbehom. Takmer každá zbraň má príbeh: Kto ju ulúpil, komu a ako…
Skupina hercov z ČNM hrá predstavenie o bhumkalskom povstaní. Zlí bieli kolonizátori majú klobúky a vlasy zo žltej slamy. Šikanujú a adivasiov a vytĺkajú z nich dušu – čím spôsobujú publiku nekonečný pôžitok.
Iný súbor z Južného Gangalauru sa predstavil hrou s názvom Nitir Judum Pito – Príbeh krvavého lovu. Džúri mi tlmočí. Je to príbeh o dvoch starých ľuďoch, ktorí hľadajú dedinu, kde býva ich dcéra. Stratia sa v džungli, pretože nespoznávajú krajinu: všetko je zničené ohňom. Salva Judum spálila ešte aj bubny a hudobné nástroje. Popol tu nie je, pretože pršalo. Nemôžu nájsť svoju dcéru. Starí manželia zo žiaľu začnú spievať. Začuje ich dcérin duch a ruiny odpovedajú jej hlasom: „Zvuky našej dediny umlčali. Už žiadne tlčenie ryže, žiaden smiech okolo studne. Žiadne vtáky, žiadne mečiace kozy. Pretrhli napnutú strunu nášho šťastia.“
Potom zaspieva otec: „Neplač už, moja krásna dcéra. Každý, kto sa narodí, musí aj zomrieť. Stromy okolo nás raz spadnú, kvety odkvitnú, svet zostarne. No pre koho zomierame? Jedného dňa sa naši katani poučia, jedného dňa pravda zaváži a ľudia na teba nikdy nezabudnú, ani za tisíc rokov.“
Nasleduje zopár ďalších prejavov. Potom sa začína bubnovanie a tanec. Každý džantana sarkar má vlastný súbor. Každý súbor si pripravil tanec. Prichádzajú jeden za druhým s obrovskými bubnami a vytancúvajú divoké príbehy. Jediná postava, ktorá vystupuje vo všetkých súboroch, je Zlý muž z ťažobnej spoločnosti. Má helmu a tmavé okuliare, zvyčajne fajčí cigaretu.
Na ich tanci nie je nič strnulé ani mechanické. Víria pri ňom prach. Bubnovanie je už ohlušujúce. Celý dav sa postupne začína vlniť. A potom ide tancovať. V malých radoch po šiestich či siedmich, ženy a muži oddelene, držiac sa okolo pása. Tisícky ľudí.
Pre toto sem prišli. Práve pre toto. Šťastie sa tu v dandakaranyanskej džungli berie veľmi vážne. Ľudia sú schopní putovať desiatky kilometrov a kráčať celé dni, aby mohli spolu oslavovať a spievať, votkať si perie do turbanov a kvety do vlasov, držať sa okolo ramien, piť šťavu z ovocia mahua a pretancovať celú noc. Nik nespieva a netancuje sám. Toto, viac ako čokoľvek iné, znamená ich vzdor voči civilizácii, ktorá sa ich snaží anihilovať.
Skoro nedokážem uveriť, že sa to všetko deje priamo pod nosom polície. V samotnom strede priestoru Operácie zelený lov.
Spočiatku vojaci Ľudovej oslobodzovacej gerilovej armády strážia tanečníkov, stojac opodiaľ s puškami v rukách. No potom sa jeden za druhým približujú, ako kačiatka, ktoré nevydržia stáť na brehu a sledovať, ako ostatné kačky plávajú, a pridávajú sa k tancu.
O chvíľu sa do farebného mišmašu zamiešajú šnúry olivovo zelených tanečníkov. O ďalšiu chvíľu, keď na seba natrafia bratia, sestry, rodičia, deti a priatelia, ktorí sa nevideli celé mesiace, niekedy roky, šnúry sa potrhajú a sformujú sa znova inak. Olivová zelená sa celkom roztratí vo víre sárí, kvetov, bubnov a turbanov.
