Pokračujeme v rozprávaní indickej spisovateľky Arundhati Royovej o svojom putovaní v oblasti Dandakaranyanského lesa, ktorý je domovom rôznych kmeňov, ale aj maoistických geríl. V eseji, ktorá nedávno vyšla v dillíjskom časopise Outlook Magazine, sa venuje aj špecifickej histórii policajného násilia a ľudovému odporu v strednej Indii.
Vrátili sme sa k hodine dejepisu. „Ďalší veľký zápas Strana vybojovala s Ballarpurskými papierňami,“ hovorí súdruh Venu. Vláda dala Thaparovcom (rodina indických priemyselných magnátov – pozn. red.) 45-ročný kontrakt na vyťaženie 150-tisíc ton bambusu s výrazne zníženou sadzbou. Oproti bauxitu pre iné korporácie je to nič, ale aj tak… Robotníci dostávali 10 pais za otiepku dvadsiatich bambusových stebiel. Dlhá agitácia a štrajk, nasledovaný vyjednávaním s papierňami za prítomnosti miestnych obyvateľov, strojnásobili výkupnú cenu bambusu na 30 pais za otiepku. Pre kmene to bol obrovský výdobytok. Iné politické strany predtým sľubovali kadečo, no nejavili žiadnu snahu sľuby dodržať. Ľudia začali prichádzať za maoistickou Ľudovou vojenskou skupinou a chceli sa k nej pridať. No politika okolo bambusu a iných lesných surovín bola iba sezónna. Trvalý problém, skutočné prekliatie pre miestne kmene, bol najväčší statkár zo všetkých – Lesný úrad. Kedykoľvek sa mohli v dedine ako zlý sen objaviť jeho úradníci, hoci aj tí najbezvýznamnejší, a zakazovať ľuďom orať polia, zbierať drevo, trhať lístie, zbierať ovocie, pásť dobytok, jednoducho – žiť. Títo prísni štátni zamestnanci prichádzali so slonmi, ktoré podupali polia. Kade prešli, rozsievali semená stromu babul (druh akácie), aby znehodnotili pôdu. Mali právomoc miestnych obyvateľov zbiť, zatknúť, ponížiť, zničiť im úrodu. Samozrejme, z pohľadu Lesného úradu boli kmene samí zločinci, vykonávajúci protiústavnú činnosť, on iba nastoľoval vládu zákona. Že úradníci okrem iného sexuálne zneužívali ženy, bola iba čerešnička na torte výpočtu všetkých útrap. Strana, podporovaná utrápenými obyvateľmi, sa rozhodla bojovať s Lesným úradom. Povzbudzovala ľudí, aby sa osmelili obsadiť a kultivovať v džungli nové územia. Úrad na to odpovedal pálením novopostavených dedín. V roku 1986 vyhlásil v Bidžapúre národný park. Znamenalo to presídlenie šesťdesiatich dedín. Než sa do toho vložila Strana, viac ako polovicu z nich už vysídlili a začínala sa budovať infraštruktúra národného parku. Strana infraštruktúru zničila a zastavila vysídľovanie zostávajúcich dedín. Zabránila Lesnému úradu vstúpiť na ich územie. Dedinčania niekoľkokrát zajali úradníkov, priviazali ich k stromom a zbili. Po desaťročiach vykorisťovania to pre nich bola katarzná odplata. Lesný úrad to nakoniec vzdal. Od roku 1986 do roku 2000 Strana rozdelila medzi kmene 300-tisíc akrov lesa. „Dnes nie je v Dandakaranyi ani jeden roľník bez pôdy,“ vraví súdruh Venu. Pre generáciu dnešnej mládeže je Lesný úrad iba vzdialená spomienka, súčasť hrôzostrašných príbehov, ktoré matky rozprávajú deťom o mytologickej minulosti v porobe a ponížení. Pre staršie pokolenie však oslobodenie spod úradu znamenalo skutočnú slobodu. Mohli sa jej kedykoľvek dotknúť, ochutnať ju. Znamenalo to pre nich oveľa viac ako nezávislosť Indie. Začali sa zhromažďovať okolo Strany, ktorá ju pre nich vybojovala. Pôvodných sedem partizánskych jednotiek dokázalo veľké veci. Ich vplyv dnes zasahuje 60-tisíc štvorcových kilometrov lesa, tisíce dedín a milióny ľudí. Odchod Lesného úradu však zvestoval príchod polície. Ten rozkrútil