Vojnové archívy len pomaly vydávajú svedectvá o ľuďoch a priebehu historických udalostí. Mohlo by sa zdať, že v stále rastúcom množstve dokumentov a literatúry o tretej ríši a Hitlerovi bude tajná správa z archívu americkej CIA len okrajovou záležitosťou. Možno k nej však zaujať aj iný postoj, keď sa ukáže, že ide o prvý významný pokus použiť psychoanalytickú metódu skúmania na osobnosť A. Hitlera a jeho patologickú duševnú štruktúru. Aké je teda dobové pozadie správy, ktorá dlhé roky nebola vôbec zverejnená? Roku 1943 v rámci prípravy na vylodenie v Európe si americký Úrad strategických štúdií (predchodca CIA) na žiadosť generála Donovana objednal u významných psychiatrov W. C. Langera, H. A. Murraya, E. Krisa a D. Lewina vypracovanie dôkladnej správy pod názvom Psychoanalýza osobnosti A. Hitlera, v zrejmej potrebe usporiadať rozporné správy a fakty o jeho duševnom stave, správaní sa a predpokladoch budúceho správania, aby bolo možné lepšie sa orientovať v politickej situácii. Túto prácu zverili popredným americkým psychoanalytikom, čo možno považovať za prejav veľkej dôvery tejto často podceňovanej vedeckej orientácii. Árijský Oidipus? Autori sa pokúsili o komplexný pohľad tým, že na známe udalosti z Hitlerovho života a svedectvá o ňom použili výklady a kategoriálny aparát klasickej freudovskej psychoanalýzy v snahe opísať vývin a procesy jeho duševného života, motiváciu správania a očividné špecifiká jeho myslenia, dokazujúce kolaps normálneho myslenia a bizarné prvky, ktoré nie sú u ľudí bežné. Podľa klasickej psychoanalýzy má psychosexuálny vývin v detstve rozhodujúci význam pre celý ďalší vývin osobnosti. Vzťahy k rodičom a k súrodencom, ktoré sa utvárajú najmä pod vplyvom oidipovského komplexu, určujú u dieťaťa chápanie sveta i jeho charakterové črty. Zdeformovaný obraz medziľudských vzťahov – v Hitlerovom prípade daný agresívnym správaním otca, prehnanou nežnosťou matky a špecifickými vzťahmi súrodencov – je v dôsledku detskej bezmocnosti potlačený do nevedomia. Návrat potlačených infantilných postojov do vedomia dospelého môže mať za následok chorobné prejavy naurózy (u Hitlera s hysterickými prejavmi), keď človek začne prenášať svoje detské nenávisti, úzkosti, perverzie, sadomasochistické postoje, komplexy velikášstva a úzkosť zo smrti na vonkajší svet a ľudí. Pri Hitlerovi je to však oveľa horšie, pretože ten svoje patologické postoje a halucinogénny obraz sveta a seba samého mohol v dôsledku mocenského postavenia a zahalené do nacistickej ideológie nanútiť a vsugerovať celému národu – vnútorné konflikty a hostility tak rozšíril do duševného života celej spoločnosti. Duševné korene totálneho zla Uvedená schéma je len veľmi hrubá, ale autori sa usilujú v jej duchu sledovať celý Hitlerov osobný život od narodenia, cez školské roky, vypuknutie prvej svetovej vojny až po jeho politické pôsobenie, a zároveň jemnými analýzami odhaliť podstatu patologických mechanizmov vyúsťujúcich do toho, čo u človeka nazývame „totálne zlo“. Poukazujú na význam nevedomých projekcií a čoraz agresívnejšieho úsilia o obranu vlastnej osobnosti pred rozkladom. Táto obrana sa prejavuje v čoraz širšom vytváraní predstáv o nepriateľskom svete a sociálnych skupinách, ktoré treba kvôli vlastnej záchrane zničiť. Autori opísali korene silných i slabých stránok Hitlerovej osobnosti. Ukazujú proces postupnej transformácie jeho charakteru (antisemitizmus ako mechanizmus obrany pred perverznými tendenciami v sebe a sebanenávisťou prenesený na iných), postupujúcu degradáciu identifikáciou s agresorom, čoraz hlbší prepad do nevedomých fantázií, až po negáciu všetkých pozitívnych ľudských vlastností a presadzovanie brutality, zla a nenávisti k svetu, čím sa stal historickým zosobnením skazy a deštrukcie. Iné pohľady Langerova správa sa dnes zdá z viacerých hľadísk zjednodušená, a tak sa k nej môžu stavať aj súčasní analytici, ktorí vidia vývin Hitlerovej osobnosti cez iné mechanizmy (odmietajú napr. stavať výklad na koncepcii oidipovského komplexu a zdôrazňujú význam predoidipovského vzťahu k matke ako zdroj budúceho možného narušenia vývinu osobnosti, ako aj význam sociálneho prostredia). Treba však vychádzať z toho, že v tých časoch nebola nijaká iná teória, ktorá by bola schopná takého výkladu. Nevieme, či správa mala praktický význam vo vojenských operáciách alebo vojnovej propagande. Zaujímavá je však jasnozrivá predpoveď psychiatrov možného Hitlerovho konca. Z viacerých možností (útek, zajatie, vzdanie sa, smrť v boji) sa im javí ako najpravdepodobnejšia samovražda, ku ktorej má hysterik sklon, samozrejme, veľkolepým spôsobom, aby sa zachoval v pamäti národa. Iste, psychologizácia fašizmu pri nezohľadnení sociálnych, kultúrnych a dejinných podmienok sa môže javiť ako redukcionizmus. Autori správy však sledovali len úzky výsek – osobnosť „Vodcu“. Veľmi podnetná je záverečná štúdia českého psychoanalytika M. Mahlera, ktorý správu hodnotí a zároveň prináša pohľad na novšie prístupy a koncepcie psychoanalýzy, pokúšajúce sa odhaliť a pochopiť fenomén nacizmu. Hovorí napríklad o prístupoch E. Fromma (zdôrazňovanie Hitlerovej nekrofílie), C. G. Junga (prebudenie kolektívnych nevedomých síl v nemeckom národe), E. H. Eriksona (kríza identity a jej sociokultúrne pozadie v nemeckej rodine), až po prístupy J. Chasseguet-Smirgel (analýza tzv. perverzného myslenia, posúvajúceho hranice reality do zjednodušených zvrátených foriem, ktorého svedkami sme podľa nej dodnes). K úplnému vysvetleniu fenoménu Hitlera a najmä fatálnej rezonancie nemeckého národa na jeho predstavy o svete asi nikdy nedôjde, rovnako ako nebude prijateľne vysvetlený jav neuveriteľnej deštrukcie a barbarstva, ktorý sa vynoril v európskej civilizácii a smeroval k jej popretiu a zničeniu. Americká správa je však prvým pokusom naznačujúcim možnosti spolupráce historikov a psychológov. Zároveň, ako vraví Mahler, varuje pred vznikom a šírením tzv. hitlerovského stavu mysle, t. j. psychickej štruktúry orientovanej na ničenie a zlo, ktorej recidívy stále jestvujú. A nakoniec si položme otázku, aké správy asi vznikajú dnes v centrálach tajných služieb o „nepriateľoch“ alebo aj „priateľoch“ pre potreby vlád. Možno raz budú publikované tak ako Langerova správa a budú rovnako zaujímavým čítaním. A čo keď sa ukáže, že ich opäť tvoria psychoanalytici? (Adolf Hitler očima americké tajné služby. Svoboda Servis, Praha 2003.)