Skutočne je to ľudová armáda. Aspoň teraz. Výrok predsedu Maa o partizánoch – rybách a ľude – vode, v ktorej ryby plávajú, je v tejto chvíli doslovne pravdivý.
Predseda Mao je tu tiež. Možno trocha osamelý, ale prítomný. Na červenom plátne je vyvesená jeho fotografia. Je tam aj Karol Marx. Aj Čaru Madžumdar, zakladateľ a hlavný teoretik naxalitského hnutia. Jeho drsná rétorika fetišizuje násilie, krv a mučeníctvo. Často používa taký hrubý jazyk, až takmer vyzýva ku genocíde. Tu na bhumkalskej slávnosti mám pocit, že jeho analýza, taká podstatná pre štruktúru tejto revolúcie, je veľmi vzdialená od jej emocionality a tkaniva.
Madžumar povedal, že iba „anihilačný boj“ môže vytvoriť „nového človeka, ktorý bude pohŕdať smrťou a bude oslobodený od všetkých osobných záujmov“. Bol by si vedel predstaviť, že títo pradávni ľudia, noční tanečníci, budú niesť na pleciach jeho sen?
Tuhá, neochvejná rétorika ideológov Strany, ktorá vyrástla z koreňov problematickej minulosti, je žiaľ jediná vec, ktorou sa všetko, čo sa tu deje, prezentuje vonkajšiemu svetu. Hnutie to len poškodzuje. Keď Čaru Madžumdar vyriekol svoju slávnu vetu: „Čínsky predseda je naším predsedom a čínska cesta je našou cestou!“, bol pripravený zahrnúť do tohto tvrdenia aj moment, keď generál Jahja Khan spáchal genocídu vo Východnom Pakistane (dnes Bangladéš) – a naxaliti ostali ticho. Pretože Čína bola v tom čase spojencom Pakistanu.
Aj okolo červených Khmérov a ich zverstiev v Kambodži vládlo ticho. Okolo do očí bijúcich excesov čínskej a ruskej revolúcie tiež. Mlčalo sa o Tibete. Aj v naxalitskom hnutí došlo k zbytočným násilnostiam, ktoré sa nedajú ospravedlniť. No dá s čokoľvek z toho, čo urobili, porovnať so špinavými víťazstvami Indického národného kongresu a Indickej ľudovej strany v Pandžábe, Kašmíre, Dillí, Bombaji, Gudžaráte…?
Napriek všetkému, aj napriek hrôzostrašným kontradikciám, bol Čaru Madžumdar vizionárom vo väčšine svojich rečí a spisov. Strana, ktorú založil, a jej mnohé odnože udržiavajú indický sen o revolúcii živý a prítomný. Už len preto ho nemôžeme súdiť veľmi príkro.
Aspoň nie dovtedy, kým sa budeme omotávať do Gándhího pobožného balamutenia o sile „nenásilného boja“ a do jeho predstavy Poručníctva: „Bohatým bude ponechané vlastníctvo ich majetkov, z ktorých budú rozumne používať toľko, koľko budú potrebovať na svoje osobné potreby. K zvyšku budú pristupovať ako poručníci a budú ho používať pre dobro spoločnosti.“
Je čudesné, že súčasní cári indického establišmentu – štátu, ktorý tak nemilosrdne potiera naxalitov – vravia dnes to isté, čo Čaru Madžumdar povedal už dávno: „Čínska cesta je našou cestou.“ Je to celé postavené na hlavu.
Čínska cesta sa zmenila. Čína je dnes impérium, ktoré vykorisťuje iné krajiny a prírodné zdroje iných národov. No Strana tam má stále pravdu. Akurát zmenila svoje názory.