kolotoč krviprelievania. Falošné „súboje“ s políciou, prepady a nástrahy od Ľudovej vojenskej skupiny. Redistribúcia pôdy priniesla zodpovednosť za zavlažovanie, poľnohospodársku produktivitu a problém so zväčšujúcou sa populáciou, ktorá svojvoľne klčovala džungľu. Padlo rozhodnutie oddeliť od seba prácu s ľuďmi a vojenské operácie. Dnes riadi Dandakaranyu prepracovaná štruktúra džantana sarkarov (ľudových vlád). Organizačné princípy sa inšpirujú čínskou revolúciou a vietnamskou vojnou. Každý džantana sarkar volia obyvatelia skupiny dedín. Voličov môže byť dohromady päťsto až päťtisíc. Má deväť ministerstiev: kriši (poľnohospodárstvo), vyapar – udyog (obchod a priemysel), arthik (hospodárstvo), nyay (spravodlivosť), rakša (obrana), zdravotnítvo, džan sampark (práca s verejnosťou) a školstvo – riti rivadž (vzdelanie a kultúra). Skupina džantana sarkarov spadá pod územnú komisiu. Tri územné komisie tvoria divíziu. V Dandakaranyi funguje desať divízií. „V súčasnosti máme aj ministerstvo na záchranu džungle,“ vraví súdruh Venu. „Určite si čítala vládnu správu, v ktorej sa píše, že územie lesa v naxalitských krajoch sa zväčšuje.“ Paradoxne, prví ľudia, ktorí mali osoh z boja Strany proti Lesnému úradu, boli mukhijovia – dedinské elity, zbor „brahmanov“. Využili svoju silu a zdroje, aby pre seba zabrali čo najviac pôdy, kým to bolo možné. „Ľudia sa potom začali obracať na Stranu so svojimi spormi“, dodáva Venu s úškľabkom. Strana musela obrátiť pozornosť na problémy rovnosti, tried a nespravodlivosti vo vnútri kmeňovej spoločnosti. Veľkí statkári zavetrili ťažkosti. Ako sa zväčšoval vplyv Strany, ich postavenie sa oslabovalo. Čoraz viac ľudí sa spoliehalo na Stranu namiesto na mukhijov. Staré formy vykorisťovania našli svojho vyzývateľa. V prvý deň monzúnových dažďov ľudia tradične obrábali pôdu mukhijov, nie svoju vlastnú. Tomu bol koniec. Takisto im už nik neobetoval prvé dni zberu semien mahua (olejnaté semená tropického stromu) a iných lesných plodín. Čosi sa proti tomu muselo podniknúť. Na scénu nastúpil Mahendra Karma, jeden z najväčších statkárov v kraji, v tom čase člen Komunistickej strany Indie. V roku 1990 sa pripojil k zboru mukhijov a odštartoval Džan džagran abhijan – Kampaň pre prebudenie verejnosti. Jeho vízia „prebudenia verejnosti“ pozostávala z vytvorenia loveckej družiny zloženej asi z troch stoviek mužov, ktorí prečesávali les, zabíjali ľudí, vypaľovali domy a sexuálne obťažovali ženy. Vláda štátu Madhyapradéš (Čatísgarh v tom čase ešte neexistoval.) poskytla kampani policajnú podporu. Niečo podobné s názvom Demokratický front v rovnakom čase začal útok v Maháraštre. Ľudový odboj na to odpovedal sebe vlastným štýlom – zabitím najviac nenávidených statkárov. O niekoľko mesiacov Džan džagran abhijan (v slovníku súdruha Venua biely teror) postupne doznela. Mahendra Karma, ktorý medzitým prestúpil do Kongresovej strany, sa kampaň pokúsil oživiť v roku 1998. Po druhýkrát zvädla ešte rýchlejšie ako pri premiére. Šťastie sa naňho usmialo až v roku 2005. V apríli čatísgarhská vláda strany Bharatija Džanata (Indická ľudová strana; pravicová konzervatívna strana, podporujúca hindský nacionalizmus, druhá najväčšia politická strana v Indii) podpísala dve zmluvy na vybudovanie spojených oceliarní. Ich obsah je tajný. Jednu za 70 miliárd rupií so spoločnosťou Essar Steel v Bailadile, druhú za 100 miliárd s Tata Steel v Lohandigude. V tom istom mesiaci premiér Manmoham Singh predniesol pamätný prejav, v ktorom označil maoistov za „najvážnejšiu hrozbu vnútornej bezpečnosti“ Indie. Bolo veľmi zvláštne, že to vtedy vyhlásil, pretože pravdou bol pravý opak. Vláda štátu Andhrapradéš krátko predtým maoistov na hlavu porazila a zdecimovala ich stavy. Stratili približne 1 600 kádrov a boli v kompletnom rozklade. Premiérove vyjadrenia vyniesli cenu hodnoty ťažobných spoločností do výšin. Taktiež vyslali signál pre médiá, že maoisti sú povolená lovná zver pre kohokoľvek, kto si praje ísť im po krku. V júni 2005 zvolal Mahendra Karma tajnú poradu mukhijov v dedine Kutrú a oznámil začiatok operácie Salva Judum (Očistný lov). Ľúbezná zmes kmeňovej prízemnosti a dvidžského (nacistického) sentimentu. Na rozdiel od Džan džagran abhijan sa Salva Judum zamerala na vyčistenie prostredia – na vyhnanie ľudí z odľahlých dedín do táborov popri cestách, kde budú pod dozorom. Vo vojenskom slovníku sa tomu hovorí strategické osídľovanie. Vymyslel ho generál sir Harold Briggs v roku 1950, keď Briti bojovali proti komunistom v Malajzii. Briggsov plán sa stal v indickej armáde veľmi populárny. Použila ho v Nagalande, Mizorame a v Telengane. Premiér štátu Čatísgarh za Indickú ľudovú stranu Raman Singh vyhlásil, že jeho vláda bude dedinčanov, ktorí sa nepresídlia do táborov, považovať za maoistov. Pre bežného dedinčana sa tak stal obyčajný život vo vlastnom dome ekvivalentom nebezpečnej teroristickej činnosti. K oceľovej šálke čierneho čaju som dostala ako špeciálnu pozornosť slúchadlá a malý MP3 prehrávač. Pustili mi na ňom škvrčiacu nahrávku s hlasom pána D. S. Manhara, policajného komisára v Bidžapúre. Cez rádiogram uvádzal nižšie postaveného dôstojníka do problematiky motivačných odmien, ktoré štát a centrálna vláda ponúkajú „džagrit“ (uvedomelým) dedinám a ľuďom, ktorí súhlasia s tým, že sa dobrovoľne presťahujú do tábora. Potom komisár dáva jednoznačné pokyny, že dediny, ktoré sa odmietnu „poddať“, treba vypáliť. A žurnalistov, ktorí by chceli obhajovať naxalitov (tunajších maoistov), zastreliť na počkanie. Kedysi som o tom čítala v novinách. Keď sa kauza prevalila, za trest – ktovie pre koho – prevelili Manharu do Štátnej komisie pre ľudské práva.) Prvá dedina, ktorú Salva Judum vypálila, sa volala Ambeli. Od 18. júna do decembra 2005 sa milícia podpálila, pozabíjala, poznásilňovala a porabovala vyše stovku dedín južnej Dantevary. Centrom jej operácií boli okresy Bidžapúr a Bhairamgarh. Ležia v blízkosti Bailadily, kde spoločnosť Esser Steel plánovala postaviť oceliareň. Nie náhodou to boli aj základne maoistov, kde džantana sarkary urobili veľký kus práce, najmä pri výstavbe zavlažovacích systémov. Džantana sarkary boli špeciálnym terčom útokov Salva Judum. Stovky ľudí prišli o život najbrutálnejšími spôsobmi. Okolo 60-tisíc obyvateľov vysťahovalo do táborov. Niektorí išli dobrovoľne, iní nasilu. Približne tristo z nich vymenovali za špeciálnych policajných náčelníkov s platom 1 500 rupií. Pre tieto mizerné omrvinky mladí ľudia ako Nilešov brat odsúdili sami seba na doživotie za ostnatým drôtom. Za svoju krutosť môžu raz skončiť ako najsmutnejšie obete tejto hroznej vojny. Ani Najvyšší súd, ak raz rozpustí Salva Judum, nebude môcť zmeniť ich osud. Zvyšné stovky tisícov ľudí zmizli z vládneho radaru. Na rozdiel od rozvojových fondov pre 644 dedín. Čo s stalo s touto zlatou baňou, nik nevie. Mnohí odišli do Andhrapradéšu a do Uríssy, kam predtým cestovávali ako sezónni robotníci pri zbere čili papričiek. No desaťtisíce ušli do lesa, kde