Keď je Strana nápadník ako teraz v Dandakaranyi (región v strednej Indii, po ktorom sa autorka túlala – pozn. red.), ktorý sa ľudu dvorí a je pozorný k jeho každodenným potrebám, je to skutočná ľudová strana a jej armáda je skutočná ľudová. No po revolúcii sa tento ľúbostný románik ľahko premení na trpké manželstvo. Ľudová armáda sa ľahko obráti proti ľudu. Dnes sa Strana usiluje udržať dandakaranyanský bauxit pod zemou. Nezmení zajtra názor? No môžeme dopustiť, aby nás obavy o budúcnosť paralyzovali v prítomnosti? Áno, môžeme.
Tanec bude trvať do rána. Idem naspäť do tábora. Je tu Maase. Nespí. Rozprávame sa dlho do noci. Dala som jej svoj výtlačok Kapitánových veršov od Nerudu. Vzala som ich so sebou len tak, keby čosi. Pýta sa znovu a znovu:
„Čo si o nás myslia vonku? Čo hovoria študenti? Povedz mi o ženskom hnutí, aké témy práve rieši?“ Vypytuje sa na mňa, na moju literárnu prácu. Skúšam odpovedať a poskytnem jej úprimnú správu o mojom chaose. Potom začala rozprávať o sebe, o tom, ako vstúpila do Strany. Povedala mi, že jej partnera zabili vlani v máji pri falošnom súboji. Zatkli ho v Našliku a aby ho mohli zabiť, zaviezli ho do Warangalu. „Určite ho veľmi mučili,“ zdôrazňuje. Keď sa dopočula, že ho zatkli, chcela sa s ním stretnúť. Nepodarilo sa. Odvtedy zostala v lese. Po dlhom tichu mi zašepkala, že kedysi, pred mnohými rokmi, bola vydatá. „Tiež ho zabili v súboji,“ povie. A zo srdcervúcou precíznosťou dodá: „Ale v naozajstnom.“
Ležím na svojom džhili a bdiem. Rozmýšľam nad dlhodobým smútkom súdružky Maase, počúvajúc bubny a zvuky dlhodobého šťastia, doliehajúce z priestranstva, a nad Madžumdarovou ideou dlhodobej vojny, ktorá je základným pravidlom maoistickej strany. Ľudia v mestách si preto myslia, že ponuky maoistov na mierové rokovanie sú iba úskok, trik, ako si na chvíľu uvoľniť ruky, regrutovať nové sily, vyzbrojiť sa a potom sa vrhnúť naspäť do dlhodobej vojny.
Čo je to dlhodobá vojna? Je to hrôzostrašná vec ako taká, alebo to závisí skôr do povahy konkrétnej vojny? Keby ľudia z Dandakaranye neviedli vojnu posledných tridsať rokov, kde by dnes boli?
A sú maoisti jediní, ktorí veria v dlhodobú vojnu? Takmer v tej istej chvíli, ako sa India stala suverénnym štátom, začala sa správať ako koloniálna mocnosť, anektovala územia, viedla vojny. Nikdy neváhala použiť ozbrojenú intervenciu na riešenie politických problémov. Spomeňme si na Kašmír, Hyderabád, Gou, Nagaland, Manipur, Telenganu, Assam, Pandžáb, naxalitské povstanie v Západnom Bengálsku, Bihár, Andhrapradéš a dnes kmeňové územia v strednej Indii. Desaťtisíce ľudí beztrestne zabili, státisíce mučili.
Všetko sa skrýva za nezhubnou maskou demokracie. Proti komu štát viedol tieto vojny? Proti moslimom, kresťanom, sikhom, komunistom, dalitom, kmeňom, no predovšetkým proti chudobným, ktorí sa opovážili spochybniť svoj osud namiesto toho, aby sa uspokojili s omrvinkami, čo im bohatí a vláda hádžu.