dodnes žijú bez prístrešku a do svojich domovov a na polia sa vracajú iba cez deň. V brázde za Salva Judum vyrástli policajné stanice a tábory. Mali poskytnúť plošnú ochranu pred „plazivou reokupáciou“ území pod maoistickou kontrolou. Predpokladalo sa, že sa naxaliti neodvážia zaútočiť na takú koncentráciu silových zložiek. Maoisti si však uvedomovali, že ak plošnú ochranu neprelomia, bude to, akoby opustili ľudí, s ktorými žili a pracovali dvadsaťpäť rokov a ktorí im dôverujú. Vrátili úder sériou útokov na centrum bezpečnostnej siete. Gerilová Ľudová oslobodzovacia armáda zaútočila 26. januára 2006 na policajnú stanicu v Gangalaure a zabila sedem ľudí. Napadla aj tábor Salva Judum v Erabore, pričom zabila 20 policajtov a zranila ďalších 150. Mohli ste sa o tom v novinách dočítať: „Maoisti zaútočili na pomocný tábor, ktorý federálna vláda vybudovala, aby poskytla prístrešok dedinčanom, vyhnaným zo svojich osád terorom naxalitov.“ Najodvážnejší útok podnikli 15. marca 2007. Stodvadsať bojovníkov gerilovej armády prepadlo dievčenský internát Rani Bodili Kanya Ašram, ktorý vláda premenila na barak pre 80 prílušníkov čatísgarhskej polície. Dievčatá tam ponechala ako ľudské štíty. Partizáni vstúpili do komplexu, uzavreli kordónom prístavbu, kde žili študentky, a zaútočili na baraky. Zabili 55 policajtov, no žiadne dievča nebolo zranené. Úprimný policajný komisár z Dantevary mi ukázal svoju powerpointovú prezentáciu s hrôzostrašnými fotografiami spálených, vypitvaných tiel policajtov, ležiacich v ruinách školskej budovy, vyhodenej do vzduchu. Boli také desivé, že som sa na to nedokázala dívať. Moja reakcia ho veľmi potešila. Udalosť v Rani Bodili vyvolala v Indii škandál. Ľudskoprávne organizácie odsúdili maoistov za násilie a za útok na vzdelávaciu inštitúciu. V Dandakaranyi sa však stal legendou, o ktorej sa písali piesne, básne a hry. Maoistický protiútok prelomil plošnú ochranu a dovolil ľuďom trochu dýchať. Policajti a Salva Judum zaliezli do svojich táborov, odkiaľ sa teraz odvážia vychádzať – zvyčajne v hlbokej noci – iba v tristo- alebo tisíchlavých skupinách. Okrem špeciálnych policajných dôstojníkov a ich rodín sa ľudia z táborov Salva Judum začali vracať do svojich dedín. Maoisti ich privítali a vyhlásili, že dokonca aj špeciálni policajní dôstojníci sa môžu vrátiť, ak úprimne a verejne oľutujú svoje činy. Mladí ľudia sa hrnuli do gerily. Ľudová oslobodzovacia gerilová armáda oficiálne vznikla v decembri 2000. No už tridsať rokov predtým ozbrojené jednotky pomaly rástli na stotiny, stotiny na roty…. Po pustošení Salva Judum gerila rýchlo získala silu bataliónu. Nielenže operácia Salva Judum zlyhala, ale bola vyslovene kontraproduktívna. Ako dnes už vieme, nebola to iba krátkodobá lokálna akcia. Bez ohľadu na mediálny ohlas, Salva Judum bola spoločným projektom vlády štátu Čatísgarh a Kongresovej strany, ktorá bola pri moci vo federálnom ústredí. V žiadnom prípade operácia nemala zlyhať. Najmä nie v situácii, keď toľko zmlúv s korporáciami čaká ako vädnúce nádeje na manželskom trhu. Vláda bola pod obrovským tlakom, aby vymyslela nový plán. Prišla s operáciu Zelený lov. Špeciálni policajní dôstojníci Salva Judum sa teraz volajú Koya komando. Zaangažovala ozbrojené sily Čatísgarhu, ústredné rezervné policajné a pohraničné bezpečnostné sily, ústredné priemyselné bezpečnostné sily, Greyhoundov, Škorpiónov, Kobry… A vymyslela tejto vojenskej kampani vzletné meno Winning Hearts and Minds (WHAM) – Víťazné srdcia a mysle. Dôležité vojny sa často vybojúvajú na nepravdepodobných miestach. Kapitalizmus voľného trhu porazil sovietsky komunizmus vo vetrom ošľahaných horách Afganistanu. V džungli Dandakaranye zúri boj o dušu Indie. O prehlbujúcej sa kríze tamojšej demokracie a o tajnej dohode medzi veľkými korporáciami, hlavnými politickými stranami a bezpečnostnými zložkami sa už prevravelo veľa slov. Ak chce niekto vykonať námatkovú kontrolu, nech navštívi Dantevaru. V návrhu Správy o štátnych poľnohospodárskych vzťahoch a nedokončenej úlohe pozemkovej reformy sa písalo, že Tata Steel a Essar Steel boli hlavnými sponzormi Salva Judum. Keďže išlo o vládnu správu, zverejnenie tohto faktu v tlači vyvolalo škandál. Následne ho vyškrtli z konečného znenia dokumentu. Bol to skutočne len omyl, alebo niekto dostal priateľské, spojené oceľové potľapkanie po pleci? Povinné verejné vypočutie o oceliarni firmy Tata, ktoré sa malo konať 12. októbra 2009 v Lohandigude a mohli sa na ňom zúčastniť miestni ľudia, sa napokon odohralo v malej sále na daňovom úrade v Džagdalpúre. Teda, niekoľko kilometrov od pôvodného miesta, navyše, obklopené masívnym policajným kordónom. Publikum v zložení päťdesiatich príslušníkov kmeňov priviezol strážený konvoj vládnych džípov. Po skončení stretnutia okresný výberca daní poďakoval „ľudu Lohandigudy“ za spoluprácu. Regionálna tlač uverejnila lož, hoci poznala pravdu. Napriek námietkam dedinčanov sa začala akvizícia pozemkov pre projekt. Maoisti nie sú jediní, kto by chcel zvrhnúť indický štát. Bol už zvrhnutý niekoľkokrát, hinduistickým fundamentalizmom a ekonomickým totalitarizmom. V Lohandigude, vzdialenej od Dantevary päť hodín jazdy autom, nikdy nepôsobili naxaliti. Dnes už áno. Pracuje tam 20-ročná Džúri, ktorá sedela vedľa mňa, keď som jedla mravčie čatní. Vysvetlila mi, že sa tam maoisti rozhodli vstúpiť, keď sa na stenách dedinských domov začali objavovať graffiti s textom Naxali ao, hamein bačao – Naxaliti, príďte a zachráňte nás! O niekoľko mesiacov zastrelili na trhu Vimala Mešrama, hlavu dedinského pančajatu, päťčlennej rady starších. „Bol to chlapík od Tata,“ povedala mi Džúri, „nútil ľudí, aby sa vzdávali svojej pôdy a prijali kompenzácie. Dobre, že je po ňom. Tiež sme stratili súdruha. Zastrelili ho. Nevpustíme sem Tata. Ľudia ich tu nechcú.“ Džúri nie je v gerile. Je členka Četna natja manč, kultúrneho krídla Strany. Spieva. Píše piesne. Pochádza z Abhudžmadu. Je manželkou súdruha Madhava. Zaľúbila sa do jeho spevu, keď navštívil jej dedinu so skupinou Četna natja manč. Cítim, že by som v tomto bode mala niečo povedať. O zbytočnosti násilia, o neprijateľnosti hromadných popráv. Lenže, čo majú robiť? Ísť na súd? Držať dharnu (pôst pred dverami dlžníka alebo autora urážky s cieľom dosiahnuť spravodlivosť) v Džantar Mantar v Dillí? Demonštrovať? Dať sa na štafetovú protestnú hladovku? Znie to všetko smiešne. Propagátori Novej ekonomickej politiky, pre ktorých je také ľahké povedať „neexistuje žiadna alternatíva“, by mali skúsiť navrhnúť nejakú alternatívnu politiku odporu. Špecifickú, ušitú na mieru týmto špecifickým ľuďom v špecifickej džungli. Tu. Teraz. Ktorú politickú stranu majú voliť? Na ktorú demokratickú inštitúciu v Indii sa majú obrátiť? Na ktoré dvere Narmada Bačao Andolan (organizácia, ktorá mobilizovala ľudí na nenásilný boj proti stavbe vodnej priehrady Sardar Sarovar) nezaklopala počas dlhých rokov boja proti Veľkým priehradám na rieke Narmada?
(Pokračovanie nabudúce)