Je ťažké pozerať sa na veľký indický štát inak než na hinduistický štát vysokých kást bez ohľadu na to, ktorá politická strana je pri moci. Štát, ktorý opätuje nepriateľstvo všetkým, ktorí sú „iní“. Štát, ktorý podľa retrokoloniálnej módy posiela Nagov a Mizov bojovať do Čatísgarhu, Sikhov do Kašmíru, Kašmírčanov do Uríssy a Tamilčanov do Assamu. Ak to nie je dlhodobá vojna, čo je to?
Nepríjemné myšlienky na takú krásnu hviezdnatú noc. Gudsa Usend sa sám pre seba usmieva, tvár má ožiarenú obrazovkou počítača. Je to šialený workoholik. Pýtam sa, čo je mu vtipné.
„Spomínam na novinárov, ktorí vlani prišli na oslavy Bhumkalu. Pobudli deň či dva. Jeden sa nechal vyfotografovať s mojím kalašnikovom. Keď sa vrátili, nazvali nás zabijácke mašiny, či tak nejako.“
Tanec neustal ani na svitaní. Rady tancujúcich sa stále víria, stovky mladých nadskakujú.
„Neprestanú,“ vraví súdruh Radžu, „kým sa nezačneme baliť.“
Na priestranstve narazím na súdruha Doktora. Vedie malé lekárske stredisko na okraji tanečného parketu. Chce sa mi ho vybozkávať na tučné líca. Prečo tu nemôžu byť tridsiati takí ako on? Prečo ich nemôže byť tisíc?
Pýtam sa ho, ako je Dandakaranya na tom so zdravím. Pri jeho odpovedi mi tuhne krv v žilách. Väčšina ľudí, ktorých vyšetril, má 5 až 6 gramov hemoglobínu na deciliter krvi. (Priemer pre indické ženy je 11.) Jeden či dva roky chronickej anémie spôsobujú tuberkulózu. Malé deti trpia na bielkovinovú a energetickú podvýživu druhého stupňa, ktorá sa v medicínskej terminológii nazýva kwashiorkor.
Neskôr som si toto slovo vyhľadala v odbornom slovník. Pochádza z jazyku ga, ktorý sa používa na pobreží Ghany. Znamená „choroba, ktorú dieťa dostane, keď sa narodí nové dieťa“. Staršie dieťa prestane dostávať materské mlieko a iného jedla, ktoré by mohlo zabezpečiť jeho zdravú výživu, nie je dostatok.
„Tu v Biafre sa z toho stáva epidémia,“ hovorí Doktor. „Kedysi som už pracoval v dedinách, no niečo takéto som ešte nevidel.“
Okrem toho sa tu darí malárii, osteoporóze, pásomniciam, vážnym infekciám uší a zubov, primárnej amenorrhey. To znamená, že podvýživa v čase puberty zastaví ženský menštruačný cyklus, alebo spôsobí, že sa nikdy neobjaví.
„V lese nie sú žiadne kliniky, iba jedna či dve v Gadčiroli. Žiaden doktor. Žiadne lieky.“
V súčasnosti Doktor osem dní cestuje so svojím malým tímom po Abhudžmade. Nosí pritom „šaty“ ako ostatní. Takže ak ho nájdu, zabijú ho.
Súdruh Radži vraví, že nie je bezpečné, aby sme tu ďalej táborili. Musíme sa premiestniť. Odchod z Bhumkalu zahŕňa zdĺhavé lúčenie.
Lal lal salaam, Lal lal salaam,
Džaane valej Sathijon ko Lal Lal Salaam,
(Červený pozdrav odchádzajúcim súdruhom)
Phir milenge, Phir milenge
Dandakaranya džungle mein phir milenge
(Jedného dňa sa znovu stretneme v Dandakaranyanskom lese.)
Obrad vítania a lúčenia sa nikdy neberie na ľahkú váhu, pretože každý vie, že keď sa povie „stretneme sa znovu“, v podstate to znamená, že „sa už nikdy nestretneme“. Súdružky Narmada, Maase a Roopi odchádzajú vlastnou cestou. Uvidím ich ešte niekedy?
(Dokončenie v budúcom čísle.)
